Expedícia OMO – cesta do praveku

Desaťročie 1995-2004 vyhlásila OSN za dekádu domorodých obyvateľov. Behom tejto doby by mali Spojené národy, vlády členských krajín, nevládne a iné organizácie zlepšiť ochranu ľudských práv domorodých obyvateľov. Toto prianie prichádza viac ako polstoročie po prijatí všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa nej sú všetky ľudské bytosti narodené ako slobodné, seberovné v dôstojnosti a ľudských právach. Ochrana náboženských obradov, zvykov, rituálov vlastníctvo tradičnej pôdy, posvätných miest, ústne tradície, práva na sebaurčenie či prístup ku vzdelaniu vo vlastnom jazyku, alebo účasť na rozhodovaní a vlastných záležitostiach – to všetko stále zostáva často prianím než realitou, ktorá sa predovšetkým na okrajoch civilizácie značne líšia so skutočnosťou.

Nápad urobiť raftingovú expedíciu po rieke Omo sa zrodil v mojej hlave ešte počas prvej expedície do africkej divočiny. Namáhavým pochodom sme s kamarátom Michalom Eliášom, veľkým milovníkom ,,tradičnej Afriky“ niekoľko dní prechádzali územím divokých Surmov v juhozápadnej Etiópii. Dorazili sme až do národného parku Omo kde som prvý krát uvidel veľkú africkú rieku – rieku Omo. Napadol ma projekt v duchu starých cestovateľov. No túto myšlienka na veľkú plavbu divou prírodou k tradičným domorodým kmeňom ležala v mojej hlave však už oveľa, oveľa skôr. Zrodila sa ešte v čase detských snov.

Po unáhlených dňoch typických pre môj život koncom septembra 2001 odlietam znova do vytúženej Afriky. S týždňovým predstihom, zatiaľ sám, mám na starosti zabezpečovanie expedície ešte pred príchodom ostatných kamarátov. Po totálnom organizačno-pracovnom nasadení doma to iste nasadenie na “dovolenke v Afrike“. Šesť dní behania, nákupov, kontaktov – vyplazený jazyk. Pri tejto naháňačke som si pre chvíľku nepozornosti skomplikoval svoj pobyt a návrat. Niekde v tom Babylone hlavného mesta Addis Abeby som prišiel o svoj cestovný pas. O tom, aké som mal s tým štrapácie, by sa dala napísať tragikomédia o viacerých dejstvách .“Už len“ každodruhodenné prepašovávanie sa na letisko kvôli pádlam, ktoré nedoleteli, ma bez dokladov vyžadovalo nasadenie agenta 007. Bolo po 11-tom septembri, ostraha letiska bola až prehnane aktívna. Jediné, čím som sa mohol preukázať, bola kópia pasu, na ktorej som ja bol černejší než najčernejší černoch z Gambely. Zažil som s tým zopár adrenalínových vzruchov, ale do letiska som sa vždy dostal. Medzičasom som zalarmoval aj priateľov na Slovensku, aby som dostal svoj druhý pas – už vystavený, no nestihnutý prebrať na okresnej polícii. To že si tam ktosi postavil hlavu a nechal ma osudu a potom zas mi ho zabudli a nestihli… Záchranku som si organizoval e-mailovaním tak, že som veril, že po návrate z divočiny bude všetko OK a dokument mi privezú Eritrejský legionári cestou z dovolenky doma. Bolo to skoro tak – lenže KO. Odchod o päť týždňov z krajiny, kde nemáme diplomatické zastúpenie, bol už malý horor. Nado mnou našťastie stálo niekoľko anjelov v ľudskej podobe /Vďaka Vám, priatelia z českej ambasády, vďaka kapitán Lizoň /.

Práve včas, keď som mal už Addis Abebi „plné brejle“, doletela konečne už aj naša posádka. Perejami všetkých kútov sveta ostrieľaná divoška Luciša a tím príležitostných rafterov z mokrej štvrte. Zloženie pestré, všestranné – expert na polárne kraje Valušiak, čo mu ľadové medvede dýchali už neraz za prdelou, Viktor milujúci studené horské končiare a cyklistickú drinu reprezentujúci farby „Valašského kráľovstva“. Fševed – premúdra hlava s computerom aj bez, ktorý trochu robí do každého outdooru, Pali Barabáš ten „báječný muž s klikou“ ktorý zanecháva úžasné filmové svedectvá všademožne po svete. No a ja, túžiaci po stretnutiach s prírodnými kmeňmi z iného času, s prírodou v jej najnenarušenejšej podobe. Všetci títo ľudkovia ideme hľadať aj kus dobrodružstva, ktoré takáto výprava do neznáma zaiste prinesie. Aby nešlo všetko až tak podozrivo hladko, nedoletela ešte maličkosť najdôležitejšia – naša novučičká loď, ktorú nám na túto expedíciu vyrobili v Gumotexe Břeclav. Vraj bola príliš veľká /65 kg / a vo Frankfurte ju pre „ istotu „ nenaložili. Situáciu ukľudní rovno na letisku až prísľub kompetentných, že všetko doletí zajtrajším lietadlom.

V ten slávnostný večer po prvý krát v týchto zemepisných šírkach zľahka posnežilo. Na drevenej terase staručkého hotelíka Taitoo strieľalo totiž slávnostné šampanské. Zátka z teplom natlakovanej fľaše trafila plafón, až s ním zatrepalo. Do tryskajúcej peny, ktorou sme sa striekali, sa zrazu vznášali trepotavé kúsočky bielej opadajúcej maľovky. Krásne to posnežilo, najmä na neboráka Val-Ušiaka a všetci sa na tom náramne pobavili. Potom sme si pochutnali na slávnostnom ovocnom šalátiku na uvítanú a ako na dobrom bankete koštovali sme najmä to tekuté, čo nám onedlho v divočine bude pripomínať kúzlo domova. Príjemne nás to zahrialo, netropicky studené sú noci Adisabebské. Tí, čo spali na terase, sa do rána veru do biednych spacákov riadne zavŕtali, vrátane kamaráta Polárnika.

Deň pred odchodom na rieku bol presne v duchu predošlého týždňa, s tým rozdielom, že už nie som na všetko sám. Na Lufthansa office sme masovým nájazdom v zblúdilých taxíkoch dosiahli pourgovanie príletu nášho pokladu. Nezabudlo sa ešte dokúpiť najpodstatnejšie veci (bongá, grass …) a zopár ďalších dôležitých nezmyslov na prežitie v divočine. „Strelivo na hrochy“ sme si poctivo dopašovali lietadlom, aby sme eventuálne mali čo vysvetľovať, ak by…na nás chceli hodiť ohrozenie národnej bezpečnosti Etiópie. Dokupovalo sa takmer už kadečo. Najmä čo som ešte zohnať nestihol a ani nedoletelo. O jedenástej oficiálne predstavenie na českej ambasáde, kde mňa už stihli poznať (príhoda s pasom) nejaké rozumy od „gaidov“ z etiópskych cestoviek a večer stretnutie s profíkom Gerym čo horné Omo jazdí pre Sobek (U. S. Rafting company) Amík nám des a hrôzu tými hrochmi naháňal, ale dáke blafáky na bombarďákov nám aj vyzradil, prehryzol. Dostali sme od neho takú rezervnú gumovú dušičku – pre ten prípad, že by sme predsa boli torpédovaní. Večerným lietadlom doletelo jeho “ Modré veličenstvo“ a boli sme komplet.

3.X. 2001- deň keď nám už nič nebráni vyraziť. Toyota naložená až nad strechu uháňa zeleným etiópskym vidiekom. Viac či menej zvlnená krajina je vlastne úrodná náhorná plošina s nadmorskou výškou okolo 2000 metrov. Je koniec obdobia dažďov, roľníci všade pracujú na poliach. Volské záprahy, drevené pluhy, kde tu aj nejaký traktor, náklady na muliciach ale aj na hlavách a chrbtoch. Zastavujeme v jednom takom typickom domčeku, aby sme videli, ako tí prostí ľudia vôbec žijú. Hlinené steny do kruhu a bez okien. Kuželovitá slamená strecha ,uprostred ohnisko. Všade otrhané krásne deti. Etiópske ženy keď vychádzajú von, sú odeté často do elegantných gázových šiat s bielym závojom. Umelecky splietané vlasy, desiatky inšpirácií, ako sa dá spraviť avangardná kreácia hoc v nóbl vlasovom štúdiu. V poslednej krčme po ceste moji priatelia skúšajú národné etiópske jedlo indžaru – obrovskú kvasenú kyslú placku s viacerými druhmi zeleninových prívarkov. Je sa to rukami a spoločne s jedného taniera. Na to pivo, dve a tým končí na dlhšie civilizácia –bol už najvyšší čas.

Po 180 km sa hory pozvoľna rozostupujú a údolím sa trblieta strieborná stuha rieka Gibe ako sa tu nazýva naše OMO. Strategický dlho jediný most spájal tretinu krajiny s hlavným mestom. Všetka vyprodukovaná káva z provincie Kafa bola odjakživa transportovaná cez toto kontrolné mesto. Komunistická vláda si uzurpovala nakupovať všetku kávu, aby ju s 300% daňou predávala ďalej. Káva bola luxus v pravlasti kávy. Dnes kedy je aj v Etiópii voľný trh, jedných nahradili druhí a chudobný roľník žije ďalej v dosť veľkej biede.

Pod mostom, kde sa vybaľujeme, je razom plno miestnych snažiacich sa nám neodbytne pomáhať, aby si čosi zarobili. Pre nás skôr robota naviac odsledovať si naše veci. Miestny policajt – strážca mostu sa dožaduje za táborenie nehoráznych 100 birrov a tak napriek blížiacemu sa súmraku fúkame radšej čln, nahadzujeme hala-bala a zdvíhame kotvy.

Som úplne happy, že to konečne začalo a hneď takto šup pekne do perejí. Na privítanie to nemuselo ísť zas hneď tak zvesela. Trocha tŕpnem, aby sme nevyklopili, nič sme nestihli ani popriväzovať. Do toho zrazu Viktor hlási „ vidím hrochy, sú tam hrochy“. Vpravo nás čaká 6 veľkých hláv s batmanovskými uškami, ku ktorým sa nedobrovoľne rútime. Pádlujeme o život, aby sme minuli tíšinu, kde sa naše postrachy hrozivo zanorili. Čakáme, kedy sa pod člnom vynorí netvor a precvakne nás dvojmetrová tlama na spôsob Mobidicka z Bielej veľryby. Sekundy napätia …, žiadny Kraken sa nevynára. Divé zvery nás nechávajú dnes nažive..!

Plní predsudkov z neskúsenosti kempujeme neďaleko inkri-minovanej pereje na vyvýšených hrboľatých čadičových skalách. Spanie ťažko nazvať pohodlné, zato bezpečné. Ráno musím za odmenu počúvať frflanie, akoby som ja za to mohol, že panstvo nevie na hrboľatom spať. Sme v divočine, nie kvôli pohodliu sme tu. Podľa štatistík majú hrochy v Afrike na svedomí viacej smrteľných útokov na ľudí ako slony či levy .

Rovno na tomto „nezabudnuteľnom“ mieste prichádza slávnostná ceremónia. Náš krásny čln sme slávnostne pokrstili „ Modrý hroch“ . Preliali sme hrdlom aj nejakú slivovičku, bohato dostal náš Tátoš nespútaný, ako i Dáma najdôležitejšia – Rieka Omo. Teraz nás ona ponesie za túžbami očakávanými, ako aj za svojimi tajomstvami pred moderným svetom skrývanými.

Celý týždeň plavby, ktorá nasleduje, stretávame hrochy nepravidelne, ale celkom často. Postupne sme ich začali spoznávať a pochopili sme, že nielen my ich, ale aj oni nás – sa bojíme. Nám stačí len držať sa v rýchlom prúde, aby sme nevleteli do ich teritória bokom v tíšinách. Útočiaci hroch sa zanára a vynára ako delfín. Odráža sa totiž odo dna plytčiny, avšak v hlbokom koryte Oma so silným prúdom to nedokáže. Žiaľ našli sme aj 3 zastrelené hrošíky. Oni o ľuďoch svoje už vedia . Cez deň z vody vôbec nevyliezajú a radšej aj na nás len zvedavo vykukujú z vody a majú sa na pozore .

Naša plavba vôbec nie je nudná. Často sa opakujúce pereje s hučiacimi mliečnočokoládovo zafarbených masami. Je po období dažďov a rieka transportuje v každom svojom litri šialené množstvá zeme z úrodnej etiópskej vysočiny. Za každými perejami vírivé bubláky, tíšiny s hrošími rodinkami, či z brehu sa ponáhľajúcimi krokodílmi. Asi polovicou toku sa Omo prebíja pomedzi vysoké hory hlbokým údolím. Na strmých svahoch sú roztrúsené malé stromy v hustom poraste vysokej trávy. Po generácie systematickým vypaľovaním zmizol pôvodný prales, ktorý sa zachoval len okolo rieky a v strmých údoliach jej prítokov. Ostatok riečneho pralesa nám oživujú preskakujúce Guerézy pláštikaté – prekrásne opice s dlhým čierno-bielym kožúškom, ktoré hrdelnými strašidelnými výkrikmi ako v strašidelnom filme vítajú každé nové ráno. Kde tu z kopca stúpajú kúdole dymu. Záplaty políčok napovedajú usadlosť ľudí z vysočiny – národy horalov ako Kombata, Hayda či Wolayta. Možno, že rieka bez mostov je pre nich prekážkou. Uvidíme, čo nové prinesie rieka.

Tretieho dňa našej plavby stretáme na čadičových balvanoch prvých ľudí. Nežijú tu trvalo. Údolie je pre nich nepriateľské prostredie. Ich dobytok by bol ohrozený krokodílmi z rieky, v lesoch okolo žije leopard, hyeny a príležitostne aj lev. Avšak najväčší problém je malária no najmä invázia Tse-Tse muchy, ktorá rozširuje smrteľnú „spavú nemoc“. Aj naša posádka je týmito neodbytnými a drzými ovadmi obletovaná viac, ako by bolo milé, ale vieme sa oháňať a zopár dní to s nimi akiste vydržíme. Štyria muži a dve ženy. Možno idú naozaj na návštevu, alebo na trh na druhom brehu. No možno zbehli z kopcov keď uvideli v údolí náš modrý raft. Len tak zo zvedavosti, aby uvideli tých cudzincov, čo si trúfajú na ich divú rieku plaviť sa ďaleko do nížin, kde žijú “krvilačné„ kmene a nebezpečné zvery. Ponúkame im prevoz na opačný breh, ale oni majú pre nás svoje prekvapenie – nafúknuté kozie mechy. So živelnou radosťou detí nám predvádzajú takú svoju podobu hydrospeedingu – hbitú jazdu na kožených plavákoch. Luciša dlho neotáľala, skúša to ako oni. Vyvracia ju nabok, lebo nie je jednoduché aj sa pridržať aj zaberať, keď jej ťažisko je až príliš hore. Darmo Luciška, máš moc veľké kozy! Pri odchode nás v silnom prúde na rozlúčku odprevádzajú ako čestná eskorta. Šikovní chlapci a to pravdepodobne tak ako väčšina Afričanov – nevedia plávať. Pomalým úsekom rieky sa radšej vyhýbajú, aby sa nedostali do zubov krokodíla. Podobným spôsobom dostávajú za vodu aj dobytok. Zvieraťu priviažu okolo krku dva plaváky a lanom ho pretiahnu. Ak chcú „ previezť“ kravu, musia najprv prepraviť jej teľa.

Počas večerného kempovania som ja často lovil veľké africké sumce. Nebolo to žiadne veľké umenie. Stačilo len nájsť tíšinu, priviazať hrubý silon o vetvu a nahodiť hák so starou oravskou slaninou. Zväčša netrvalo dlho a vetva sa trepotala. Všetky ulovené sumce mali okolo metra až do 120 centimetrov. Aké boli tie, čo sa zachránili teda odtrhli aj s hákom treba len typovať. Možno by sme z kalnej vody vytiahli aj krokodíla, ktorý by sa prišiel priživiť na našom úlovku, ak by lanko vydržalo… Pali Barabáš, náš kameraman a špecialista na czárda špeciality, potom vedel pripraviť znamenité haláslé či pečeň na ražni. Na ryby sme si tak zvykli, že každý druhý večer mi kamaráti povedali „ Becko, choď dnes priniesť rybu“ a tak ako sa do komory chodí na hotové, len som nahodil a už po chvíľu už sa dáka aj trepotala. Naše rybie hodovania skončili až niekde v polovici dolného toku po odtrhnutí posledného 5. háka. A mali nás na háku.

Údolie nižšie naberá na dramatičnosti, ale aj na kráse. Pádlujeme pod vysokými skalnými stenami, úžinami lemovanými čadičovými stĺpmi ako gigantické kolové hranoly lesknúce sa v tropickom slnku. Brehy vyblýskaných balvanov – čierno zlaté, oranžové, strieborné zrkadlovo sa jagajúce až oči bolia z tej rozprávky o kopách zlata a drahokamov. Úžasná skamenená spomienka na sopečné besnenie, keď sa vytváralo toto čarovné údolie modelovaná živlom vody v čase miliónov rokov…

Masami vody sa prebíja náš Modrý hroch bez zaváhania s radosťou a ľahkosťou orechovej škrupinky. Vyžívame sa zdolávaním obtiaží mohutných perejí. “Nech to húpe, nech to pení“- ako vo vriacej čokoláde namáčame si pádla a ochutnávame tú ohromnú rozkoš, čo prežívame v náručí divošky Omo. Vzrušujúce je milovanie s božskou prírodou, krajšie ako akékoľvek iné.

Plavba do neznáma, stále nové obrazy, nečakané situácie. S hrochmi sme si už potykali, už nechytáme paniku. Stretnutia s nimi už sú na dennom poriadku. Mali sme však strach z nečakaného vynorenia blízko pri člne. Gumipuška bola po ruke, stále „prokletě nízko“, ale viac sme spoliehali mlátiť ho po hlave, nech len skúsi! Humorná situácia nastala raz, keď obrovský päťmetrový krokodíl vyrušený z odpočinku na brehu sa znenazdajky vynoril kúsok povedľa člna. Dlhá zubatá tlama až strach. Jeho oči sa otvárajú postupne – viečko, blanka. Až potom aj on konečne uvidel nás. Prekvapený sa tak preľakol z blízkeho stretnutia, až ho myklo od ľaku. Nasledovala bleskurýchla otočka, príliv, div nás neprevrátilo vlnobitie spôsobené jediným záberom jeho obrovského chvosta. Tak ja teda neviem kto tu z koho ???

Čoskoro po prvých skúsenostiach s riekou sme na hladine stretli nečakane veľkú skupinu bielych ľudí – Izraelcov. Vedeli sme o ich aktivitách na hornom toku medzi dvoma mostami Gibe a Bele. Traja guidi, tri rafty, približne pätnástka dievčat a mládencov. Priateľsky nám ponúkli zo svojho bohatého obeda, ale neboli skúpi ani na slovo. Ochotne nám poukazovali dôležité a pekné miesta na mape, poradili ako s vodou, ako s hrochmi. Chlapci, ktorí idú horné Omo tretí -posledný raz tento rok, dostali v minulosti tiež aj maláriu. Dokonca jeden z nich ju dostal priamo na akcii a musel skupinu v bezpečí odkormidlovať do cieľa. Odvtedy používajú inú medicínu a táto malária sa ich nechytá. Pre nás dobrá rada do budúcnosti, no na tejto plavbe budeme ešte veriť tomu, čo sme si preventívne priniesli.

Za ostrovom pri sútoku s významným prítokom Goyeb River pribúda červenohnedý prítok. Tu niekde má byť, ako nám Izraelci poradili, vodopád – zlatý klinec plavby. Takmer sme toto miesto prešvihli, treba sa kúsok vrátiť a nájsť táborisko. Plytčinami pretláčame teda naspäť ako Burlaci. Všetci drieme, len Luciša si vykrikuje „ježišmária, ono sa to pohlo“ a skáče do člna, tak mi preventívne za ňou .„Pod mojimi nohami sa to pohlo“. Čo by to tak mohlo byť, keď sú tu len samé krokodíly ? Asi žaba. Nezostáva len čln kúsok ešte potlačiť a veriť na žaby. Burácanie z diaľky nás provokuje čim skôr rozbaliť kemp a vyraziť proti prúdu potoka. Brodíme tehlovo červenú bystrinu plní nedočkavosti ako školáci na výlete, konečne nesedíme a kamsi sa ideme pozrieť. Tajomstvo sa skrýva neďaleko.

Nádherný vodopád sa rúti z vejárovito navrstvenej čadičovej steny v kulise zelenej džungle. Všetko je ako zo starej pohľadnice. Tehlové zafarbenie je spôsobené eróziou lateritov z vysočiny. Do 50 metrovej hĺbky prepadá voda a rozprašuje sa mohutnými prívalmi do rozkošného jazera. Pre nás fantastická kúpačka, na kraji priepasti paviány na skalách nechápavo hľadia do hĺbky na tie naše ľudské radovánky.

Večery pod africkou oblohou. Koncerty tajomných zvukov, poletujúcich svetlušiek a šumenia našej rieky. Trocha“ indického korenia“ či domoviny. Príbehy a piesne. Total free jaz ako fantastické bubnovo spevácke úlety maestra Pavla. Pri takýchto večierkoch prichádzajú na svet silné myšlienky. „Bez sebazaprenia a námahy nie je nič“ alebo „osud nás bude skúšať a potom nám dovolí uvidieť raj“ – Pavol Barabáš.

Atmosféra priateľstva, sila prírody, uvedomujem si, že tu som teraz šťastný. Som oprostený od toho, čo ma v našom svete ubíja. Snažím sa nasávať energiu a slobodu pre ďalší život do ktorého sa zas rád vrátim, až bude čas. No teraz sa teším na každý nový deň našej cesty do praveku. Plavby ktorá už začala a stále je pred nami.

Šiesty deň prekračujeme náš Rubikon. Most Bele je druhým a zároveň posledným únikom späť do civilizácie. Pred nami je teraz približne 600 kilometrov plavby do málo známej divočiny .Bez možnosti hocijakej pomoci zvonka s komplikovanou možnosťou rieku opustiť, s nulovou možnosťou dovolať sa pomoci, presne tak, ako to v divočine musí byť – tak ako sme to chceli!

Údolie je častejšie zovreté do úzkych kaňonov a pribúda aj divých perejí. Tu prichádzajú aj 2 najvážnejšie. Prvá mala vyhadzujúci balvan a zmietlo nám v nej zelený trs banánov. Tak už nám nedozreje. Nečakane takmer osudná sa nám stala podcenená perej, ktorá sa pri obhliadke z člna vôbec nezdala zradná. V burácajúcom živle sme vhupli do diery a následne trojmetrová stena čln postavila na zadné. Kontrolujem pri kormidle, Luciša na špici vyvažuje telom a vreští nejaké povely. Už-už to vyzeralo na prevrátenie. Pali s rukou nad hlavou stojaci uprostred pripomína ródeového jazdca,. Duchaprítomne zachraňuje kameru bez obalu a pritom neprestáva natáčať dramatickú scénu. Zázrakom nikoho nevyhodilo. Bola to chúlostivá situácia pomysliac na škody, ktoré mohli nastať najmä zničením kamery. V lete mu takto už jednu vzala sibírska rieka Čuja. Radšej až dodatočne pomýšľajúc na krokodílie ležoviská pod mnohými perejami ktovie, ako by sa nám plávalo a ako by sme lovili seba aj veci. Určitú formu ruskej rulety ale aj povyrazenie krokodílom pred nosom na drzovku, sme si čoskoro dovolili mnohými rýchlo- kúpačkami. Ten čo je najviac rozhorúčený, jednoducho „cvičeným okom“ odhadne blízkosť a veľkosť krokodílov. Skok do vody, zopár okamihov božského schladenia, výhup cez mantinel a senzačne schladený späť na bezpečnú palubu. Radovánky z vlastnej vôle alebo občas nedobrovoľne. Luciša, jediná ženská, sa stávala najčastejšie „muž cez palubu“. Jej kratochvíle s Polárnikom končievali v hnedočervených vodách, či už sa jej zadarilo niekoho zo sebou stiahnuť a či nie. Po kúpeli vždy zopár minút pohoda, než nás africké slnko poslalo namočiť znova. Bilharzie z vody sa báť netreba, medzihostiteľ dotyčného svalovca – slimáčik musí mať vodu podstatne pomalšiu. Chladivá vášeň nenechala na nás nikdy dlho čakať.

Ďalšej pereji, ktorú typujeme za ťažkú, predchádza seriózna prehliadka aspoň potiaľ, koľko bolo vidno. Z jednej strany zátoka plná krokodílov, oproti hrošia rodinka. Krásny začiatok. Vyrážame! S prehľadom si to pálime do najväčších vĺn. V zákrute nás vyhadzuje akýsi balvan z deja, urobíme neslávnu 360-ku. Dobre aj tak, aspoň sme vonku z hrebeňov, medzi ktorými má svoje čeľuste hrozivá diera väčšia ako tá, čo nás včera postavila na zadné. Do tíšiny bokom od spenených živlov nás to vypľulo zľahka pokorených. Bola to prvá a jediná perej na celom Ome, ktorú sme nedotiahli do konca a vyhli sme sa problémom… aj majstri nemajú svoje dni.

Noc ktorá nasledovala, bola trochu výnimočná. Ja som ostal aj túto noc spať vonku, aby som prikladal na oheň. Hoc sa trochu obávam leva, hyeny aj krokodíla, ktoré by ma vedeli v spánku odtiahnuť, nechcem nechať naše stany prevalcovať hrochovi, čo nervózne celú noc vykukuje z vody. Pravidelne sa budím a prisúvam polená v ohni. Zavčas ráno prichádza dážď. Presťahoval som sa do kyslo smradľavého interiéru stanu. Pršalo intenzívne, o to lepšie sa spí. Netušil som, že vo vedľajšom stane noc nie je taká ružová. Večer sa panstvo nejako nenamáhalo a postavili si len moskytiéru bez tropika. Ešte pred svitaním už Luciša pobehovala po vonku, lebo ich kompletne vytopilo. Napriek tomu, že v stane majú Benátky, Valušiak s Palinom nereagujú na nič. Ako hrochy v mokrine dospali rána a vyzerali celkom spokojne. Vševed vyhlásil, že sme boli potrestaní duchom rieky za to, že sme večer nepohúlili. Asi na tom čosi bude. Fševed to asi vedel, keď na nás večer apeloval nešetriť, ubaliť.

Ten deň je dňom mŕtvych hrochov. Prvý ležal nafúknutý v plytčine, druhé bolo mláďa na brehu a tretí mal prestrelenú hlavu na kraji vody. Myslím, že to spravili ľudia z hôr a onedlho príde celá dedina zviera rozobrať.

Tak ako sa kopce zmenšujú, na rieke ubúdajú pereje. Onedlho vstúpime do severnej oblasti východoafrických plání tiahnúcich sa z Etiópie cez Keňu až do Tanzánie. Je to kraj polonomádských nilotických kmeňov, ktorých predkovia s veľkými stádami dobytka približne pred 2 tisíc rokmi sa usadili na južnom okraji Etiópskej vysočiny. Sú to vysokí tvrdí nomádi, ktorých strava po väčšinu roka pozostáva z mlieka a krvi odpúšťanej pravidelne z krčnej vény dobytka a príležitostne z mäsa. V údolí Omo je pastierska strava stále častejšie nahrádzaná sorgom, kukuricou pestovanou okolo brehov rieky.

Prví z týchto kmeňov na našej plavbe sú Bodi. Národ, ktorý predchádza hrôzostrašnej zvesti. Roy H. Smis – muž ktorý absolvoval v roku 1985 prvú, až dosiaľ jedinú kompletnú plavbu Omo až k ústiu v jazere Turkana (Podnik zorganizoval National geographic, WWF a Yale university) píše strhujúce postrehy: Vystúpili sme k osade Bessa (národ Womba), vystrašené ženy sa skrývajú do chatrčí, obávajú sa teroru. Len muži a mládenci riskujú vonku privítať nás. Veľa z nich nevidelo žiadnych bielych ľudí nikdy predtým. „Boli sme prepadnutí od Bodiov“, hovorí náčelník. Kradnú dobytok a zabíjajú veľa ľudí. Tí, čo prežijú sa pozbierajú, ale nemajú sa kam odsťahovať a musia žiť v neustálom strachu z ďalších prepadov.

Podobný osud stíha aj opačných susedov Bodiov kmeň Dime. Až do prieniku prvých palných zbraní za vlády cisára Menelika II konsolidujúceho etiópske cisárstvo v 90 rokoch minulého storočia Dimi čítajúci 8000, spolunažívali s Bodi v určitej rovnováhe. Podľa hodnoverných údajov najhoršie obdobie boli roky 60 – 80, píše Smis, len v rozmedzí rokov 1968 až 71 bolo kmeňom Bodi usmrtených 700 Dimi. Dnes prežíva z kedysi tak početného kmeňa nie viac ako 500 ľudí. Lúpežné výpady Bodiov sú namierené taktiež voči Mursiom, ktorých prinútili odstúpiť im veľké územia. Prvým kalašnikovom im zmasakrovali na desatinu populácie, za jediný deň 500 ľudí. Napriek tomu Bodiovia, ktorých počet sa odhaduje len na 2 a pol tisíc, vyrážajú paradoxne po boku Mursi na ďaleké výpravy namierené proti Hamerom, silnému kmeňu, mnoho dní na juh.

Hrozivé informácie, ktoré sme sa dozvedeli našťastie až neskôr, a bez predsudkov sa teda plavíme na juhovýchod. Za významným prítokom menom Dinčija znenazdajky zmizla mucha Tse-Tse. Toľké dni nám znepríjemňovala život, až nám zrazu bude chýbať. Je mi jasné, že onedlho budú prví kmeňoví domorodci. Vypásaním a vypaľovaním savany a lesa všade okolo rieky sa vytvárajú podmienky pre hustý akáciový buš. Toto prostredie poskytuje priaznivé prostredie práve pre nebezpečné Tse-Tse muchy – hmyz prenášajúcu tripanosomiu spavičnú, v kumulovaných dávkach smrteľnú nemoc. Mucha, ktorá pri invázii vyľudňuje krajinu. Takým územím je v súčasnosti „Planina smrti“ na území susedných Mursi. No na druhej strane Tse-Tse mucha zachraňuje africkú divočinu od premnoženia – ľuďmi. Divo žijúce zvieratá totiž znášajú prítomnosť múch oveľa lepšie ako domorodci a ich stáda. Bez muchy by mnohé rezervácie nemohli vzniknúť. Populačný nárast afričanov je hrozivý.

Náš prvý divoch bol nahý osamelý muž s drsným výzorom čierneho diabla. Poskakoval o palici. Chýbalo mu chodidlo. Okamžite sme to typli na krokodíla. Ujúkal radostne nad našim príchodom a onedlho privolal ďalších. Náš čln obkolesilo veľa mužov a všetci boli úplne nahí. Na znak priateľských úmyslov zostali ich zbrane odložené opodiaľ. Všetci si podávame ruky. Naše napätie opadlo. Cítiť radosť na oboch stranách. Naše prvé stretnutie s divými ľuďmi. Pozerám sa, ktorý z bojovníkov má jazvy v tvare vlnovky na ramene, symbolizujúce zabitie nepriateľa. Mnohí z nich sú zlodeji dobytka a niektorí aj zabijaci.

Okolo brehu boli aj ďalšie osady, na brehoch čistilo húštie veľa mužov a žien. Na ťažkopádnom dlabanom kanoe sa preplavilo za nami šesť bojovníkov. Jeden mal krvavé oči a prosil o medicínu. Niečo sme mu dali, možno mu to pomôže. z druhého brehu na nás kričal ktosi, a čosi nám ponúka. Bol to kalabaš plný medu. Kúpili sme ho za peniaze birri, ktoré všetci dobre poznajú. Šokujúco prekvapujúca bola situácia, keď ktosi s Bodiov vyslovil zničoho-nič „gumotex“. Okamžite sme vypleštili oči, či naozaj. Mladý muž sa priznal, že sú kdesi misionári a tam sa naučil trochu anglicky aj hovoriť aj čítať. Jeho meno nám bolo sympatické, volal sa Joint. Mohol nám viac porozprávať, žiaľ nevyužili sme to.

Táborisko na sporadicky osídlenom pravom brehu sa nám nesmierne páči. Je tu dosť dreva a na pláži behajú vodné vtáky. Vidieť aj stopy hrochov ale kde nič tu nič, len nílske varany vetria svojim rozoklaným jazykom nevítaných hostí. Veľká tráva navôkol obľúbená hrošia pastva, lepšie sa rozložiť tam kde nieje. Včerajšej noci sa nervózny hroch domáhal na svoje panstvo na brehu. Musel som ho plašiť ranami pirátov aby nebodaj nevyliezol a stany neprevalcoval. Doteraz som kvôli tomu spával vonku a celé noci som sa budil a polená v ohni posúval. Odo dneška už strážime všetci, sme predsa na kmeňovom území.

Po večeri sa chytili dva sumce. Tie sumce žerú figy, čo rástli aj v neďalekej osade a majú ich plné bruchá. Ďalší deň sme jednu rybu ponúkli Bodiom, no ženy výskali, ako keby videli čerta. Je možné, že v kalných vodách Oma nič také, ako je škaredý hrôzostrašný sumec doteraz nevideli? Inokedy sme skúsili dať deťom pomaranč, no vôbec nikto nevedel čo to je a čo s ním. Ošúpali sme im ho . Ochutnali a vypľúvali.. Nepoznajú žiadne ovocie. Tak to bolo aj s ostatnými kmeňmi počas našej plavby. Stojíme aj v mnohých ďalších dedinách a pri políčkach sú proste ako malé deti. Často krát bežia popri brehu aj kilometer, len aby sme u nich zastavili. Podáme si ruky, pofotíme, obdaríme ich drobnosťami ako žiletky, mydielka či zrkadielka a pokračujeme. Je to zvláštne, že oni sú tí strach a smrť rozsievajúci lúpežníci, kanibali jediaci rituálne ľudské mäso.

Sme stále na území Bodi, ale žijú tu už aj Batovia – maličký kmeň čítajúci len 250 duší. O ich existencii sme vedeli len mlhavo, ani ich názov sme nepoznali a okolitý svet ani nevie, že sú. Batovia sú vazalmi oboch svojich agresívnejších susedov Bodi aj Mursi. Ich ženy sa často krát stávajú ich nevestami .Na táborenie si tradične vyberáme neosídlený breh. oproti sú súvisle obrábané políčka a osada. So súmrakom sa na rieke odohráva nebývalé predstavenie zvukov. Radostné detské hlasy nádherne spievajú a rytmicky tlieskajú. Omladina si vyrazila k vode okúpať a zabaviť sa. Krásne zborové spevy a výskačky sa šíria tmou nad absolútne kľudnou hladinou ich rieky Omo. Odpovedáme im v tomto duchu a oni sa z toho nesmierne radujú. Melódiu, čo oni predspievajú, my sa snažíme zopakovať a samy zaspievame niečo z vlastného repertoáru Neuveriteľne sa vracia echo z ich podania naspať ponad rieku. Luciša so Fševedom si vymýšľajú rôzne náročné melódie a deti na opačnom brehu to zvládajú senzačne napodobovať. Speváci, ktorých sme nikdy v živote neuvideli, dokázali celú hodinu nám aj sebe robiť jedno z najkrajších vystúpení v živote.

Ráno sme žiaľ nestihli k naším interpretom zaskočiť. Stále je čo robiť a mňa láka preraziť cez pobrežné húštiny ďalej do vnútrozemia. Privstal som si a od svitania sa presekávam, podliezam, predieram. Vyrúbaním a vypaľovaním pôvodných nábreží od veľkých stromov sa mení pobrežný les. Ten vystriedal nepreniknuteľný sekundárny prales. Za ním sa musia rozprestierať pláne, kde musia byť veľké africké zvery, po ktorých túžim. Mať tak oveľa viacej času na výjazdy do divočiny. Žiaľ, nemôžem sa na dlho vzdialiť od rieky . Dúfam že keď to nepustilo tu, pôjde to inde. S Mišom v 99tom sme videli aspoň zebry a veľké stáda byvolov. Raz v noci nás obchádzala levica, museli sme na strom. Po slonoch sme našli akurát čerstvo nasrané. Zmizli skôr ako im náš pick-up skrížil cestu v krovinatých priestoroch „Planiny smrti“. Nechcem tentoraz odísť z Afriky bez, musel by som sa sem kvôli tomu vrátiť znova.

V tábore Polárnik s Lucišou reparujú čln, ktorý včera nárazom kdesi utrpel poškodenie hroziace pretrhnutím. Z ničoho nič sa pri nás objavili dve domorodé deti – chlapci. Úplne nahí stáli na pokraji lesa, až kým sme ich nezavolali. Využívame príležitosť a pozvali sme sa na návštevu. S Barabášom odchádzame za nimi do ich osady. Mysleli sme že nemôže byť ďaleko, ale bola. Dobrú hodinu ich nasledujeme po chodníčku na brehu galériového lesa. Prekračujeme padnuté stromy, ktoré padajú za obeť budúcim políčkam. Obraz mohutnej devastácie brehov pokračuje s ľuďmi okolo brehov. Desiatky kilometrov rieky takto poskytuje obživu stále rastúcej populácii siedmych kmeňov. Namiesto prekrásnych obrov, ako sú figovníky a tamarindy nastúpi okamžite nepreniknuteľný pichľavý podrast. Ten sa pracne snažia domorodci vysekávať a vypaľovať. Potom palicami napichujú jamky na semienka kukurice či sorga. Dve úrody do roka plus čerstvá krv a mlieko, príležitostne mäso. Na osladenie neľahkého života med , kvasené pivo a to je tak celý repertoár na ich jedálnom lístku.

Príchodom do osady sme spôsobili krátkodobé prekvapenie, rovnajúce sa návšteve Václava Havla v cigánskej osade na východnom Slovensku v porevolučných časoch. To však rýchlo prešlo a eufória z návštevy bielych cudzincov prešla a život sa vrátil do pôvodných koľají, vďaka čomu sa mi dvaja stávame súčasťou bežného života v osade. Žena chystá jedlo a kojí, väčší chlapci mažiarom melú zrno. Nahovárame mládencov, aby nám predviedli nácvik palicového súboja. Je podobný, ale oveľa miernejší ako u ich divokých susedov Surma a Mursi, nazývaný ,,Donga”. V ľavej ruke Batovia zvierajú ľahký prútený štít, ktorý má chrániť pred údermi súperovej palice. Prudké výpady, nedokonalá obrana. Otázka, kto viac znesie. Palino nerušene nakrúca, ja fotografujem. Batovia nie sú pastieri. Musia žiť vo vazalskom područí silných, tak ako Slovania pod Avarmi v starých dobách. Zato sú už rybári – prví na Omo. Ukázali nám udicu ale aj harpúnovanie naverímboha v kalnej vode.

Na poludnie dorazí náš raft s dvoma domorodcami na palube, Filmmaker Pali je už spokojný s výsledkom pobytu. Chorému, ktorý celý čas ležal s nádejou, že mu pomôžeme sme nechali aspoň nejaké aspiríny a zamávali si na rozlúčku. Nikde sa žiaľ nemôžeme dlhšie zdržiavať napriek doterajšiemu postupu. Ktovie, aká pomalá bude rieka na nížine. Čoskoro opúšťame náručie kopcov.

Sporadicky sa znova začala objavovať naša známa mucha Tse-Tse. Ubúda osídlenie Body, začínalo pohraničné územie nikoho. Do rieky vybieha zvláštny polostrov z betónovo ubitých valúnov štrku. Za ním sa nachádza teplé jazero plné krokodílov a tak sme tento kemp nazvali ,,Krokodilárium”. Lenže ich to naše neohlásené spolužitie nepotešilo. Prefíkané veľké zo strachu o svoju starú kožu rovno poutekali, len zopár neskúsených dorastencov zostalo. Ako v groteske sa mi podarilo milých krokodílkov / seba viac / trošku poľakať. Stalo sa mi to nečakane, keď som zletel zo stromu aj s lámaným konárom až po pás do smradľavej brečky – rovno medzi ne. Dlho som sa ale nezdržiaval čľapkaním sa so „zubatými“, čo ak by mama predsa doma bola. U nich jeden nikdy nevie…

Na tento deň predpovedáme skorú zmenu. Čoskoro bezpochyby musíme prekročiť územie znepriatelených kmeňov. Nie sú tu už osady, ale po okolitých pahorkoch. Bodyovia so svojimi malými kravami. Na mieste, kde sa rieka zoširoka prelieva cez rozsiahlu plytčinu, sa dá predpokladať v období sucha prvý brod na Omo. Na ľavom brehu sú ľudia. Na prvý pohľad vyšší a mohutnejší, ako Body. Najprv sme sa nechali spliesť, keďže ženy Mursi nosia v dolnej pere tanieriky. Volali sme ,,Body?, Bata?” a dostávala sa nám prvý krát odpoveď ,,Mursi”! Z tŕstia na brehu vylieza stále viac Mursi. Muži si nechávajú svoje samopaly na pleciach a mačety v rukách. Nie sú ako priateľskí a džentlmenskí Bodi. Skôr akoby sme sa nazdali, všade je spústa domorodcov.

Už pri podávaní rúk cítiť, že sa príliš zaujímajú o naše veci na palube. Čln v plytčine je okamžite obkolesený. Muži aj ženy zo všetkých strán a všetci všetko chytajú, ako všetečné deti. Je o nich známe, žesú zlodeji, čo sa v okamžiku aj potvrdzuje. Pali si ani nevšimol kedy mu zmizla pohodená sandála. Až jedna žena podozrivo bežala preč, už sme tušili ,,čo sa porobilo “. Spravili sme krik a žiadame sandál naspäť. Na koniec po krátkom jednaní si Palino môže svoju sandálu kúpiť naspäť. Stála ho päť birrov. Z prítomných žien len jedna má tanierik. Pýtame sa prečo a dozvedáme sa, že ostatné sú z kmeňa Bata. Či ich uniesli, alebo žijú v područí dobrovoľne, nevedno. Tak ako i niekoľko mužov.

Len jedna mladá žena má symbolický tanierik v dolnej pere. Mursáčka vedomá si svojej atraktívnosti ostro sleduje, aby ju nikto nefotil bez platenia. Chýry o tom, že bieli robia foto za peniaze sa teda dostali do všetkých odľahlých koncov územia Mursi, tak ako aj Surmov, ktorých som s problémami fotil ešte pred dvomi rokmi. Každé cvaknutie vtedy stálo až päť birrov za jednu osobu, dotyčná je ešte lacná – pýta birr. Luciša nás naliehavo povoláva naspäť. Zaujatý do fotenia sme ani nespozorovali že na palube opodiaľ máme znova nepozvaných hosťov. Bolo treba odísť, no v člne boli aj traja Mursi. Jeden z nich „tyčkoval“ do rieky. Viacerí z nich boli opití. Ďaľších možno desať minút sme sa handrkovali, nebolo také ľahké zdvihnúť kotvy. Všetci chceli birri alebo ešte radšej „ džigiri“-žiletky. Nechceli sa len tak ľahko vzdať výpalného. S našou pomocou sa už aj podarilo menej otravných“ vyprevadiť „ no poslednému neodbytnému sa zadarilo ešte schmatnúť dlhé lano z člna a zdržiava náš ústup. Po pás vo vode s fotoaparátom cez plece sa pokúšam ho odstrčiť. Hádžem foťák Fševedovi na palubu a za pomoci jedného z Batov mu ruky vykrútim. Bata okamžite chytá lano namiesto Mursiho a žiada svoj honorár za pomoc. Uspokojí sa našťastie s málom. Plytčinami si nás behom nadbiehajú ďalší Mursi. Chúlostivá situácia s Mursi sa znova opakuje. Samozrejme, že sme im neunikli. Palino dramatické scény natáčal na kameru, ostatní zaberajú do pádiel ja znova vykrúcam ruky. Nesmie to byť z našej strany príliš zúrivé, aby sme ich pritom ani neponížili ani nevyprovokovali k taseniu zbraní. Našťastie hĺbka rieky aj množstvo alkoholu z kvaseného sorga hrajú v náš prospech. Zarputilosť agresorov končí predstavou, že by sa mali nechať vtiahnuť medzi krokodíly. Prvé stretnutie s príslušníkmi kmeňa Mursi prebehlo teda nad očakávanie, pekne zvesela.

Naša ruská vojenská mapa, ktorú Fševed vyhandloval cez internet z jednej americkej univerzity, je geniálna. Aj bez satelitného navigačného prístroja GPS, sledujúc kompas a krajinu stále vieme kde sme. Onedlho sa plavíme miestami, kde dlhé oceľové lano križuje rieku. Ústí tu riečka Mui, pritekajúca z centrály N. P. OMO. Neuveriteľné, že práve tej istej chvíli sa cez rieku plavia rangeri zo správy parku. Pamätám si ich tváre, dokonca je medzi nimi aj veselý Čuču, s ktorým prehodím zopár viet. Zapamätal si ma najmä kvôli príhode s levom, lebo nám vtedy ponúkali nočnú ochranku a mi sme ju odmietli, akože nejaké levy nás nemôžu rozhádzať /mali sme na nich mačetu a pirátov/. Viezli sme sa s nimi terénnym vozidlom 125 km do civilizácie v januári v 1999. Najprv sme ale na nich 5 dní čakali. Bolo to po absolvovaní niekoľkodňového ťažkého pochodu cez územie kmeňa Surma – divokými príbuznými Mursiov. Po epizóde s levom sme zvolili bezpečnejší návrat do provinčného strediska Jinky. Hlavnou starosťou rengerov je ostraha asi 400 slonov v parku OMO. Po zuby vyzbrojení lovci všetkých kmeňov, dotýkajúci sa parku prahnú po slonovine, ktorá sa dá výhodne speňažiť, prípadne použiť na náramky, ktoré zdobia ich čierne zápästie. Prítomnosť palných zbraní je tu taká rozšírená, že vykynoženie veľkých zvierat v Juhozápadnej Etiópii, s výnimkou parkov MAGO a OMO, bola dokonalá už pred niekoľkými desaťročiami. Vládne pokusy kmene odzbrojiť dopadli absolútnym fiaskom. Prvé zbrane sem prišli, ako už bolo spomínané pri Bodioch, ešte za čias cisára Menelika, koncom 19. storočia. V 30-tich rokoch si pod rastúcim tlakom Angličanov z Kene cisár Hajle Selasijé vyzbrojil pohraničné kmene na spôsob domobrany. Tie možno aj chránili južné hranice krajiny, no skôr si s nimi začali vybavovať účty navzájom. Pôvodná rovnováha v divočine bola porušená. Pušky viac slúžili v medzikmeňových vojnách a pri love veľkých zvierat . Nové zbrane pribúdali za Musoliniho okupácie Etiópie pred 2 svetovou vojnou, ale najmä nedávne vojny v Ogadene, Somálsku a Eritrei a neustála občianska vojna v Sudáne. Samopal Kalašnikov je najrozšírenejší. Dá sa kúpiť za kravy. Videli sme aj automatickú pušku M16, ale aj muzeálne sovietske a japonské zbrane z druhej svetovej. Vidieť dnes bojovníka s oštepom je raritou. Nahé telo a samopal je samozrejmosťou.

O tom, ako sa čas zastavil v povodí Omo, svedčí spústa tradícií práve pre ktoré sme tu. Symbolom celej oblasti sú ženy Mursi a Surma, vkladaním si terakotového tanierika do dolnej pery. Tradícia, pochádzajúca z obdobia arabských nájazdov v polovici 19. storočia. Otrokári nemohli predať takto zhyzdené otrokyne na trhu, čo bolo počiatočným dôvodom ,,skrášľovania”. Neskôr sa z handicapu začala stávať móda, symbol krásy a bohatstva.

Približne dvadsaťročná dievčina si rezom oddelí dolnú peru tak, aby sa dala natiahnuť okolo diametrického tanierika. Veľkosť súvisí s bohatstvom, vyjadreným počtom kusov dobytka, ktoré musí pytač vyplatiť nevestinej rodine. Ceny sa pohybujú od 20 do 30, výnimočne až 50 kusov, ale také obrovské tanieriky sme na Omo nevideli. Zažili sme ich len u niekoľkých žien Surma v horách, ktorých hrebeň sa črtá ďaleko na západe. Nevesta, ktorá otehotnie pred svadbou, stratí navždy výsadu nosiť tanierik. Až úplne staré ženy tanierik odkladajú a peru si nechajú naspäť prirásť k tvári. Tanieriky sme počas našej plavby často kupovali za jeden birr. Ženy si ich sami vymodelujú z keramickej hliny a vypália v ohni. Niektoré ženy Surma nosia tanieriky nielen z keramiky, ale i drevené vyrezávané v tvare lichobežníka. Aj čo do veľkosti sú až o 1/3 väčšie.

Mursi obývajú oba brehy rieky a na mnohých úsekoch sú ich políčka, ktoré dnes dávajú až 3/4 obživy. Aj u nich pôvodná strava pastierskych kmeňov krv a mlieko nestačí a už niekoľko posledných desaťročí sa mení na obilnú. Je obdobie výsadby, na brehoch pracujú prevažne ženy. Muži pasú dobytok na pastvinách vo vnútrozemí. Možno aj preto ďalšie stretnutia už neboli také dramatické. Napriek tomu sa opäť našiel jeden ,, tvrdohlavec”, ktorý sa rozhodol si nás podržať, ale tentoraz už boli tromfy v našich rukách. Ak by sme všetci odpichli a zabrali, tak ho stiahne do hlbokej vody. Ale náš humanista Palino išiel naňho takmer ako misionár – s láskou v srdci a dobrým slovom. Zakiaľ divoch nenávistne sršal, čakajúc na birri, Palino sa presúval k nemu na koniec člna a takto mu po slovensky: “Veďže si ty dobrý chlapec. Tak nás už pusť!” a celý čas ho hladil po hlave, ako dobrý deduško neposlušné vnúča. Z brehu to sledovali domorodé ženy a tak, ako i my aj oni sa začali smiať. Diabolský, krvou podliaty pohľad sa začal silou pozitívnej energie a dobrého slova meniť ako polepšený lotor na kríži vedľa Krista. Ešte aj vo chvíľach, kedy nás pustil a nechápavo pozeral na pacifistu Barabáša. Silná lekcia, nielen pre neho, ale aj pre mňa, ako sa dajú riešiť konflikty. Ešte aj zopár krát potom sa stretávame s inými Mursi okolo brehov ale teraz si vyberáme už také miesta, kde sú prevažne ženy. Privítame, pofotíme, pokúpime tanieriky a skôr ako sa zbehnú muži, pádlujeme ďalej.

Ďalej v nížine brehy rieky sú nezriedka až 20 metrov vysoké náplavy jemných spraší, naplavených stáročiami riekou z vysočiny. Potencionálne za predpokladu závlahového hospodárstva je tu oblasť, ktorá môže uživiť mnohonásobok súčastnej populácie. Komunistická vláda mala dokonca už vypracovaný projekt presídlenia niekoľko sto tisíc bezzemkov zo suchých oblastí severu, ktorí našťastie zostal len v šuflíku. Znamenalo by to celkom iste nemilosrdný konflikt a dramatický zánik kultúr kočovných nomádov.

Brehy sú osídlené už viac ako 50%. Som z toho sklamaný, dúfal som, že uvidíme napájadlá plné zvery a kúpajúcimi sa slonmi. Zdá sa, že divočina je vyháňaná z národného parku, znásobujúcim sa počtom ľudí. Aj hrochy sme videli až po štyroch dňoch pauzy, žiaľ boli to už len posledné dve rodiny. Krokodílov je našťastie hojne. Nešťastné opice, paviány či gerézy prichádzajú o stromy a antilopy sme za celú plavbu pozorovali len tri krát. Častejšie nás potešili už len riečne rybáriky a bielohlavé „orly jasnohlasé“ V stane som večer poznal komáre anafeles – tie, ktoré roznášajú maláriu. Zopár som ich pozabíjal keď som skončil nočnú stráž. Komárov vonku takmer nevidno, no vo vnútri sú už pekne krvavučko nacecané. Vonku popri rieke príjemne pofukuje vánok, čo komárom vadí. Každopádne žiadne roje ako bývajú v lete na Dunajských ramenách alebo pri Váhu. Niekoľko krát sme vybehli na kopce s nádejou výhľadu na pláne “ Lilibai“ so stádami byvolov a pakoňov. Žiaľ vždy bola v dohľade nejaká prekážka…

14 deň , neďaleko prichádza príjemná zmena. Skupina žien na pravom brehu je na prvý pohľad odlišná. Zavolal som na nich, či sú Bume. Hneď sme zastavili. Podávame si ruky so všetkými. Je to super rituál. Tak, ako u trampov, prehmatáva sa dlaň a palec na päť krát. Vlasy žien sú zašulkované za pomoci kravského loja a hliny do tenučkých vrkôčikov-dredíkov. Tie si nechávajú rásť len na vrchu hlavy, strany sú vyholené. Každá dáma je skrášlená ešte hrubou vrstvou náhrdelníkov, vytvárajúcich mohutný golier. Elegantná trojuhoľníková sukienka je zdobená husto kovovými prstienkami. Ženy Bume chodia top-less, nenosia žiadne vrchné zástery, tak ako mali príslušníčky predošlých troch kmeňov. Vzápätí so stádom oslov prichádzajú aj muži. Na rozdiel od prírodne zaodetých žien, títo muži majú na sebe vždy nejakú civilizačnú handru ako šortky, širáky či jeden má aj akúsi nevkusnú dotrhanú kacabajku. Stačí fakt málo a s prírodného, hrdého domorodca sa stáva v okamihu žobrákovi sa podobajúci trhan. Dali sme si slovo už pred plavbou, že práve handry im nedávame.

Bojovníci Bume sú najchýrnejší bojovníci na dolnom toku Omo. Občasné konflikty majú s Karo a s Mursi, no najmä s kmeňom Surma s ktorými ich nedelí hranica vody. Neboja sa robiť lúpežné výpravy do kopcov ďaleko v zázemí mnoho násobne početnejších nepriateľov. Útočia v noci, pozabíjajú stráže a odoženú dobytok. Jedine s príbuznými Desanačo z delty žijú v mieri.

Plavba pokračuje pomedzi husto osídlené brehy. Vľavo Mursi, vpravo Bume. Pre nocľah sa rozhodujeme na žulovom polostrove uprostred rieky. Prvé kamene opäť po stovke kilometrov hlinitým korytom. Čoskoro nás spozorovali domáci Bume a prišli medzi nás. Začína byť jasné, že za túto noc sa bude platiť. Naši bodygárdi sú náležite vyzbrojení. Samopal kalašnikov a automatická puška M16. Chlapci s nami povečerali, pofajčili cigaretku z Viktorových a pokojne zaľahli. Na stráži sa striedame zase len my. Po dvoch hodinách, tak ako každú inú noc. Čas vždy využívame k filtrovaniu mútnej vody, s ktorou musíme vydržať v horúci deň až do uvarenia večerného čaju. Napriek prevarenej hline, ktorá voda z Oma bohate obsahuje (dopĺňame minerály), vylepšíme ju „esenciou 33“, pomarančom a medom afrických včiel od domorodcov. Vosk a mŕtve včely sa cedia cez zuby. Tomuto skvostnému čaju som vymyslel samozrejme výstižný názov „Čaj hotelu Šeraton“.

Ráno prišli medzi nás ešte ďalší súkmeňovci a tak som pripravil raňajky aj pre nich. Ovsené vločky so sušeným ovocím. Jedli to zaiste po prvý krát, lebo ovocie nepoznajú, na svoju škodu. Na rozlúčku dostali vrecko sadbovej šošovice, lebo z nej veľmi chceli. Možno sa jej bude dariť a oni si rozšíria skromný repertoár plodín – kukurica, sorgo a fazuľa. Krajina okolo rieky sa stala výrazne suchšia. Krovinatý buš má nábeh premieňať sa na polopúšť. Jazero Turkána v severnej Keni, kam sa blížime, skutočne obkolesuje už aj púšť. Kmene Turkána a Samburu majú už skupiny tiav, kvôli občasnému „odberu“ krvi. Dva dni sme v rieke nepozorovali krokodíly. Potvrdzujú sa informácie, že Bume lovia a konzumujú tieto jaštery ako jediní na rieke.

Raz nás po brehu, na strane Mursi, dlhší čas sprevádzali deti bežci. Veľmi si želali, aby sme zastavili a niečím ich obdarovali. Maličký vytrvalec s oštepom už dva-tri kilometre nezastáva a tak sa rozhodujeme pristáť a niečo mu dať. No stalo sa to, čo je v ľudskej spoločnosti typické, nezáleží na akom stupni pokroku sa nachádza. Odmenu, zrkadielko, chmatol iný, väčší, ktorý sa pridal až na konci. Chlapcom pridávame aj nejaké fotografie, prefotené z časopisu National Geographic. Možno im to pomôže pri zachovávaní tradícií ich kmeňa. Sú na nich rôzne scény zo života Mursi no najmä veľké zoskupenie bojovníkov pri rituálnych súbojoch „donga“ ktoré sa odohrávajú len raz v roku.

Dramatická príhoda sa mi stala 15. deň plavby. Hladina neďaleko Modrého hrocha sa zavlnila a ktosi povedal ,, to je ten had”. Konečne som uvidel tiež to malé, krásne, žltomodré háďa. Načiahol som sa poň čapicou a opatrne prechytil bezpečne za krkom tak, aby sme si všetci mohli zvieratko poprezerať. Hoc len dvadsaťpäť centimetrov dlhé mláďatko zmije. Jedovaté zúbky sa vyklopili, len čo som jej nechal možnosť. Zahryzli sa do remienka šiltovky. Na látke sa trbliecú slzičky jedu. Potvorke malinkej, nepáčilo sa jej pózovať pre všetky fotoaparáty na palube. Snažil som sa jej neublížiť, tak som ju len zľahka držal. Akože ju pustím, až mi Palino dá signál, ale akosi to dlho trvalo, keď som zacítil pichnutie do prsta. Bolo mi jasné, že ma kúsol smrteľne jedovatý had. Nebolo čas na čiernomyšlienkárstvo, bolo treba konať. Žiletkou som si rozrezal ranku, aby z nej voľne mohla odtekať krv. Dobrú polhodinu som vysával, rotoval ruku ako veterník a ,,dojil krv z prsta”. Deti Mursi si mysleli, že to taký pozdrav a rovnakým spôsobom mi z brehu odpovedali. Prst mi aj brnel aj modrel, no nebol som si istý, či je to spôsobené škrtidlom a či jedom. Dospelá „zmija útočná „ má v sebe jedu najmenej pre desiatich ľudí. Mladá podstatne menej. Dostal som sa pod kritické množstvo? Buď jak buď. Ľahol som si v kľude na palube a myslel na svojho syna a pekné veci čo ma v živote stále čakajú / v duchu pozitívneho myslenia./. Samozrejme z Alfa hladiny som zaspal, ako mi je zvykom. Zobudil ma až výbuch smiechu posádky. Spokojne som zachrápal. Napätie razom opadlo. Umierať sa nebude!

Ako za odmenu, vplávali sme čoskoro do zalesnených oblastí Národného parku Mago. Obývané územia konečne vystriedala aspoň na jeden deň opäť príroda. Rieka sa tu obrovským meandrom vracia na sever. Možno práve preto, že je to hraničné územie medzi znepriatelenými kmeňmi Mursi, Bume a Karo, možno ochrana parku Mago. Začali opäť krokodíly, po brehu sa túlajú paviány, v plytčinách lovia volavky, žeriavy a bociany (možno aj slovenské). Defilé prírody znásobuje prekrásny západ slnka a sneženie efemér, ktoré láskou opojené sa v tisícoch vyrojili do teplej africkej noci. Jediná noc pre ktorú sa zrodili, aby tu splodili budúcu generáciu motýlikov. Život na jedinú noc a deň. Snažím sa naplno vychutnávať to fantastické naplnenie túžby o ceste do praveku .

Nasledujúce ráno ešte zopár hodín pokračovali zalesnené brehy a zvieratá. Postupne sme sa dostávali na územie nepočetného kmeňa Kwega. O ich existencii sme vedeli, avšak mylne boli lokalizovaní, na miesto Batov oveľa vyššie proti prúdu. V skutočnosti Kwegovia osídľujú kúsok pobrežia vklineného medzi už spomínané tri veľké kmene a neostáva im len vychádzať si dobre so všetkými. Informácie o nich vravia, že sú riečnym kmeňom, ktorý sa živí lovom hrochov. Žiaľ hrochy tu už beznádejne boli vybité, a ako sme sa dozvedeli neskôr, ani v ústí na území Desanačov už tiež neprežili. Po malej osade na úvod vplávali sme po ďalšej hodine do prístaviska viacerých dlabaných kanoí. Najväčšia meria cez šesť metrov a dokáže sa na nej plaviť aj 15 usadených domorodcov. Prevozník je jediný, kto riadi a súčastne aj odpichuje ťažkopádne kanoe po rieke. Lodníci na Ome nepoznajú pádlo ani veslá. Používajú len dlhé bydlo, ktorým odrážajú loď okolo brehu, alebo rieka sa traverzuje uhlopriečne. Aj vďaka takejto primitívnej navigácii sa nevedú vojny za vodou, ale radšej so susedmi z rovnakého brehu.

Na kopci sa rozkladala hlavná dedina Kwegov – Kučuru národa ktorý vraj číta len tisíc duší. Čoskoro nás prišlo privítať niekoľko domorodcov, máme pozvanie na návštevu k nim domov. Zostávam pri člne tentoraz ja až pokým ma Fševed po nejakej polhodinke neprišiel vystriedať. Je úplne rozjarený, tak sa teda ponáhľam. No darmo vyzerám, v labyrinte slamených chyží je nebývalo pusto. V najväčšej dedine, akú sme doposiaľ videli, nikde nikoho z tých mojich kumpánov. Možno 50 veľkých chyží, chodím hore dole až pokým nepočuť odkiaľsi veselosť a hudbu. V prítmí obydlia podobajúcemu sa kope sena, cez dieru nakuknem a je mi jasné, že tuná to asi bude dobré. Valušiak s Lucišou si bezstarostne popíjajú kvasené pivo, ktoré vyzerá ako už raz predtrávené, mne už nenechali – našťastie. Večer „tyčkovali“ a aj na druhý deň nemali moc zdravú farbu. Viktor ohuruje ženy dlhým jemným vlasom a tie mu tiež obchytkávajú jeho fúzatú bradu (ktovie čo ešte – bola tam tma). Ohuruje nielen tým svojim diktafónom. Nahráva ich hlasy a potom im púšťa ich spevy. Zábava pre nás pozorovať ich prekvapené reakcie. Palino im ukáže občas ešte nejaké zábery z kamery – no proste návšteva bohov rovno s Dänikenovho scenára.

Poobede toho dňa sa postupne plavíme na územie nášho posledného kmeňa – Karov. Ich prvé osady začínajú onedlho, naviac prší a tak navrhujem zakempovať dnes o hodinu skôr ako je normálne zvykom, no nebol som vypočutý. Prešvihli sme senzačný kemp s trávou a aj vysoká čadičová moréna, čo sa po nej dalo vybehnúť na vysoký kopec s výhľadom na krajinu, ostal za nami. Mohli sme už byť v suchu. Kotvíme v núdzi na pochybnom mieste. Z náprotivného brehu na nás volajú prví Karovia a pozývajú nás k sebe. Ich náčelník nás podozrivo prehovára, aby sme sa rozbalili u nich v osade. Tomu sme sa doteraz vyhýbali a radšej chceme zostať aj teraz nezávisle na náprotivnom brehu. Miesto sa mi nepáči, no niet už času ani chuti na hľadanie lepšieho. Hlina z nánosov je rozpraskaná dohlboka trhlinami. Hrozilo by tam zapadnutie čohokoľvek malého, no nemôžem presvedčiť ostatných rozložiť sa s ohňom kúsok bližšie k stanom. V nočných hodinách pri večernom táboráku bola už dobrá nálada, začuli sme aj podozrivý zvuk, no príliš sme sa neobťažovali a mysleli si, že to bude nejaká opica. Až keď ideme spať, môžeme už len konštatovať, že ktosi nepozvaný sa nám prekutrával vo veciach. Bilancia je zlá najmä pre mňa a pre Viktora. Prišli sme o hodne Chýbajú nám drahé veci ako bundy, batohy… no najmä aj všetky moje peniaze v dolároch aj birroch. Paradox po tom všetkom je, že ja mám nakoniec aj radosť. Zlodej vzal len praktické peci a tak oba moje foťáky vysypal aj s krabicou exponovaných filmov. „Zlatý ste chlopci dlhoprstí!“. Prehľadávame les a skutočne nájdeme zopár drobností, ktoré však rozsah strát príliš neovplyvní. Z peňazí mi takto zostalo už len 50 dolárov, aj to v depozite v Addise.

Ráno nás dokonca delegácia Karov – náčelník, dvaja samopalníci a dve deťúrence na kanoe prichádzajú navštíviť. Najprv sa vec prejednáva s náčelníkom, no ten sa krúti ako had. Vyhovára sa na to, že to nie oni, ale určite Bume, ktorým patrí tento breh. Lenže ich osady sme nevideli už tretí deň. O Karoch je známe, že sú zlodeji. Nikto mu to nedokáže a tak ešte skúšam nečakané prekvapenie. Po tom čo sme akože odišli, za najbližším záhybom rieky, po nejakých 2- 3 kilometroch sám vystupujem na suchú zem. Moji druhovia ma vtom vôbec nepodporujú a najradšej by boli, keby som to nechal plávať. “Ak sa do dvoch hodín nevrátim, pokračujte, nájdem vás v dedine „Dus“, tá by nemala byť viac ako 3 hodiny plavby.

Len s fľaškou vody som vyliezol po koreňoch strmú stenu a vyrazil naspäť na kontrolný „prepad“. V nádeji, že zlodeji sa budú vytešovať hneď po našom odchode nad korisťou, takmer bežím krovinatou krajinou. Stále však sa zapráskávam v tŕňoch, v jamách v neprehľadnej spleti chodníčkov od dobytka a kôz. Neustále návraty. Rozhodujem sa radšej pre chodník blízko brehu. Sú tam roztrúsené aj nejaké chatrče a nie je vôbec jednoduché ich nepozorovane obchádzať. Niečo na spôsob zvedov na nepriateľskom území z dobrodružnej literatúry mojej mladosti. Domorodci si robia svoje každodennosti prípadne leňošia. Jeden muž si čistí samopal. Vôbec netušia že len zopár metrov za chrbtom ich kontrolujú moje oči. Šťastie, že psy sú niekde vo vnútrozemí s pastiermi ich stád. Konečne po hodine mám pred sebou inkriminovanú chyžu pravdepodobných páchateľov, ktorá leží presne oproti nášmu včerajšiemu táboru. Nevidno nič z našich vecí čo tu hľadám, tak sa akoby nič zjavím u nich doma. Pozdravím sa s náčelníkom tradičným „Ašam“ a ďalej po slovensky samozrejme niečo o tom, ako som si prišiel pre veci a vrátim sa s políciou s Džinky. Medzi rečou nakúkam do chatrče, no kde nič-tu nič. Vtom som uvidel, ako pri brehu kus povyše mladý bojovník odpichuje vydlabané ťažkopádne kánoe a traverzuje na opačný breh. Načo by tam tak asi šiel, ak by bola pravda to, čo nám hovorili ráno, že s nepriateľmi Bume sa strieľajú ??? Je mi jasné, že sa plaví pre nočný lup! Ten je tam niekde ukrytý v skrýši. Žiaľ, jeho súkmeňovci už o mne vedia a bolo by naivné dúfať, že mu nedajú vedieť. Nevyhral som, ale aspoň nemusím mať pocit, že som nič nepodnikol. Musím sa teraz šialene náhliť, aby mi naši neušli. Dve hodiny sú preč. Po suchu do tej dediny, o ktorej vieme z ruskej mapy, je to ďaleko namáhavejšie a nepomerne zdĺhavejšie ako po vode. V pokluse som prekvapil dve malé antilopky dyk-dyk, preskakujem dlhú rýchlu užovku a prekvapil som aj peknú slečnu s ešte krajším poprsím , ako si striekala vodu z úst na ruky. Je to tradičný spôsob umývania v Afrike a tej fešande až zabehlo, keď ma zničoho-nič uvidela.

Čakajúcou posádkou medzičasom objavili Karovia, čo poblíž pasú svoje kozy. Rozpútal sa čulý obchod. Stolčeky „borkota“ za birri, fotenie v reklamnom tričku za to tričko – presne tak ako sme si na začiatku povedali, že kmeňovým žiadne handry, však Viktor !?…

Najväčšiu dedina Karov „Dus“ predchádzajú ďalšie rozptýlené osady popri rieke. V jednej takej sú bielymi vzormi pomaľované deti akoby nachystané na nejakú oslavu. Vyzvali sme ich teda, aby nám niečo zatancovali .Deti plné spontánnej radosti pre nás ale aj pre seba spievajú a tancujú „žabákový tanec“ s divnými chrochtavými zvukmi. Neskôr sme sa sním u Karov ešte stretli v ženskom podaní.

Omo na svojom dolnom toku neďaleko ústia vytvára množstvo pokrútených záhybov rieky – meandrov. Práve v takom meandri, ktorý má obchvatom približne sedem kilometrov sa rozkladá „hlavné mesto“ tohoto národa, ktorý sa preslávil ako najfarebnejší vo Východnej Afrike. Ženy, muži, deti – všetci sa radi a pestro maľujú na tvári aj na tele. Do ich dediny z našej posádky vstupujú len traja z nás, nám ostatným nezostáva len pádlovať prúdom navôkol. Po hodine sme druhýkrát v tom istom sídle. Našich odprevádza pomaľovaná skupina detí a dorastencov. Chlapci rozprávali už aj o vlnitých plechoch, o misii čo tam sídli a o terénnej ceste, ktorá tadiaľ vedie do N.P. Mago. No proste aká taká, no predsa civilizácia sa blíži. Sem už niektoré „dobrodružné cestovky“ vozia svojich klientov. Prejavilo sa to aj tak, že ktorési z detí chcelo od Fševeda dolár – zlé znamenie západného sveta. Každý ďalší kilometer sa blíži cieľ našej plavby po rieke, ktorá v posledných dňoch sa stále viac stáča v mnohých meandroch. Ústie teoreticky je na dosah, no bojová morálka mojich priateľov už mohutne opúšťa. Do Omo Rate, hlavnej dediny „Desanáčov“ by bolo bezpochyby aspoň 2-3dni. Riešenie „máme“ dohodnuté v osade Murle, kam dorážame 18. dňa plavby. Okolo Murle je súkromný lovecký revír pre bohatých klientov. Jeho správca nám ponúka „ubytko“ za 150 US only a keď odmietneme, navodil k nám nie príliš kamarátsky postoj . Zablon Agent ich cestovky z Addisu sa za celý čas našej plavby neunúval upozorniť ho o našom príchode a navyše je práve sobota. Najbližšia relácia rádiom až v pondelok!!! Potrebujeme len transport do Džinky , no zdá sa, že si čosi počkáme. Rozbalili sme teda náš posledný tábor na nezávislom opačnom brehu. a dohodli predstavenie, ktoré sa pre nás pripraví na nedeľu večer. Domorodé ženy Karo. Palino však na záver cesty s kamerou toľko krát v pohotovosti od samej radosti, že to všetko dobre dopadlo vystúpil na piesočný útes a zaraz sa to s ním urvalo. Breh sa odtrhol a za chlapom aj s kamerou sa na okamih zatvorila voda. Čokoládovo hnedá kalná voda sa ocitla v kamere. Keď ju potretí krát prečistil a stále niektoré funkcie ako nahrávanie a transfokátor nefungujú, nastala alternatívna liečba, budhistickým OOOOOmmmm. No a neuveriteľné sa stalo pravdou. Po tom čo sme všetci meditovali a posielali pozitívnu energie do kamery – tá vec má asi dušu –naskočila. Podvečerných rituálnych tancov som sa ja však kvôli stráženiu tábora nedostal a mohol som len cez rieku pozorovať a nechať si rozprávať dodatočne, aké to bolo. Najfarebnejšie to asi uvidím na filme z kamery ktorú sme „ vyliečili“.

V pondelok ledva zrozumiteľná ranná relácia rádiom do Adisu nám nepriniesla odpoveď, či nás niekto s Jinky (185km) príde zobrať a tak nahováram niekoho, aby sme vyrazili napešo bušom po vyjazdených koľajách do Dimeky (52km). Okrem Valušiaka nikto nechce o tom počuť. Zablon v Adise začína naťahovať čas – údajne nebolo s Jinkou telefonické spojenie, no na ďalší deň vraj auto bude, ale za drahšie peniaze. Mám z neho dojem, že by ho mrzelo, keby nás trochu nepodojil – prečo by sme nemali zaplatiť dvojnásobok. Stratégia mu vychádza. Celý nasledujúci deň vyčkávame auto. Žiadny turistický 4WW s mäkkými sedadlami, len pick-up, nákladná korba. Auto malo prísť o 13 hod. ale dorazilo príliš neskoro nato, aby sme z cesty ešte niečo mali. Navrhujem aby sme vyrazili až zajtra, no ostatným je už jedno, či uvidíme ešte Hammerov, prekrásnych ľudí z originálnymi účesmi, ich život a ich krajinu. Než nastal súmrak, stretli sme cestou ešte niekoľko sviatočne nahodených Hamerov, vracajúcich sa z trhu v Dimeke. Náš vodič je tu pán situácie, viezol nás ako by nás ukradol , len aby sme nocou boli v Jinke. Otrasná cesta, stúpame do vysočiny. Zima, prší, otlačený z korby mám už teraz nechuť z návratu. Na Valušiaka idú chorobné stavy. Eufória z návratu sa nedostavuje. Na druhý deň Peter zvracia, má zimnice, teploty narastajú. Lekár mu potvrdzuje maláriu. Nie je v malárii nováčikom. Jednu takú si už vyskúšal po Expedícii Azia 1991.

Všetci razom menia letenky a v sobotu letia s Jinky do Adis Abeby a po pár hodinách rovno domov.

Zostal som opäť sám. Ilúzia že uvidíme slony sa mi rozplýva. Predpokladali sme výjazd za zverou do N.P. Mago terénnym vozom. Nezostáva len do Afriky sa vrátiť, tento raz to bude najmä kvôli zvieratám. Do Adisu som docestoval za 2 dni, stopom a autobusom. Nečakal ma však nový pas, ako som dúfal. Nedoletel ani s druhou meškajúcou skupinou “ Eritrejcov“ nedoletel, ako to býva v Amerických happy and story – niečo niekde zahaprovalo a nikto mi to internetom neoznámil. Všetko sa nakoniec aj tak dobre skončilo. Nadľudské úsilie tých skvelých ľudí, ma nabíjalo vierou že odletím. Prostredníctvom pomocnej ruky z českej ambasády sa komunikovalo so slovenskou v Nairoby, no „temporary travel document“ v sobotnom DHL lietadle pár hodín pred mojim termínovaným odletom nepriletel. Medzičasom na druhom fronte sme s Kapitánom Lizňom vybavovali podobný na etiópskych imigračných úradoch. Zázračné tlačivo s hviezdou, napísané v amharštine a angličtine na prekvapenie fungovalo aj pri odlete v Adise, aj pri medzipristátí vo Frankfurte. Problémy nastali až pri dolete do Prahy. Tam som už nemohol opustiť letisko a vyzeralo to aj tak, že Česi ma vrátia Nemcom a Nemci ma pošlú do Afriky. To som vedel ale, že sa nestane, radšej nech by ma zadržali pre hocijakú výtržnosť, ako ísť nazad bez financií do chudobného sveta. Našťastie sa prišlo nato, že do Prahy som nedoletel s Lufthansou ale s ČSA, a tým by mohlo byť jedno či ma deportujú do Frankfurtu a či domov. Zázračne sa našlo pre mňa miestočko do Bratislavy (ešte dobre že nie do Košíc ) a som na rodnej hrude. Policajtovi na otázku, že kde mám pas odpovedám – nemám. A odkiaľ letím – z Afriky. Hm-Hm. Čo so vami? V tom sa otvorili dvere a na letištnej hale na mňa máva s úsmevom a s fungl novým pasom moja priateľka Vierka Moravčíková, ktorej som z Prahy volal.

Prešli takmer dva mesiace, vrátil som sa z Mexika a Guatemaly, ktoré nasledovali týždeň po. Na Štedrý večer ma okrem Ježiška obdarila aj Pani Malária – prvý krát, po ďalších 2 mesiacoch zase vo Venezuelskej Meride druhý krát. Na malarickom lôžku sme si do polroka poležali všetci , zdravý zostal len Palko Barabáš – práve ten, ktorý býval od hávede „doráchaný„ najčastejšie. Až nám ostatným ho bývalo ľúto, keď človek videl jeho chrbát. Hovorieval s iróniou „Po Omo sa šíri správa, že sa blíži beloch s nenormálne dobrou krvou“. Osud sa zdá byť spravodlivý – on si odtrpel svoje už tam. Nikto mu túto skúsenosť nepraje, nech ho obíde aj naďalej. Ja môžem aj konštatovať, že mne dala malária čas. Čas v nemocnici, ktorý by som si, ako sa dobre poznám, určite nenašiel, keby nebolo mojich 2 pobytov na infekčnom oddelení v Trenčíne (mám tam samozrejme aj svoje malarické prvenstvo!) Vďaka tomu som začal písať tento príbeh.

Mne však stretnutie s tradičnou Afrikou na jednom z posledných zachovalých miest na svete za to stálo! Určite aj všetkým mojim perfektným KAMARÁTOM z EXPEDÍCIE OMO.

CK Sancho Tour | Boat4u | MANA-Shop | Splav Hrona | Rafting & Canyoning v Slovinsku | Chata Kosodrevina

- mapa stránky -