Prechod Ayuán Tepui a jej zlanenie

Príbeh expedície Venuzuela 98 sa začal odohrávať na jar minulého roku, keď sa horolezec a svetobežník, odborník na Južnú Ameriku Peter „Becko“ Ondrejovič vrátil z Južnej Ameriky po absolvovaní prechodu najväčšou stolovou horou Ayuán Tepui a zlanení najvyššieho vodopádu sveta Salto Angel. Stretol sa s hlavným organizátorom a dušou celej akcie Jánom Šípošom, bývalým horolezcom a terajším paraglidingovým inštruktorom, a navrhol mu zorganizovať horolezecko – raftingovú výpravu do Venezuely spojenú s paraglidingom.

Roztočil sa organizačný kolotoč, z ktorého sa napokon Ján Šípoš nevymotal a rozhodol sa z účasti na expedíciu odstúpiť. Hlavnými bodmi programu Venezuely 98 boli prechod úplne novou trasou na Ayuán Tepui, jej zlanenie a raftingový splav panenským Caňonom del Diablo a účasť našich paragliderov na medzinárodných majstrovstvách Ameriky. Nechýbali, samozrejme, ďalšie doplnkové akcie. Expedíciu zastrešuje športový klub Boca Team.Začiatkom januára 1998 sa vydali Becko a kameraman Maroš Kočan objavovať tajomstvo sveta stolových hôr, výnimočného prírodného úkazu, ktorý sa okrem Venezuely nikde inde nevyskytuje. Ayuán Tepui (Hora Boha zla) je najväčšia. Stovky kilometrov strmých skalných útesov znemožňujú prístup z ktorejkoľvek strany. Navôkol pralesy, savany a ďalšie stolové hory, ktoré dokopy vytvárajú pohorie Guayanská vysočina, ležiace v národnom parku Canaima.

Je veľký asi ako dve tretiny Slovenska. Milióny rokov trvá izolácia výnimočného sveta tepui, ako im hovoria indiáni, od okolitého sveta. Endemity, rastliny a živočíchy žijúce na jednej sa často už nevyskytujú na žiadnej inej, dokonca ani na vedľajšej stolovej hore. Úvahy o prežívajúcich jašteroch z druhohôr zrejme ostanú len v legendách. „Stratený svet“ Arthura Canona Doylea sa nekoná. Hora však priťahuje vedcov, i turistov tvrdšej nátury z celého sveta. V marci 1997 vystúpil Peter Ondrejovič so skupinou štyroch kamarátov na náhornú plošinu Ayuán Tepui po prvýkrát.

Dvetisícmetrový výstup, skalné labyrinty, močiare a nízka hustá džungľa. Vyvrcholením bolo zlanenie kilometer vysokého vodopádu Salto Angel – najvyššieho na svete, dvadsaťkrát vyššieho ako Niagarské vodopády. Bol to prvý kompletný prechod touto horou v histórii, ktorý trval dva týždne.

Becko sa tentoraz vybral na Ayuán Tepui znova, ale s iným cieľom. Vo dvojici s Marošom sa vybrali inou trasou do úplne novej, neprebádanej a ľudskou nohou nedotknutej oblasti hory a Caňonu del Diablo, ktorý sa zarezáva do stredu Ayuán Tepui. Zopakovanie prechodu hory po trase z predošlého roku a zlnenie Salto Angel bolo cieľom štvorčlennej skupiny moravských horolezcov, s ktorými sa slovenská dvojka vydala spoločne na cestu. „Po prílete do Caracasu sme sa nočným autobusom dostali do mesta Ciudad – Bolívar. Ráno sme vyrazili na letisko, kde sme už mali rezervovaný let. Pred vstupom nás zastavili dohadzovači z konkurenčnej leteckej spoločnosti a ponúkli nám lepšie ceny bez zarátania nadváhy našej obrovskej batožiny. Natrepaní v dvoch jednomotorových lietadielkach, prvú polhodinu letu zvrchu pozorujeme len šialene zdevastovanú, vypálenú krajinu, ktorá bola možno ešte nedávno porastená rozprávkovým tropickým pralesom. Neskôr krajina, našťastie, prechádza do zvlneného zeleného koberca džungle. V diaľke sa nám začali ukazovať prvé unikáty stolových hôr, meandrujúce rieky a z času na čas aj indiánske osady. Pôvodne sme mali letieť ponad našu stolovú horu a tešili sme sa, že uvidíme jej mysteriózny povrch. Pre prudkú turbulenciu a búrkové mraky sa piloti radšej rýchlo dohovorili, že zletia pod úroveň mrakov a budeme letieť popri hore. Becko sa dušuje, že je horolezcom už 17 rokov, ale v živote nevidel niekoľko stometrov kolmú stenu širokú 40 kilometrov. Asi po jeden a pol hodinovom lete sa za zrázom veľkej plošiny objavila savana, na ktorej bolo zopár jednoduchých domčekov so strechami z palmových listov. Bolo to letisko Uruyen pod našou horou. Pohyb po národnom parku a súčasne indiánskej rezervácii je tu bez sprievodcu zakázaný. Nám je tak či tak vôbec nie lacný indiánsky sprievodca zbytočný, keďže Peter pozná cestu z minulého roku a tam, kam ideme ju nepozná vôbec nikto. Využívame nepozornosť driemajúcich domorodcov pri obedňajšej sieste a mizneme v savane. Boli sme bez spojenia s civilizáciou, mali sme len jednu kreslenú obrázkovú mapu a fotografiu vodopádu Čurún Merú na začiatku Caňonu del Diablo, ktorý sme mali zlaňovať.“

Výstup na horu s 30-kilovými batohmi a prevýšením 2000 metrov je záležitosťou dvoch nasledujúcich dní a zopár litrov potu. Začalo sa to vyššou džungľou v miernom stúpaní. Neskôr to začalo rapídne naberať na výške. Záver výstupu pokračoval popod kolmé steny ku skalným komínom, cez ktoré sa dalo vydriapať na náhornú planinu hory. Táto časť sa prelieza pomerne dobre, lebo na hranu hory je presekaný chodník od návštevníkov. Tu sa cesta pre turistov končí. Aj preto, že Indiáni mali v minulosti pred stolovými horami bytostný strach a rešpekt a práve na Auyán Tepui podľa povier sídli démon Canaima, čo v preklade znamená zabijak. My napriek poverám pokračujeme po planine hory ďalej do končín, kde ľudská noha ešte nevkročila. Povrch hory je rozmanitý a členitý, skalné útvary pripomínajú najodvážnejšie futuristické diela sochárov. Krása hory má však aj svoje záludnosti. Naši moravskí priatelia si na špičkách prstov na nohách objavili miesta, z ktorým po „odbornom“ chirurgickom zákroku ihlou vydolovali drobné červíčky – larvy piesočných bĺch. Na to my hrdí Slováci vravíme, „vidíte, a my nič!“. V piaty deň postupu sa lúčime s moravskými šohajmi, netušiac, čo ich, tak ako aj nás, ešte len čaká. Oni idú smerom k Salto Angel. Kameramani oboch skupín, Zdeno Němec a Maroš sa dohodli, že po návrate zostrihajú jeden spoločný film. Poslednú spoločnú noc nám Zdeno pri táborovom ohni spestril rozprávaním zážitkov z jedenapolročnej cesty okolo sveta, ktorú absolvoval so svojím bratom hneď po revolúcii, či z Camel Tropy, ktorú v roku 1995 v Guatemale vyhral. Je mimoriadne dobrý rozprávač a jeho príbehy sú pre nás lákadlom a inšpiráciou pre budúce výpravy. Ráno vyrážame do neznáma. Pokračujeme už len ako duo po vyschnutom koryte rieky. V období dažďov býva hora bičovaná prívalmi dažďov a elektrickými výbojmi, ktoré do koryta vymietli svoju stopu. Tohtoročné obdobie sucha je však mimoriadne suché. Fenomén El Ňiňo priniesol do Venezuely mnoho mesiacov bez jedinej kvapky. V úsekoch, kde má rieka pomalejší spád, zvyšuje sa jej hladina vody. Často v miestach, kde je terén príliš strmý, prenášame čln, vážiaci 20 kíl, a na pleciach batohy aj celé hodiny. Neskôr sa voda definitívne stráca v podzemnom riečišti. A tu nastali komplikácie. Vypúšťame čln, balíme a začíname sa predierať nepríjemným hustým krovím. Dvaja s troma batožinami. Prejdeme zopár metrov a zistíme, že ďalej sa nedá ísť, lebo pred nami sa zjaví roklina a zrazu čumíme do prázdna. Nekonečné obchádzanie, preliezanie, zliezanie, plazenie. Toto tápanie – hľadanie sa opakuje do večera druhého dňa. Pri jednej zvlášť hlbokej rokline vymýšľame rôzne verzie, ako sa cez ňu dostať aj s bagážou, ktorú by sme v tej chvíli najradšej zadupali. Chceli sme natiahnuť lano a urobiť si lanovku. Nakoniec vynášame batožinu na prvú skalnú vežu, na ktorej ju z druhej strany spúšťame dolu po lane. Lano sa však uvoľnilo a batožina padá do neznáma. V reflexe zachrániť ju Maroš zachytáva lano, na čo doplatili jeho spálené dlane. V buši, ktorý síce nie je vyšší ako päť metrov, sme dokonale stratení ako Janko Hraško vo vysokej tráve. Tu ostáva jediné. Vyliezť, hoci obtiažne, na niektorý z vyšších balvanov a poobzerať sa. V skalnom a vegetačnom labyrinte napredujeme strašne pomaly. Tých záverečných úmorných 300 metrov vzdušnou čiarou k hrane hory nám trvalo jeden a pol dňa.

Konečne hľadíme do hĺbky, ktorá nás mala očakávať. Dobrý šok. Podľa leteckého záberu z obrázku, ktorý bol našou jedinou orientačnou pomôckou, toto ešte nie je ono! Čaká nás len medziposchodie, ktoré nám zabralo ďalší deň. Zlaňovanie, zliezanie po lianách a koreňoch pralesa rastúceho vo veľmi strmom svahu a nakoniec božské jazierka so zlatou vodou, navôkol scenérie vertikálnych, niekoľko stometrových skalných veží. Nádherou sa bezpochyby vyrovnajú najkrajším pieskovcovým skvostom saského Švajčiarska. Maroš začína cítiť otlačené prsty na nohách a celú noc mu v nich nejako brní. To nie sú asi otlačené prsty od topánok, ale sú to asi tie malé potvory piesočné blchy! Ráno pracuje na tom, aby ich dostal von. Vytiahol ich rekordné množstvo – 12! A to sa ešte smial Moravákom, že ich mali až 9. Vedeli sme, že plán, ktorý sme si dali a časovo rozvrhli, nám táto časť znemožnila splniť a že budeme meškať. Preto celý deň pracujeme bez prestávky a bez jedla. Večer po úmornej drine zabíjame prvý nit na zlaňák. Líhame si do spacákov na okraji hrany a prečkávame noc. Ráno pred svitaním sa spúšťame prvým zlaňákom do oparu na výbežok v stene, na ktorom rastie strom a naňho prevesujeme ďalší zlaňák. Kúsok od nás sa do 500-metrovej hĺbky rúti vodopád Čarúm Merú, pod nami fascinujúci pohľad do priepasti Caňonu del Diablo, plného úžasnej zelene, rozmanitosti farieb, ostrých kontrastov zelenej, modrej, oranžovej. Tak kvôli tomuto sme sa sem drali. Peter ako skúsenejší horolezec sa spúšťa prvý aj s batožinou na malú policu a Maroš prežíva svoju horolezeckú maturitu. To bolo posledné miesto nad previsom. Prevesujeme ďalšie zlaňáky či už cez stromy, ktoré z času na čas vyrastajú z kolmej steny, alebo cez natlčené expanzné nity. Peter sa spúšťa do mierne previslej steny, asi po 40 metroch zatĺka ďalší nit. Prevliekol si zlaňovaciu osmu a chce sa do nej zapnúť. Bohužiaľ nemôže vytiahnuť svoju karabínu z nitu, lebo okrem neho je do nej uchytená aj batožina. Váha nám bráni odľahčiť jeho karabínu, aby ju bolo možné vytiahnuť a prepnúť do osmy. Pripadalo nám to, akoby na jednom klinci viselo odrazu päť kabátov, z ktorých chcete zvesiť práve ten najspodnejší. Po vysilujúcich neúspešných pokusoch sa nám to podarilo. Takto pokračujeme ďalej a ďalej do útrob kaňonu. V predposlednej fáze tejto steny, kde je najviac previslá, sa stala takmer osudová chyba. Peter sa stále spúšťa a odkopuje zároveň, aby v previse nestratil kontakt so stenou. V jednom rozhodujúcom okamihu je k stene natočený chrbtom – neodrazí sa. Ostáva visieť vo vzduchu asi 4 metre od najbližšej skaly. Nie je možné sa tam rozhojdať. Je to 35 metrov od miesta, kde má lano posledný kontakt so skalou. Posledný zúfalý pokus. Maroš spúšťa dolu k Petrovi voľným pádom jednoramenný statív na kameru, ktorý má pri rozložení niečo vyše troch metrov. Je to nebezpečné, ale je to šanca. Hra o nervy. Stačí sa len trošku rozkmitať. Stále viac a viac sa odraziť tičou do veľkého kyvadla. Konečne sa Peter prstami prichytáva steny, zaisťuje háčkom a o 50 minút natĺka spásonosný nit. Sme zachránení. Po ďalších dvoch zlaňákoch, o málo menej dramatických, sme na pevnej zemi. Cesta späť je nemožná, cesta vpred zarúbaná. Zaujatí presekávaním sa porastom si zrazu uvedomujeme, že sa zotmelo. Mali sme len jednu čelovú lampu. Niesť tri batožiny bolo veľmi náročné, preto sme čln nechali kdesi tam – všetko jedno. Ráno sa ponesie lepšie. Pri každom druhom kroku sa prepadávame až po pás medzi husté porasty gigantických a zároveň krehkých kvetov s kalichmi plnými vody. Batoh nás prevažuje a pri jednom z takýchto pádov sa snažím zachytiť o akúsi palmu. Do rúk sa nám však zadreli jej ostne a tak dopadám na ďalšiu rovnakú rastlinu. Prepadáme sa do tmy až zrazu sme v koryte rieky. Pri svetle čelovky vyťahujem ostne Petrovi zo zadnej časti tela.

Ráno vstávame a konečne máme čas si uvedomiť tú nádheru vôkol seba. Pocit, že sme tu prví a pravdepodobne na dlho aj poslední ľudia, je tiež úžasný. Nachádzali sme sa v mieste, kde sme už predpokladali rieku. Realita je celkom iná. Sklon, stav vody prílišná strmosť v koryte vody, ktoré robilo rieku suchou, nám nedáva šancu na splavovanie. Zúfalstvo. Z oboch nás už civela únava a vyčerpanosť. Takto sme šli ďalšie dva dni, predieraním sa cez veľké balvany, úzke úžľabiny, v niektorých úsekoch cez prales. Konečne sa objavovali miesta, kde to vyzeralo nádejne na splav. Z posledných síl sme fúkali čln. Pumpu sme kôli redukcii váhy radšej vyložili ešte doma. V hlave sa nám točilo, ako kedy sme boli opití. Nasadáme na čln a veslujeme. Po pár sto metroch za zátačkou, ktorú sme z miesta fúkania nevideli, sa voda zasa stráca v hĺbke prasklín medzi balvany. Nafúkaný čln prenášame. Našťastie vody pribúda z ďalších vodopádov padajúcich kolmými stenami diabolského kaňonu, čoraz viac úsekov sa dá splaviť a čln stačí už len pretláčať. Zrazu sa krajina otvorila, pred nami je nádherná panoráma – a vidíme najvyšší vodopád na svete Salto Angel. To už vieme, že sme blízko miesta stretnutia s Moravákmi. Meškáme dva dni. Po 8 dňoch odlúčenia počujeme hlasy, chalani nás vrúcne vítajú, niektorí až so slzami v očiach. Cítime, že tu niečo nesedí. Vidíme, že jeden chýba. Dozvedáme sa čo sme najmenej čakali, jeden z ních, kameraman Zdenek, ten, ktorý mal najviac skúseností, sa pri zlanovaní zrútil zo steny Salta Angela. Vyčerpaný z celého pochodu pripravujeme niečo zjesť a preberáme situáciu okolo tragickéj udalosti. Čaká nás nepríjemná povinnosť – návrat pod stenu k provizornému hrobu, exhumácia a urobenie snímkov kôli vyšetrovaniu. Asi po jeden a pol dni umorného veslovania v oboch člnoch aj s Moravákmi stretávame prvých Indiánov na motorovom člne, ktorý prisľúbili, že na druhý deň nás vezmú kus cesty bližšie k miestu nášho cieľa, kde je letisko. My sme zatiaľ pokračovali k Ostrovu orchideí, kde žijú Indiáni kmeňa Kamarakoto. Po dlhom strádaní a hladovaní konečne plné bruchá, indiánsky chlieb kasave, ananásy a pečené banány… Na letisko sme dorazili na druhý deň podvečer. Museli sme sa ponáhľať, aby sme stihli lietadlo naspäť do Bolívaru. Po dvanástich dňoch krásneho, ale aj smutného dobrodružstva v panenskej prírode odlietame späť do civilizácie. V Caracase sme sa stretli s ďalšími členmi výpravy, ktorí už na nás čakali a pustili sme sa do dobrodružstiev vo vzduchu.“

Peter Ondrejovič