Aj táto posledná akože ,, zima“ bola pre mňa pomerne intenzívna. Najmä cez našu zimu sa snažím organizovať svoje pracovné zájazdy pre rekreantov, ktorým organizujem exotické poznávacie zájazdy. Ak vydá čas a peniaze, naplánujem z času načas aj niečo pre seba a to sú výpravy do divočiny. To je taká pridaná hodnota toho, čo ma najviac baví. Z takých výjazdov sú aj tie expedície s kamarátmi a niektoré z nich boli dokonca sfilmované. Vďaka ním som sa trocha dostal do povedomia Beckovskej aj Slovenskej verejnosti. Avšak mojou pracovnou náplňou sú práve poznávacie zájazdy.
Už koncom novembra mi začala takáto ,,zimná sezóna“ rozplánovaná na 4 výjazdy. Prvá partia už smerovala do do kontroverznej Venezuely. Je to krajina, ktorá je zo všetkých Latino amerických krajín moja najobľúbenejšia, stále núkajúca priestor na nové objavy. Tam sa vraciam aj napriek problémom už 28 rokov. Turistov vodím samozrejme, aj do iných 8 krajín Latinskej Ameriky, ktoré na rozdiel od spomínanej Venezuely, majú už stabilné demokratické režimy. Venezuela naopak, je v súčasnosti totalitnou diktatúrou. Mne, ako človeku zrodeného v socialistickom režime, mi v rôznych smeroch pripomína politický a hospodársky úpadok nášho vtedajšieho režimu. Žiaľ nie len časy dávno minulé. Nedávno preukázané prepojenia vládnucej strany s hospodárskou mafiou, korupciou a zlyhávaním práva, nás načas priblížilo tejto banánovej republike. Vo Venezuele, je ale všetko mnohonásobne vypuknutejšie.
My turisti, tam samozrejme neprichádzame riešiť ich problémy, ale chceme len a len zažiť jedinečné miesta ich výnimočnej krajiny. Najväčším problémom pre nás ako cestovateľov je extrémna koncentrácia policajných a vojenských kontrol pri pozemných cestách. Tie pod zámienkou akože pašovania drog a tovarov, prebiehajú na každom kroku, časté opakovane aj po pár kilometroch. Pamätám si dobre takéto ponižovania ešte za čias nášho socializmu. U nás to bývalo našťastie, len pri každom prechode hraníc. Išlo sa hoc len do Maďarska, ak sme boli na nákupoch nedostatkového tovaru. Káva, handry, črevá na klobásy, …prehľadávačky na colnici. Za 30 rokov demokracie, sme odvykli a takéto buzerovanie, dnes už je nám absolútne cudzie. Vo Venezuele ako jedinej krajine kam cestovávam je to permanentne akosi zaužívané. Je ponižujúce ak nám prehrabávajú osobné veci a hoc sme čistý, jak slovo božie, ešte od nás očakávajúc určité výpalné, že sa akože moc nesnažili. Často si ho uniformy od cestujúcich vynucujú. Pre mňa ako vedúceho skupiny to vyžaduje obrovské nasadenie ubrániť sa takýmto požiadavkám, lebo oni vedia, že my doláre máme. Som v tom styku už pomerne vytrénovaný. Doláre potrebné na realizáciu zájazdu mávam preto po tisíckach a ešte doma ich zatváram do paštékových konzerv, alebo rôzne inak blafujem. Obmedzenci v uniformách ťažko chápu, že niekto prejde pol zemegule, aby spoznal ich krajinu, a nie je zlatokop alebo obchodník. Občas som ja na nich vytiahol vymyslené rozprávky spolupráce s ich ministerstvom turizmu a vodením ruských turistov. Blafovať vymyslenou spoluprácou s Rusmi celkom zaberá. Rusi podporujú všemožne ich nedemokratický režim a preto som si zohnal šiltovku RUSSIA, to vyzerá dôveryhodnejšie. Tak som občas našťastie len slovne, pričlenil Eslovaquiu (Slovensko) ako jednu časť Russie. Nikto nás tam nepozná. Je to občas hra nervov, trochu aj hra o šikovnosti jedných a zastrašení tých druhých. Najúčinnejšou mojou taktikou býva, že im v mojej vlastnej fotoknihe predsavujem ich krajinu, ktorú kvôli nízkym príjmom, nemôžu oni sami spoznávať. Ak sú ochotní si knihu pozrieť, máme zväčša vyhraté. Z farebných obrázkov pochopia, že sme naozaj ,,blázni“ čo cestujú za horami, pralesmi a vodopádmi. Vtedy ich opatrne podpichnem, že pamätám časy, keď po Venezuele cestovalo státisíce turistov a tiež milióny Venezuelcov. Nech si uvedomia, kam ich priviedla ich politika. S takýmito kontrolami som sa naučil pomerne dobre komunikovať a odvrátiť ich pozornosť a najmä zľahčiť situáciu. Často na záver kontroly aby sme v zlom nespomínali, sa potom vzájomne odfotili a zaželali nám šťastnú cestu. Minimálny plat policajtov a vojakov je totiž menej ako 8,-€/mesiac. To je aj tam cena dvoch obedov. Preto si radi prilepšujú práve takýmto výpalníctvom. Sú predsa zle platení a dobre ozbrojení. Režim, každej totality je založení na ozbrojených zložkách a pocite moci. Doteraz som vždy zdarne vykľučkoval a nikdy nezaplatil ani cent do uniformovaného vrecka.
V roku 2018 sme však po Venezuele prevážali filmársku pomôcku – dron. Bolo to potrebné pri natáčanie záberov Pavla Barabáša do filmu o našom zlanení vodopádu Salto Angel. Dron bol niekoľko mesiacov predtým údajne použitý na neúspešný útok na ich diktátora Madura. Preto v celej krajine je zakázané dronom natáčať a vôbec ho mať. My sme samozrejme dron nielenže použili ale sme sa s ním aj úspešne preštrikovali cez najmenej 10 kontrol, kde nám rozhadzovali rad radom batožinu. Občas sme nenápadne Barabášov batoh prehodili medzi skontrolované, raz sa unudený vojaci zastavili tesne v polke Barabášovho batoha, keď som napochytro poukázal nejaké krásne seňority. Ješitnosť dvere otvára. Netvrdím, že by nás zatvorili, avšak museli by sme vycálovať poriadne masné výpalné. Výpalné – ,,vacúna“ je presne to, o čo im pri týchto kontrolách ide.
Zakiaľ takýto pešiaci obťažujú len pospolitý ľud, vysokí hodnostári majú svoje benefity nadstavené o mnoho vyššie. Ide o spoluprácu s kokainovými mafiami zabezpečujúcimi transport prášku vo veľkom z Kolumbie do Karibskej oblasti a ďalej. Raz, pri jednej nočnej člnkovačke v Delte Orinoca sme začuli silné motory. Blížili sa veľké reflektory. Rýchlo sme sa odpratali do vegetácie, lebo pred pár dňami takýto čln bezhlavou jazdou v tme nabehol na domorodé kanoe a zmasakroval dvoch neborákov. Indián, ktorý bol s nami nám vysvetlil, že sú to ,,contrabandistas“ – teda pašeráci kokainu. Týto majú samozrejme predplatený voľný prechod po celej 1000 km trase z Kolumbie, avšak tu, aby to nikto nevidel, jazdia v noci.
Hlavné zisky z bezohľadnej ťažby zlata v pralesoch, zostávajú rovnako na účtoch armádnych špičiek a politikov vládnucej ľavice. Zlatokopecké syndikáty riadené kolumbijskou mafiou sú samozrejme taktiež prepojené na vládnuce špičky a armády. Vo Venezuele sú už 21 rokov pri moci ľavičiarsky Chavisti. Vtedy ich vodca Hugo Chavéz populistickou demagógiou uchopil moc. V prvom rade mala krajina neskutočné príjmy z vývozu ropy a ocele. Aj potravinovo bola takmer sebestačná. Postupne sa im podarilo krajinu ekonomicky a morálne zruinovať. Zaberanie veľkých fariem, zoštátňovanie mnohých odvetví. Omnoho viac ako naši komunisti zdevastovali našu krajinu za našich 42 rokov. Najväčšie oceliarne v Južnej Amerike Sidor, zamestnávali 14 tisíc zamestnancov. Dnes sú tiež komplet zruinované. Dosadzovaním politických nominantov do vedúcich pozícií a extrémnou korupciou, sa z niekdajšej výkladnej skrine Latinskej Ameriky, stala krajina v núdzi a chudobe. Potravinovo je krajina do veľkej miery závislá od dovozov. Bežní ľudia pri mimoriadnej inflácii a nízkych príjmoch ledva naškrabú na základné potraviny. Prevažne obézny Venezuelci za ,,Madurovej diéty“, výrazne zoštíhleli. Napriek tomu, že v krajine nezúri nijaká vojna, ušlo v posledných rokoch z Venezuely takmer 5 miliónov občanov. Prevažne tých mladých progresívnych a vzdelaných. Ľahko sa im však uteká, nikto po nich na hranici nestrieľa, ako sa to dialo v krajinách našej železnej opony. V Latinskej Amerike majú hranice otvorené a prevažná väčšina krajín hovorí španielsky. Stretám Venezuelských emigrantov od Panamy až po studený juh kontinentu v Patagónii. Fakty, ktoré človek v tejto prekrásnej krajine voľky nevoľky vníma.
Aby som však prehodil na pozitívnejšiu nôtu, tak je tu aj niečo absolútne radostnejšie. Je to fakt, že sme v Delte rieky Orinoko, prišli raz na miesto, kde bolo práve uhryznuté indiánske dievča jedovatým hadom krovinárom. Okamžite sme spustili záchranku, podali antihistaminiká a vyslali náš motorový čln s pacientkou a jej rodičmi, peniazmi na úplatky do 5 hodín vzdialeného mesta na záchranku. 14 ročné dievča nielen že prežilo, ale obišlo dokonca bez ujmy, čo býva v takýchto prípadoch minimálne strata končatiny. Verte, pocit k nezaplateniu.
Po novom roku som mal aj iný zájazd vo Venezuele s ornitológmi a potom ďalší v Patagónii – hovorí sa tomu aj ,,koniec sveta“, tam na ďalekom juhu Čile a Argentíny. Obe krajiny sú dnes fungujúce demokracie a majú silné ekonomiky, na rozdiel od prepadajúcej sa Venezuely. Odrazil sa tu poriadok a rešpekt zavedený ešte za ich diktátorov, ako bol u nás zatracovaný Augusto Pinochet. O tomto generálovi v našich socialistických krajinách veľmi odsudzovaného, chovajú mnohí Čilania v úcte a vďake za záchranu svojej krajiny. Takého by Venezuela naskutku dnes potrebovala. Tento zájazd v závere pokračuje aj končí v Brazílii. Je to krajina s neskutočným potenciálom. Potravinová super veľmoc. Bohužiaľ na úkor zakladania fariem na obrovských plochách každoročne vypálených pralesov. Vizuálne krásna brazílska vlajka má v sebe nápis ,,Poriadok a pokrok“. Neverili by ste, ako v mnohých smeroch, toto krédo Brazília napĺňa.
Posledný môj zimný – Brazílsko-Venezuelský zájazd nás už zachytil s nástupom celosvetových opatrení s pandémiou Corony. Na úvod v Brazílii sme nemali ešte pocit ohrozenia na vtedy ešte minimálne zasiahnutom kontinente, ale prišlo to aj tam. Krátko po príchode do Venezuely, sme už stihli len prvú tretinu programu. Začali striktné nariadenia spojené s obmedzením pohybu po krajine. Bolo docestované. Nútených 6 dní v penzióne na východe krajiny. Na plné obrátky sme intenzívne vybavovali návrat do Caracasu a následne odlet do Európy. Predtým ešte pomerne náročné bolo zariadiť špeciálne povolenie na 750 km tranzit po zemi plnej desiatok kontrolných miest – teda uniforiem, o ktorých som písal vyššie. Cesta cez polku Venezuely do hlavného mesta k medzinárodnému letisku. Aby toho nebolo málo, vo Venezuele je extrémny nedostatok pohonných hmôt. Za dolár teoreticky na benzínke kúpite 70 tisíc litrov benzínu, ale realita je, že raz za týždeň máte nárok len na jedno natankovanie. Bežne sa čaká v kilometrových radách tri dni v rade. Preto ho priekupníci, ktorí si odstoja, predávajú už za svetové ceny. Krajina s najväčšími zásobami ropy na svete nemá totiž dnes už prevádzky schopné rafinérie. Aj to je dôsledok socialistickej vlády momentálneho prezidenta Madura. Benzín sa musí dovážať od úhlavného politického rivala – od USA. Naopak na Venezuelu pre nedemokratický režim, je uvalené embargo na vývoz ropy.
Len pre informáciu, cesta do Caracasu nás vyšla 550 USD na tých 750 km a to sme boli ozaj radi. S pomocou tiež brazílskej ambasády SR a angažovanosti ďalších ľudí, sme už vopred zariaďovali odlet. Podarilo sa dostať na palubu špeciálneho lietadla, odvážajúceho občanov EU do Madridu. Stihli sme jedny z posledných 385 sedadiel. Ďalšie lietadlo už nepoletí pravdepodobne celé mesiace.
V EU pokračovanie už cez celkom prázdne letiská. Madrid, zrušené takmer všetky lety, cez predražený Mníchov do Swechatu a domov. Na hranici sme predpisovo presadli do pripraveného auta a doviezli sa do BA a mňa už hodil spolucestujúci až do Beckova.
Doma ma už čakala naša stará chalúpka, kde som nebýval od svojich 16-tich rokov. Takže trochu chladné teplo domova. Trochu zima, ktorá človeka sfajnovelého z trópov, správne zocelí. Najmä v mrazivé večery, lebo dosah WiFi máme len vonku po čerešňu. Rodina len na dohľad, ale furt lepšie, ako karanténa v Gabčíkove. A zas tam by bolo iste lepšie, ako byť zaseknutý na inom kontinente. Viem, že mnohí také šťastie nemali.
Neskôr testy, našťastie s negatívnym výsledkom. Zrazu všetko spomalené v celej krajine ako u dôchodcov. Pokoj a pohoda domova a čas na spústu vecí, na ktoré som nikdy predtým čas nemal. Čas aj na zamýšľanie, čo si myslím o tomto korona víruse sám? Vedel som, že je to otázka času, kedy niečo takéto ako celosvetová pandémia sa objaví. Vieme, že súčasné prehustené populácie ľudí sú čím ďalej menej a menej obrany schopné. Je to v závislosti od permanentného a často zbytočného dopovania sa antibiotikami a inými chémiami obsiahnutými nielen v liekoch, ale prevažne v našej strave a nápojoch. Oslabení z nebývalého konzumu, z blahobytu a nezdravých návykov, stresu a pracovného vypätia, z mála pohybu a fyzických aktivít. Z toľkých iných dôvodov…
Ľudstvo mimo postupných a celkom zásadných zmien globálnej klímy dostalo výstrahu pred svojim barbarským prístupom k Matke Zemi. Môžme len dúfať, že sa z toho aj poučíme. Korona vírus vnímam teda ako zdvihnutý prst, varovanie
,, Ľudia, zastavte sa, pozrite sa, ako konáte ako žijete. Urobte zmeny, … !
