Magický svet – nekonečný príbeh

Príbehy točiace sa okolo stolových hôr sa začali písať ešte kedysi veľmi dávno. Odkedy pamätám, tak už moja detská dobrodružná duša tušila, že niekde musí existovať divočina pralesov, hôr, riek a vysokých vodopádov. Niekde ďaleko od civilizácie, kde jediní ľudia budú domorodí praobyvatelia z dávnych čias a kde existuje príroda so všetkým tým, čo do nej odjakživa patrí.

Život je veľký režisér. Prišla náhoda, ktorá ostatne prihráva tomu, kto svoje sny nepochová ale ich necháva v mysli, aby sa raz mohli uskutočniť. Tak sa aj stalo. Na letisku vo Venezuelskom Caracase poslednú hodinu pobytu po mojej prvej, 3-mesačnej expedícii Južnou Amerikou sa mi do rúk dostala krásna obrazová publikácia. Prvý krát som uvidel gigantické skalné hory vynárajúce sa z divokej džungle. Bolo to niečo úplne iné ako nekonečná rovinatá amazonská nížina, taká typická pre túto časť sveta. Skalné útvary pripomínajúce krajinu Amerického Grand Canyonu vyrastajúce z farebnej púšte. Tu sa do oblakov čnejú vertikály vsadené do sýtej a bohatej tropickej vegetácie. Odrazu sa mi ponúkali hneď viaceré pokušenia pre ktoré sa hodno vydať do toho tajomného sveta. Vedel som že sa vrátim. Písal sa vtedy rok 1992.

Prípravu prvej „expedície do“ Strateného sveta“ som rozbehol s mladíckym elánom a vierou že peniaze na taký skvelý projekt musia prísť úplne samozrejme. Nebolo to nakoniec vôbec tak, ale predsa sa mi podarilo získať aspoň slušné materiálne vystrojenie. Veril som filmárskemu projektu o lezení v pralese, o etnografickéj časti u Indiánov, o splavení nejakých divokých riek a lietaní na paraglajd padákoch v Andách. Veci sa naozaj hýbali kupredu. V tých časoch som bol ešte aj výkonný horolezec. Moje aktivity sa zameriavali na stredné veľhory akými sú Alpy a Tatry. Aby som nezmagoril z toľkého organizovania, stihol som tam aj tam. V lete 93 po návrate z francúzskeho Chamonix som v Tatrách preliezol ťažký skalný projekt na Jastrabiu vežu s príznačným názvom „ Amazónia vertikál“. Potom ale prišiel môj 11.september 93. Zrútil som sa v ceste „Delírium“ na Vtáčniku a zrazu bol sen v nedohľadne.

Prerušenie našťastie nebolo nadlho a „Výprava“ nazvaná Horizontálny a vertikálny svet Amazónie“ sa napokon uskutočnila aj keď s ročným sklzom. Ten rok na PN však nebol žiadny polihovanie na lôžku s vyloženými fajkami. Nemocnica, rehabilitácie, mnoho fyzickej a organizačnej práce. Získal som dobrú zákazku v Bratislave. Popri tom vybavovačky peňazí a výstroje na Venezuelu. Ako sa ale peniažky nehrnuli, postupne odpadával jeden záujemca po druhom. Z pôvodnej účastníckej zostavy nakoniec nezostal na „kameni kámen“. Neboli „love“ od sponzorov a za vlastné sa už nikomu nechcelo. Mnoho nenaplnených sľubov ma odradilo zrejme navždy zháňať prostriedky na hoc aj tú najlepšiu vec na svete doprosovaním sa „sponzorov“. Pochopil som, že na cestovanie si skôr zarobím ako vyprosím. Výhodou je aspoň to, nemať na sebe tlak záväzkov. Pod takým tlakom bol v tých časoch môj kamarát Ďuro Kardhordó. Ten tlak ho možno stál život na Himalájskej hore Manaslu.

“Ayuán Tepui, Hora Boha zla” je zo stolových hôr najväčšia. Stovky kilometrov strmých skalných útesov znemožňujú prístup z ktorejkoľvek strany. Navôkol pralesy, savany a ďalšie stolové hory, ktoré dokopy vytvárajú pohorie Guayanská vysočina, ležiace v národnom parku Canaima. Park je veľký asi ako dve tretiny Slovenska, 30 tisíc kilometrov štvorcových. Stolové hory sú fenomén. Milióny rokov trvá izolácia fascinujúceho sveta tepuí (tak im hovoria Indiáni) od okolitého sveta. Endemity- rastliny a živočíchy žijúce na jednej sa často už nevyskytujú na žiadnej inej, dokonca ani na vedľajšej stolovej hore. Úvahy o prežívajúcich jašteroch z druhohôr zrejme ostanú len v legendách. Stratený svet Arthura Canona Doylea sa možno nekoná. Hora však priťahuje vedcov, i turistov z celého sveta. Najviac ich prichádza pod horu z vnútra obrovského masívu. Tabuľová hora je totiž preťatá obrovským údolím nazvaným „Caňon del Diablo“. Strmými zrázmi kaňonu stekajú do pralesa desiatky vodopádov a dohromady vytvárajú riečku Churún. Ňou je možné, najmä za normálneho a vysokého stavu vplávať do tohto grandiózneho amfiteátra tropickej prírody a v nemom úžase zhliadnuť neopakovateľné kúzlo N.P.Canaima. Napriek tomu, že sa jedná o organizovanú turistiku miestnymi cestovkami, zážitok plavby motorovou indiánskou kuriarou, balancovanie v mocných perejách a celkové divadlo s neopakovateľnými kulisami je nezrovnateľný s ničím na svete.

Zlatým klincom a magnetom parku je vodopád Kerepacupai . Svet však tento názov takmer nepozná, vodopád však áno. Známejší je ako Salto Angel a zo svojími 979metrami je to najvyšší vodopád na Zemi. Úžasná stuha podajúcej „vody z nebies“- tak znie doslovný indiánsky preklad priťahuje ročne do tohto národného parku tisíce turistov z celého sveta. Táto hora mi začala byť horou osudovou. Na jej prvé objavovanie sme sa vybrali s Mirom –kamarátom z Galanty úplne na začiatok svojich aktivít vo Venezuele v novembri 94 . Našiel som rieku na mape ktorá sa vinula pralesom navôkol tejto hory. Povedali sme si ,že tou riekou sa poplavíme na prieskum aj za romantikou na spôsob plavby po Mississipi Toma Sawier a Hucklebery Fina.

A tak sme aj urobili. Lietadlo nás vyklopilo na vzdialenej strane, za horou v údolí Kamarata. Nebadane sme sa vzdialili z dosahu kontroly tých, čo v bielych vidia nesamostatný balík dolárov aby nám náhodou nezačal dakto prikazovať, čo tu nemôžeme. Plavba koncom obdobia dažďov pomalou riekou nám však nepriniesla pocit niečoh objavného, ani žiadnej divočiny plnej zvere a prekvapení. Mnohí Indiáni pracujú v Canaime v turistických centrách ako lodníci. Indiánske rodiny tu žijú pomerne civilizovane, bežne jazdia na motorových člnoch a migrujú na sezónne táboriská. Tam vezmú úrodu, vylovia zver, vypaľujú prales, ryžujú zlato a po čase sa sťahujú inde. Hora nad nami sa celé dni cudne halila v závoji hmiel. Mne sa začala v hlave rodiť myšlienka ako sa dostať sa na vrch stolovej hory. Pomalou plavbou sme oboplávali obrovský masív meandrami krútiacou riekou mnoho dní. Na záver plavby sme vplávali do dravého protiprúdu riečky Churún, vytekajúcej priamo zo srdca stolového hory. Niekde uprostred toho kaňonu sme uvideli konečne Salto Angel. Nápad pozrieť si vodopád zvrchu aj zboku sa mi začal kryštalizovať v mysli.

Odišli sme zmeniť vzduch. Z vlhkého pralesa pri rieke do výšok kráľovstva kondorov. V kolumbijskom pohorí Siera Nevada de Santa Marta sme strávili vianoce. Oblasť je výsostným územím horských Indiánov Arhuakov a Kogi, ktorí nemajú vo zvyku si do svojej horskej krajiny vpúšťať žiadnych cudzincov. Jeden dôvod je posvätnosť ich zeme, druhý je produkcia lístkov „božskej „ koky. Indiáni ju pestujú legálne ako tradičnú plodinu avšak narkomafija ju ilegálne od nich odoberá. Celá oblasť je obkolesná vojskom, políciou na jednej strane a tiež guerilovými partizánmi s chápadlami narkomafie. Mne sa podarilo získať si priazeň jedných aj druhých a to pomocou krídla. Mal som tam zo sebou svoj paraglajdpadák s ktorým som z času na čas poletoval ponad hory, údolia a indiánske osady. Vďaka krídlu- Kométa ako mi padák nazývali Indiáni som udivených domorodcov hneď po každom pristátí mohol fotografovať. Vzácna dôvera, týto Indiáni za normálnych okolností nedovolia nikomu žiadne fotenie. Narobil som si vtedy niekoľko z najcennejších snímkov v mojom živote.

Koncom januára som už na letisku v Caracase túžobne očakával svojich lezeckých priateľov. Chalani sa navzájom nepoznajú. Vondo prilieta z Horehronia, Imro z Innsbrucku, kde je na štúdiách medicíny. Poznávajú sa až v Boingu počas letu cez oceán. Z prvej plavby pod Auyán Tepuí som pochopil, že sa treba vybrať na ďaleko prístupnejšiu stolovú horu a tou je Roraima. Vsadili sme najprv na istotu. V kolmej stene najznámejšej stolovej hory Roraima sme zopakovali jeden ťažký výstup – cestu Staarway to haven od známeho nemca Kurta Alberta kl.8+. Cesta viedla v kolmej skale pekného piliera nad turistickým chodníkom. Bola kvalitne zaistená skobami aj nitami . Do nášho prvovýstupu povedľa- naplánovaného cez veľký strechový previs sme potrebovali nity. Žial nitovák nevhodný na vŕtanie v pieskovci nepomerne tvršom ako pieskovce v Čechách ,nám vypovedal hneď pri prvej diere. Liezlo sa preto cestou ľahšieho odporu s obídením veľkého previsu podobajúceho sa tatranskému PPvariantu. Zanechali sme aspoň peknú navštívenku v tvrdom guayanskom pieskovci náš vlastný prvovýstup klasifikácie 7+. Ja v tom čase s chromou nohou som hral len tretie husle. Rok a pol po úraze bola noha ešte napoly ochrnutá, tak som neliezol na prvom konci. Okrem krásnych lezeckých diapozitívov som si odniesol túžbu spoznať a objavovať niečo nepoznané aj mimo vertikálnych útesov .Nazval by som to čarovné neznámo krajiny stolových hôr.“ Od tých čias som sa do Venezuely vrátil ešte mnoho krát.

V roku 1997 som sa vrátil do Južnej Ameriky opäť . Môj nápad -kompletný prechod najväčšej stolovej hory si poľahky získal priazeň štyroch mojich kamarátov z ktorých jeden bol aj sebavedomý kameraman- Peter K….a . Spolužiak z gimnaziálnej lavice Vlado Kríž, ktorý v tom čase šéfoval VTV televízii nám všemožne chcel pomôcť a získal pre nás dvoch aspoň letenky .Sponzorov už nikto neobiehal, ostatní kamaráti museli naškrabať na svoje letenky a takmer s prázdnymi vreckami sme vyrazili za dobrodružstvami vo Venezuele. Pre niekoho možno šialený zámer pre nás nesmierna výzva. Prejsť neznámym povrchom stolovej hory o ploche bežného slovenského okresu z jednej strany na druhú. Naložení na vlastných pleciach, bez domorodých nosičov, bez sprievodcu ,bez dobrej mapy nehovoriac už o GPS – proste naverímboha. Dva týždne náročných pochodov, blúdení v skalných labyrintoch, močiaroch, predierania sa hustým krovím, v hmlách odkázaní len sami na seba. Minimálny príjem stravy, maximálne denné pochodové dávky. Entuziazmus strieda depresia a zasa nová nádej. Nájsť cestu na druhú stranu gigantickej hory obkolesenej desiatkami kilometrov priepastných kolmých útesov k potoku, ktorý „kdesi“ padá cez hranu do obrovskej hĺbky. A na záver bonbónik – zlanenie, povedľa najvyššieho vodopádu sveta, vysokého ako tri Eifelovky alebo 16 beckovských hradných skál. Nafukovacím člnom s ktorým sme sa po celý čas mordovali v batohu ešte záverečných 90 kilometrov plavby po rieke. Päť vychudnutých chlapov v jednom dvojmiestnom člne. V období dažďov sa na motorových kuriarách po riečke oproti dravému prúdu, denne plavia návštevníci vzhliadnuť unikátne scenérie patriace k najčarovnejším na tejto planéte. No našťastie vtedy sme tam boli úplne sami. Sami 12 prekrásnych a náročných dní v lone tej najnádhernejšej prírody. Utrmácaný a šťastný, pretože sa nám podarilo ako prvým na svete absolvovať kompletný prechod Auyán Tepuí.

Prekrásna téma na film, taká ktorá sa nikdy nezopakuje. Lenže náš kameraman sa prejavil v podstate ako neschopenka . Materiály ktoré ponatáčal dokonale odrážali jeho povahu a film „ Diablova hora Auyán Tepuí“ ktorý nakoniec úmorne uzrel svetlo sveta bol jeho dokonalým odrazom. Z fanfaróna sa stal ustráchanec, napriek tomu, že celá skupina mu maximálne ako filmárovi aj ako kamarátovi vychádzala v ústrety . Vo výpovedi filmu sa zameral na svoje ustráchané vnútorné pocity a nezachytil takmer nič z tej neskutočne krásnej prírody ako aj nášho historického prechodu.

O rok neskôr sa mi naskytla nová príležitosť sa na „moju“ Auyán Tepuí znova vrátiť. Hlavnými bodmi nového projektu boli prechod úplne novou trasou, zlanenie neznámeho vodopádu a prechod panenským- horným priestorom Caňonu del Diablo. Neskôr aj účasť našich paragliderov ktorých som sprevádzal, na medzinárodných majstrovstvách Ameriky. Kvôli paraglidingu som v prvom rade do Venezuely letel.

Začiatkom januára sme sa vydali ja a kameraman, paraglider Maroš Kočan, objavovať tajomstvo sveta stolových hôr znova., neprebádanej a ľudskou nohou nedotknutej oblasti hory a Caňonu del Diablo, ktorý sa zarezáva do stredu Ayuán Tepui. Zopakovanie prechodu hory po trase z predošlého roku a zlanenie Salto Angel bolo cieľom štvorčlennej skupiny moravských horolezcov, ktorých sme pribrali spoločne na cestu.

“Po prílete do Caracasu sme sa nočným autobusom presunuli do mesta Ciudad Bolivár. Ráno sme vyrazili na letisko, kde sme už mali rezervovaný let. Pred vstupom nás zastavili dohadzovači z konkurenčnej leteckej spoločnosti a ponúkli nám lepšie ceny bez zarátania nadváhy našej obrovskej batožiny. Nezaváhali sme. Natrepaní v dvoch jednomotorových lietadielkach prilietame pod horu .Jeden a polhodinový let nad pralesom a povedľa našej hory je vždy zážitok. Mať tak raz k dispozícii viac peňazí na podrobnejší let ponad horu. V podstate všetky naše zámery ideme takto realizovať OS, bez predchádzajúcej obhliadky. Na uvítanie s Indiánmi nešetrím a štedro ulievam zo vzácnych zásob ohnivej vody a …radšej mizneme v savane. Mohli by nám robiť problémy. Oficiálne sa povolenie na výstup vybavuje komplikovane v Caracase na dlhé lakte, neoficiálne vzali Indiáni všetko do svojich rúk. Veď sme na ich území. Vodia náhodných turistov hore dole a majú z toho biznis. Problém je, že oni by nám nedovolili ísť ďalej ako sami si trúfajú. Takýto vôbec nie lacní indiánsky sprievodcovia sú nám zbytoční. Cestu hore som poznal z minulého roku a tam, kam plánujeme ísť, ju nepozná už vôbec nikto .

Výstup na horu s 30-kilovými batohmi a prevýšením tatranských končiarov je záležitosťou troch nasledujúcich dní a zopár litrov potu. Nad vysokým pralesom nás vítajú škrekom elegantné letiace papagáje ara no tentoraz sa mi prvý krát podarilo uvidieť prekrásneho a vzácneho vtáka „skalniaka oranžového“ Je to symbol horských pralesov, krásou konkurujúci najkrajším rajkám z Novej Guinei. Vďaka svojmu krikľavému zafarbeniu je však aj terčom indiánskych ostrostrelcov a jeho sýto pomarančové perie je prestížnou trofejou, ktorá sa príležitostne dá aj speňažiť. Netreba si robiť ilúziu o ich enviro cítení. Pemóni miestny kmeň, bezdôvodne vypaľuje prales, strieľajú rad radom zver bez najmenších obmedzení. Prikladom je brutálne zdevastovaná cesta k hore Roraima, kde je zničeného 95% pralesa. Obe hory sú súčasťou N.P. Canaima a turista si teoreticky nesmie nič odtrhnúť, vziať ani ohník zapáliť. Počas viacerých letov nad parkom sleduje obrovské plochy prázdna . Tam kde bol prales je na skalu, na piesok oderodovaný podklad s chudobnou trávou bez najmenšieho hospodárskeho využitia. Stromy prežívajú len na brehoch riek. Pokiaľ samozrejme v tých riekach sa neťaží zlato pomocou jedovatej ortute. Podobný obraz skazy ukazuje cesta k stolovke Roraima. Tá je navštevovaná ročne stovkami turistov z celého sveta vďaka tomu, že je relatívne ľahko prístupná . Jej povrch je mimoriadne nádherný. Krajina pod horou vyzerá však„vďaka Indiánom“ ako z apokalipsy. Okolie Auyánky je na tom zatiaľ ešte dosť dobre. Vypálené plochy sú našťastie v menšine. Tam , kde sú nablízku trvalé sídla Indiánov- také ako je údolie Kamarata.

Ďalšie stupne hory strieda vysoký prales už nízka nepriechodná krovinatá húšť .Porast sa znižuje a stáva sa mimo chodníka nepriechodný. Záver nášho výstupu pokračoval popod kolmé steny ku skalným komínom, cez ktoré sa dalo vydriapať na náhornú planinu hory. Táto časť sa prelieza pomerne dobre, lebo na hranu hory je dnes presekaný chodník od Indiánov čo sprevádzajú občasných návštevníkov. Na vrchole je akože ináč umiestnená socha El Libertadora- Simona Bolivára, ktorý je v týchto končinách večnejší neš býval v našich Vladimír Ilíč.. Tu sa cesta pre turistov ešte nekončí , pokračuje ešte deň pomedzi okrajové rokliny, planinou k rieke ktorá neskôr sa rúti do hĺbok na opačnej strane hory. Tam do toho neznáme smerujeme tentoraz mi .Napriek tomu , že Indiáni mali v minulosti pred stolovými horami bytostný strach a rešpekt je dnes pre domorodcov vítané ak prídu turisti ochotní podstúpiť namáhavý výstup tam a späť. Na Auyán Tepui podľa dávnych povier sídli démon Canaima, čo v preklade znamená zabijak. My napriek poverám pokračujeme po planine hory ďalej do končín, kde ľudská noha ešte nevkročila.

Povrch hory je rozmanitý a členitý. Niektoré skalné útvary pripomínajú najodvážnejšie futuristické diela sochárskej avangardy. Krása hory má však aj svoje záludnosti. Naši moravskí priatelia si na špičkách prstov na nohách objavili miesta, z ktorým po “odbornom“ chirurgickom zákroku ihlou vydolovali drobné červíčky – larvy piesočných bĺch. Na to Maroš hrdý Slovák vraví, “vidíte, a my nič, také sa nás nechytajú“. V piaty deň postupu sa lúčime s moravskými šohajmi, netušiac, čo ich, tak ako aj nás, ešte len čaká. Oni idú smerom k Salto Angel ,my do útrob Diabolského Kaňonu, kde leží „tiera incognita“.-zem neznáma.

Obaja kameramani, Zdeno Němec a Maroš sa dohodli, že po návrate zostrihajú jeden spoločný film. Poslednú spoločnú noc nám Zdeno pri táborovom ohni spestril rozprávaním zážitkov z jeden a polročnej cesty okolo sveta, ktorú absolvoval so svojím bratom hneď po revolúcii, či z Camel Trophy, ktorú v roku 1995 v Guatemale vyhral. Je mimoriadne dobrý rozprávač a jeho príbehy sú pre nás lákadlom a inšpiráciou pre budúce výpravy. Ráno si podáme ruky a vyrážame do neznáma. Pokračujeme už len ako duo po vyschnutom koryte rieky. V období dažďov býva hora bičovaná prívalmi dažďov a elektrickými výbojmi, ktoré do koryta vymietli svoju stopu.

Tohtoročné obdobie sucha je však mimoriadne intenzívne. Fenomén El Ňiňo priniesol do Venezuely mnoho mesiacov bez jedinej kvapky. V úsekoch, kde má rieka pomalší spád, zvyšuje sa jej hladina vody. Často v miestach, kde je terén príliš strmý, prenášame čln, vážiaci 20 kíl a na pleciach ešte batohy. Teraz už pokračujeme len riečiskom, všade navôkol je hustý nízky podrast. Voda raz je, inokedy mizne, neskôr sa definitívne stráca v podzemnom riečišti. A tu nastali komplikácie. Vypúšťame čln, balíme a začíname sa predierať nepríjemným hustým krovím. Dvaja s troma batožinami. Prejdeme zopár metrov a zistíme, že ďalej sa nedá ísť, lebo pred nami sa zjaví hlboká roklina. Nekonečné obchádzanie, preliezanie, zliezanie, plazenie. Toto tápanie – hľadanie sa opakuje do večera druhého dňa. Pri jednej zvlášť hlbokej rokline vymýšľame rôzne verzie, ako sa cez ňu dostať aj s bagážou, ktorú by sme v tej chvíli najradšej zadupali. Chceli sme natiahnuť lano a urobiť si lanovku. Nakoniec vynášame batožinu na prvú skalnú vežu, na ktorej ju z druhej strany spúšťame dolu po lane. Lano sa však uvoľnilo a batožina padá do neznáma rokliny. V reflexe zachrániť ju, Maroš zachytáva lano, na čo doplatili jeho spálené dlane. V buši, ktorý síce nie je vyšší ako päť metrov, sme dokonale stratení ako Janko Hraško vo vysokej tráve. Tu ostáva jediné. Vyliezť, hoci obtiažne, na niektorý z vyšších balvanov a poobzerať sa. V skalnom a vegetačnom labyrinte napredujeme strašne pomaly. Tých záverečných úmorných 300 metrov vzdušnou čiarou k hrane hory nám trvalo jeden a pol dňa.

Konečne máme hľadieť do hĺbky, ktorá nás mala očakávať. Dobrý šok. Podľa leteckého záberu z obrázku, zisťujeme, že ten vodopád ktorý som tu predpokladal sa rúti z opačnej steny kaňonu. Zostáva už len jedena rovnako malá fotografia inej padajúcej vody. Ten náš sa teda nevolá Churún ale bude to El Pozo. Stena vôkol vodopádu je bez vegetácie. To je neklamný znak toho , že je previsnutá a teda hodne komplikovaná na zostup. Dotiaľ nás čaká len medziposchodie, prebíjanie ktorým nám zabralo ďalší deň. Zlaňovanie, zliezanie po lianách a koreňoch pralesa rastúceho vo veľmi strmom svahu. Tarzanove kúsky, to sa nám aj páči, batohy si často podávame ale sviňu s člnom nemilosrdne hádžeme nech sa sama valí kade prales pustí. Láme hnilé a krehké ničí, ponad machom porastené balvany. Z takého terénu sme sa prebojovali konečne na dno medziposchodia a vstúpili do „ríše Hádovej“. Podzemná rieka možno práve Stix sa plazí pomedzi megalitické balvany. My červíčkovia pozemskí sa motkáme popod ne v labyrinte chodieb v polotme a svite svetla prenikajúceho zhora. Prúd vody ako niť Ariadnina nás ale vyvádza z Minotaurovho bludiska. Ako Sindibád a jeho verný vstupujeme teraz do otvorenej krajiny. Božské jazierka so zlatočervenou vodou, ktorá v hlbokých tôňach preráža do neskutočných purpurových odtieňov. Čakám skadiaľ a kedy začujeme mámivé spevy Sirén lákajúcich pútnikov do záhuby. Zvuky prichádzajú to je pravda ale nie sú už také neodolateľné. Tie zvuky sú totiž kručanie našich prázdnych žalúdkov. Je čas na obed, raňajky aj večeru v jednom. Dne si zaslúžime niečo lepšie. Pleseň oštiepku vadiť nemôže , cesnak to vydezinfikuje a krúpy v polievke sú slávnostné menu . Navôkol scenérie vertikálnych, niekoľko stometrových skalných veží. Nádherou sa bezpochyby vyrovnajú najkrajším pieskovcovým skvostom labských pieskovcov. Pri pohľade na ne ma napadá mámivá predstava o lezení na prekrásne veže niekde tak ďaleko , ďaleko od civilizácie. Červík pokušenia sa zavŕta nadlho do mojej mysle.

Namáhavé predieranie a blúdenie medzi machnatými balvanmi ,roklinami nemá konca. Ako pokusné krysy v labyrinte absolutne neprehľadnej vegetácie prerážame k imaginárnej hrane medziposchodia. Blúdime Minotaurovím kráľovstvom popod balvany obrastené koreňmi, tmavými chodbami podzemia. Preliezame ponad rokliny ktoré by spoľahlivo a na večnosť zahladili stopy ak by sa nezadarilo. Jediným spoľahlivým orientačným útvarom sú skalné veže, ktorých kontúry občas možno tušiť z hustej vegetácie … Metódou pokusov a omylov sme sa napokon po 5 hodinách prepracovali o rozhodujúci kúsok „ čo by kameňom dohodil“. Vegetácia končí, ďalej je prázdno. Konečne vidíme nové obzory, nové zajtrajšky ako by to nazval poet budovania socializmu. Pred nami fascinujúci pohľad do priepasti Kaňonu del Diablo. Po zvislých stenách rozvešané koberce popínavej vegetácie v slnečnom svite hrajúce spektrá dúhy v hmlovinách vznášajúcich sa okolo padajúcej vody. Rieka dole sa skrýva, vkrojeným riečiskom a mnohými kaskádami si preráža cestu pralesom a strmími svahmi údolia. Naivne som predpokladal ,že pod našim vodopádom nasadneme na čln a pekne si to poplavíme dole údolím. Nerozumne som navrhol Moravákom, že im vezmeme ich čln miesto nážho podstatne menšieho a o 5 kíl aj ľahšieho. Teraz už reálne začínam tušiť aká nekresťanská drina na nás čaká s ním v riečišti plnom gigantických balvanov.

Pod nohami hrana, z ktorej sa jednoducho začíname spúšťať zo stromu na strom. Ďalej a hlbšie.

Vedeli sme, že plán, ktorý sme si dali pred rozchodom s Moravákmi a časovo rozvrhli, nám táto náročná časť hory znemožní splniť a iste budeme meškať. Aj tak celé dni pracujeme bez prestávky poriadne vyčerpaní ale aj dobití tajomnou energiou tejto hory.

Ako starý horal razím cestu prvý ja, aj s batožinou na rôzne police odkiaľ vyrastajú stromy. Maroš prežíva svoju horolezeckú učňovku. Takto a podobne pokračujeme ďalej hlbšie do útrob kaňonu .

Zo súmrakom objavujem stranou od línie zoztupu, najkúzelnejšie nocľažisko aké si človek milujúci prírodu len dokáže predstaviť. Presviedčam Maroša aby sme podplazili úzky skalný tunel skalnej police .To čo nás čakalo nám takmer vyrazilo dych. Pohodlný skalný balkón z ktorého je prekrásny pohľad na náš vodopád vlniaci sa hlbko kam sa vznášajú jeho rozprášené vody. Neuveriteľne exponovaný výčnelok pod previsom vystlatý suchým lístím To miesto sme nazvali „ Orlie hniezdo“. Je jasné, že tu a radi “musíme“ kempovať. Pod nohami niekoľko sto metrov prázdna, všade navôkol nedotknutý priestor ako pri stvorení sveta. Steny ,vegetácia , prales. Prilieta kolibrík ako malá helikoptérka bez strachu si zblizúčka obzerá on nás a my samozrejme jeho. Taký milý lietajúci drahokam je zvedavý- nikdy takých tvorov nevidel. Začiatok kaňonu je absolútne panenský. Tu ani nikde na vzdialenosť 3-5 dní pochodu sme iste prví ľudia. Pre atmosféru večera neodoláme a zakladáme ohník. Vždy túžim urobiť si v stene ohník. V stene Salto Angela pred rokom sme spali a kúrili dokonca 2 krát. Sú to tie najkrajšie noci v divej prírode. Zo spacákov si vychutnávame krásu tichom letiacej vody vodopádu vlniaceho sa v svetielku hviezd.. V Božskom pokoji pospíme. Lístie pod ohniskom však počas noci začalo postupne prehárať. Nebezpečne sa nám chytila naša „orlia spálňa“ . Narýchlo vyhrabávame tlejúcu vrstvu a šup s ňou do prázdna. Tlejúce lístie na vzduchu intenzívne vzbĺkne a „ náš ohňostroj“ rozžiari hĺbku vlhkého tmavého kaňonu . Požiarny poplach sa do rána neplánovane ešte raz zopakoval, nepomohlo hasenie vodou ani vyhrabávanie pahreby. Niet sa tu kam posúvať, Orlie hniezdo je celkom malé. Pomohla až nedobrovoľná evakuácia !. Tlejúce posteľ sme museli preventívne opustiť. Nového rána plného tajomných hmiel sme sa v bezpečí dočkali ale ,už len v akejsi vlhkej machnatej diere bez tej vzletilej romantiky orlíčat .

Ráno Maroš začína cítiť akési podozrivé svrbenie. Aj napriek únave v nohách celú noc mu v prstoch nejako brní. To nie sú asi otlačené prsty od topánok, ale sú to asi tie malé potvorky piesočné blchy! Ráno pracuje ihlou na tom, aby ich larvičky dostal von. Vytiahol ich celkom slušné množstvo – 12! A to sa ešte smial Moravákom keď ich mali dokopy „až“ 9. Aby mu nebolo ľúto preventívne aj ja si nohy rozvrtám a nejakými larvičkami ako červík z čerešne aj ja podporím naše farby.

Prevesujeme ďalšie zlaňáky cez stromy a rýchlo napredujeme. V predposlednej fáze, kde je stena najviac vyklopená, stala sa takmer osudová chyba. Ako sa tak spúšťam v previsnutej stene, neustále sa musím zároveň odkopávať, aby som nestratil kontakt so skalou. V jednom rozhodujúcom okamihu som však k stene natočený chrbtom – neodrazím sa. Kyvadlo postupne stráca výkyv. Ostávam visieť vo vzduchu asi 4 metre od najbližšej skaly. Nie je možné sa tam rozhojdať. Je to 35 metrov od miesta, kde má lano posledný kontakt so skalou. Posledný zúfalý pokus. Volám na Maroša a vysvetľujem plán záchrany nech mi zhodí ten jednoramenný statív na kameru. Ten má pri rozložení niečo vyše troch metrov. Čakať bez prilby a spoliehať že tyč zastane tesne nad mojou hlavou, je trochu ruská ruleta, ale na také som zvyklý, najmä ak nie je inšô na výber. Nie je to najbezpečnejšie, ale je to šanca pohnúť sa z miesta, a nezostať tam visieť ako taká salónka do neviem ktorých vianoc.

Maroš zhadzuje. Hra o nervy. Tyč sa mi rúti na hlavu, zimomriavky, ježia sa mi chlpy. Tyč dopadá vodorovne a zastavuje nárazom pár centimetrov od hlavy na zlaňovacej osme. Netrafil , mám ju! Teraz stačí sa len trošku rozkmitať Ako v biliarde ,len si ťuknúť. Ako bábka na špagáte sa načahujem mušketierskymi výpadmi po stene . . Stále viac a viac sa odpichnúť“ kordom“ a začať sa húpať .Po ix pokusoch konečne prstami prichytávam steny, zaisťujem háčik. , Stromy v previse skončili, vrtám ručne ďalšiu dieru a osádzam expanzný nit. Spúšťam sa do mierne previsnutej steny . Zostáva len vrtať nové nity zavesený v lane a háčiku v nepohodlnej polohe. Skala je tu neporovnateľne tvrdšia ako býva pieskovec v Čechách, drina- 3 centimetre-50 minút. Pripravujem si zlaňovaciu osmu a chce sa do nej zapnúť. Bohužiaľ nemôžem vytiahnuť svoju karabínu z nitu, lebo okrem neho je do nej cvaknutá aj všetka batožina. Váha kadečoho včetne člna, batohov a nás dvoch nám bráni odľahčiť karabínu, aby ju bolo možné vytiahnuť a prepnúť do osmy. Niečo na spôsob vešiaka kde viselo odrazu päť kabátov, z ktorých potrebujete zvesiť práve ten najspodnejší. Samozrejme v stene si nie je možné len tak niečo nabok položiť. Po vysilujúcich pokusoch dvoch zúfalcov sa nám to akosi podarilo. Sme zachránení. Je to posledný spust, tak prečo by nás nemal potrápiť?.. Pristávame na predskalí a zliezame na suť, Vtedy som ešte netušil ,že na týchto miestach v januári 2004 bude zostup podstatne dramatickejší…

Konečne pevná zem. Cesta späť je nemožná, cesta vpred vyzerá riadne „zabarikádovaná“. Zaujatí prelámávaním sa porastom si zrazu uvedomujeme, že sa zotmelo. Mali sme len jednu čelovú lampu. Niesť tri batožiny bolo neúnosné, preto sme čln nechali kdesi tam – všetko jedno. Snáď ho ráno ešte nájdeme. Pri každom druhom kroku sa prepadávame až vyše hlavy medzi husté porasty gigantických a zároveň krehkých kvetov s kalichmi plnými vody rozprašovanej vodopádom. Hotová porodnica komárov. Batoh nás prevažuje a pri jednom z nešťastných balanc- krokov sa snažím zachytiť o akúsi palmu. Do rúk sa mi však napichali jej ostne a v tme dopadám na ostnaté“ fakírove lôžko-„ ďalšie pichľavé palmičky. Kľajem či nieje dosť únavy, mokra a teraz ešte tŕňov. Zrazu sa kamsi prepadáme a z ničoho nič sa ocitáme v inej tme, bez vegetácie. Iný priestor, netreba sa predierať, sme v koryte rieky .Končíme. Snáď nezaprší, lebo nás vytopí jak syslov. Pri svetle čelovky mi Maroš vyťahuje ostne ako triesočky zo toho môjho chudého zadku. Čo sa ich tam zmestilo. Únavou nič necítim, ani len stan nerozkladáme ,ani komáre nevnímam, len ich počujem. Spím ako zabitý.

Ráno vstávame a konečne máme čas si uvedomiť tú nádheru vôkol seba. Z troch strán steny hlbokého kotla, dva úžasné vodopády. Pocit, že sme tu prví a pravdepodobne na dlho aj poslední ľudia, je tiež zvláštny. Nachádzali sme sa v mieste, kde sme už predpokladali rieku. Realita je celkom iná. Koryto je preplnené balvanmi ako baráky, voda si razí cestu sifónmi, vodopádmi, a nám zostáva len jediné. Preliezanie z jednoho na druhý, preskakovanie, zliezanie, brodenie .Tam kde balvany potok zahatali sú priehrady, ktoré bez člna neprebrodíme a tak zostáva len nám prepchávania sa cez kadejaké štrbiny alebo oblúkom cez šikmé svahy pralesa. Tu si treba dávať pozor na hady, aj keď sú prirodzene plaché, môžu oni byť nebezpečne zaskočené . Proti druhom Mapanáre je šanca nulová .

Loď v treťom batohu nám viac zavadzia ako by mala slúžiť. Stále sa jeden musí vracať ako pantograf a tak sa stretávame navzájom hore- dole. Vytvára to atmosféru ako na prechádzke v lese, škoda len že stále s tým istým ksychtom. Z oboch tvárí až civela po toľkých dňoch zúfalá vyčerpanosť. Takto sme šli ďalšie dva dni, predieraním sa cez prekážky, ktorá sú tu iste preto aby sme si tento prechod poriadne vychutnali. . Konečne sa objavovali miesta, kde to vyzeralo nádejne na splav. Z posledných síl sme vlastnými ústami fúkali čln. Pumpu sme kvôli redukcii váhy radšej vyložili ešte doma. V hlave sa nám točilo a to sme si ani neuhli karibského rumu. Lacná opica. Hodina striedavého dúchania nás neustále uspáva, každý poctivo ráta fúknutia-naráta 17- 18… a zaspí predávkovaný kyslíkom a únavou. Nasadáme na čln a občas sa aj kus vezieme . Po pár sto metroch, sa rieka vracia do strmích dimenzií, voda triská a mocne hučí medzi balvanmi ako z turbín. Nafúkaný čln prevlákame, zhadzujeme z vodopádov a sami zlanúvame a tak nejak komplikovane bojujeme občas aj o každý meter. Našťastie vody neskôr pribúda z ďalších vodopádov padajúcich kolmými stenami Diabolského kaňonu. Čoraz viac úsekov sa dá splaviť alebo čln stačí už len pretláčať. Tretí deň v kaňone sme sa konečne utrmácaný a vysilený z preskakovania po kameňoch v koryte prebili k obrovskej hranekde sa kaňon zalamuje .Pred nami je nová panoráma údolia ktoré som už poznal z výšky vodopádu Salto Angel .Trblietajúca stuha vodopádu nám naznačuje ako ďaleko je miesto stretnutia s Moravákmi. Meškáme najmenej dva dni proti predpokladu. Rieka Čurún tu má už dostatok vody a konečne využívame naplno náš čln. Pereje v rieke sú však hodne divoké . Zväčša ich zdolávam ja sám z batožinou a neskúsený vodák Maroš preskakuje po kamenistých brehoch . Napriek tomu nás čaká ešte jedna noc o samote. V tichu noci vyklepávam sekerou o balvan zvukové signály, že žijeme a blížime sa. Praveké spojenie je nadviazané. Nesie sa tmou pomedzi tajomné zvuky nočných obyvateľov pralesa a rieky. Ozajstné vysielačky, ktoré sme po celý čas nosili v priestoroch kaňonu a skalných zlomov nenaviazali ani raz žiadnu reláciu.

Ráno, po 8 dňoch odlúčenia počujeme ich hlasy. Chalani nás vrúcne vítajú, niektorí až so slzami v očiach. Cítime, že tu niečo nesedí. Vidíme, že jeden chýba. Dozvedáme sa to, čo sme najmenej čakali. Jeden z nich, kameraman Zdenek, ten, ktorý mal najviac horolezeckých skúseností, sa pri zlanovaní zrútil stenou Salto Angela. Ako nám chlapci vysvetľujú Zdeněk sa odtrhol pri nerozvážnom použití takých starých silonových lán čo tam roky visia po Japoncoch. Vyčerpaný z celého pochodu pripravujeme niečo skromné zjesť a preberáme situáciu okolo tejto tragickej udalosti. Čaká nás nepríjemná povinnosť – návrat pod stenu k provizórnemu hrobu, a urobenie snímkov kvôli vyšetrovaniu ktoré nastane na úradoch, po návrate do civilizácie.

Asi po jeden a pol dni umorného pádlovania po riečke Churúnan a neskôr na veľkej rieke stretávame prvých Indiánov na motorovom člne. Prisľúbili, že na druhý deň nás vezmú kus cesty bližšie ku Canaime-miestu nášho cieľa, kde je letisko. My sme zatiaľ pokračovali k prvej osade Ucaima, kde žijú Indiáni Pemóni . Po dlhom strádaní a hladovaní konečne plné bruchá, indiánsky chlieb kasawe, ananásy a pečené banány … Na letisko sme dorazili na druhý deň podvečer. Museli sme sa ponáhľať, aby sme stihli lietadlo naspäť do Bolívaru. Po dvanástich dňoch krásneho, ale aj smutného dobrodružstva v panenskej prírode odlietame späť do civilizácie .Lúčime sa s Moravákmi ktorých čakajú vyšetrovačky na polícii a úradoch. Nezávidíme im tie ťažké časy.

V Caracase sme sa stretli s ďalšími členmi výpravy, ktorí už na nás čakali aby sme sa s nimi pustili do iných dobrodružstiev a to vo vzduchu – Mojou povinnosťou je starať sa o eskadru 10 slovenských paragliderov, z ktorých niektorí sa zúčastňujú aj pretekov Amarického pohára v paraglidingu. Sám som si s nimi krásne polietal vo vzduchu a užil hodne adrenalínu z divokej tropickej termiky.

Prešli ďalšie roky a ja som začal spoznávať novú vášeň v rodnej Európe -kaňoning. V prekrásnych vápencových zákutiach Slovinska sa dá zažiť v malom to prekrásne vzrušenie KAŇONINGU veľmi intenzívne. Až tam som pochopil, že to čo sme tam vo Venezuele robili bol vlaste tento nový outdoorový šport. Mne však ostane najviac v mysli silno vrytý náš expedičný kaňoningový prvoprechod Kaňonom del Diablo na stolovej hore Ayuán Tepuí. Napriek tomu, že“ Hora Boha zla“ si nechala vo svojom náručí jedného nášho blízkeho priateľa a vzácneho človeka.

Ako sme vtedy na hore traverzovali cez panenské oblasti a objavovali nepoznané skalné eldorádo hory a Diabolského kaňonu nosil som v sebe ešte inú myšlienku. Napadlo ma vtedy raz sem prísť a niečo popreliezať. Viem dobre, že od od istého času nastáva éra posunu z pohodlných skaliek do odľahlých kútov sveta pánubohu za chrbtom .Baffinov ostrov, Zem Kráľovnej Maud ,Himalájske skalné veže pod 6 000, …Venezuela. Chrobák v hlave sa uhniezdil. Túžba o skalnom lezení na Auyán Tepuí pretrvávala v mojej mysli dlhých sedem rokov. Túžba ,tiež trocha ješitnosti byť niekde prvý. Porušiť hlúpe venezuelské obmedzovanie lezeckej slobody a nikoho sa nedoprosovať .Túžba sa stáva skutočnosťou ak človek svoje sny realizuje. Roky som o projekte hovoril pred lezeckou pospolitosťou ale nikto sa nechytil. Až mnou naočkovaný Pali Barabáš mal konečne po rokoch čas, nahovoril opäť Vonda a ten Danku a ja som si povedal „ak nie dnes, potom nie !“ Konečne tá správna zostava. Vámos amigos !

Vondo je ostrieľaný himalájsky tiger preskákal toho vo vysokých aj nižších horách viac ako ja. Danka Somorovská je mladá krv a ešte študuje .Ona ešte nemala kedy pozažívať také veci ako my traja ostrieľaní harcovníci. Zato lezie výborne po skalách a patrí k nastupujúcej skalkárskej generácii. Paľko Barabáš je Pán filmár a najmä dobrý spoločník do nepohody . Spolu s Vondom už absolvoval expedíciu na himalájsku veľhoru Kančenčunga a so mnou zasa africkú cestu do praveku po rieke Omo.

Február 2004. .Stretnutie na Aeropuerto , vítajú nás veksláci a razom máme zopár miliónov vo vreckách Riziká veľkomesta Caracas sa nekonajú , prišelcov vydýchnuť netreba, dosť sa nasedeli a pekne začerstva nočný bus a hybaj ho na východ krajiny do „oriente“ .Tam leží brána Guayany mesto- Ciudad Bolivár. Moje pôsobenie vo Venezuele trvá už tri týždne. Prechod cez horu Auyán na ktorý sa chystáme, mám ja znova čerstvo zopakovaný. Pred 10 dňami sme túto odyseu absolvovali s troma kamarátmi skialpinistami, povedzme v rámci prípravy . Počas pobytu na hore nám popŕchalo, na túto ročnú dobu nezvykle. Dúfajme že už sa vypršalo . Liezť po skalách so stekajúcou vodou sa nám nežiada. Posledný deň v civilizácii. Deň plný zháňania, balenia, rozmýšľania dopredu na mnoho dní .A čo si zabudneme –potrebovať nebudeme –tak hovorí v divočine pravidlo č.1

Okrem nás sú tu aj Kysučania, dvaja kamaráti ktorí v rovnakom čase ako my , budú cestovať po mnohých iných atrakciách v krajine. Začínajú práve vodopádom Salto Angel, miestom kam my by sme sa mali zhruba po 12 dňoch dostávať z hory naspäť do civilizácie. Večer pri poháriku bošáckej – Barabášovej, rodnej pálenky- kohosi osvietilo a napadlo- hriešne odvážna myšlienka. Zbaviť sa veci, ktorú síce potrebujeme no, ktorú netúžime trepať ani najmenej na pleciach hore- dole ? Tým postrachom je naša spása i prekliatie – nafukovací čln. Teraz pred pochodom je v batohu ako hrozivo naprataná sviňa z ktorej nesenia má každý mierne povedané vyhýbavý postoj .Ja som ju v minulosti nosil vždy na pleciach a túto poctu už za každú cenu hodlám prenechať mladším! No nech sa všetci nehrnú. Iba že, by nám ho Kysučania vyviezli a voľakde tam šikovne zahrabali.

Zázračne , napriek tomu, že už nesmelo nastúpilo obdobie sucha , dá sa stále totiž z Canaimy plaviť proti prúdu riečky Churún k vodopádu Salto Angel. Agent miestnej cestovky tvrdí, že zajtra sa bude ešte dať. Zajtra možno posledný raz. Prší stále zriedkavejšie a vody v riečke Churún ubúda. Nápad trochu hazardný a teda dobrý. A keď tam nič nenájdeme, tak potom to bude pre zmenu hodne veselé. Budeme putovať a putovať pralesom ako ten japonský vojak tridsať rokov po vojne vo filipínskej džungli. Vysvetľujem Kysučanom spiklenecký plán, kam nám to majú ukryť. Plán je vymyslený na princípe zakopaného pokladu a tajnej mapy. Dohodnuté ! Podpísané! Ulejme si, pripime si!

Ráno sme my prvý na letisku. Kapitán Alfonzo je nejaký znalec Venezuelskej Guayany a doporučil tento včasný štart. Do ľahkého jednomotorového lietadielka Cesna sa rýchlo aj z bagážou natrepeme a hor sa do vzduchoplavby. Letíme na juh. Opúšťame brehy Orinoka a ponad šialene zdevastovanú krajinu, ktorá pred nejakým desaťročím bola zrejme zalesnená letíme nad pýchou venezuelských megalomanov – priehradou Guri. Po viac ako dvadsiatich rokoch jej existencie z vodnej hladiny trčí milióny mŕtvych stromov. Bez života sa zdá byť aj pobrežie. Niet tu vodného vtáctva ani rybárskych osád – ako v takej rozprávke o krajine kde všetko čaká na prebudenie. Smutný pohľad keď človek pretvára dokonalú prírodu na svoj obraz. Neskôr sa našťastie krajina zvlní a prechádza do zeleného koberca pralesa. Aj tu je badať činnosť ľudí. Prales nie je už zďaleka taký nedotknutý a nekonečný ako sa píše v starých cestopisoch. Z času na čas je vidno fliačik vypáleného pralesa, a indiánsky domček. Sú to políčka kde domorodci pestujú svoje plodiny- yuku, banány, Ďaleko horší je pohľad na mŕtve stromy na brehoch zlatonosných riek. Je to neklamný znak ťažby zlata pomocou jedovatej ortuti. Celá oblasť je žiaľ bohatá na zlato a diamanty. Na prírodu sa tým pádom ani v Národnom parku príliš nehladí. Po viac ako hodinovom lete sa z mrakov vynárajú prvé útesy gigantickej hory. S Alfonzom sme dohodnutý, že nám horu predstaví zhora ako najlepšie sa bude dať. Pomedzi mraky sa vynára pravidelný vykrojený útvar slnečnej hory Wau-Wau, za ňou sa v serpentínach a mori stromov hadí rieka Churún. Práve táto riečka nás posledné dni privedie na svojich vlnách na Ostrov Orchideí a odtiaľ už na veľkej rieke si stopneme nejakú motorovú kuriaru. Spoza hrany pomedzi mraky sa ukazuje hlavný účinkujúci tohoto veľkolepého divadla. Vodopád Salto Angel -Anjelsky vodopád. Alfonzo nalietava vývrtkami aby sme mohli čo najviac nafotiť a natočiť na Palkovu kameru. Lietadlo postupne krúži nad všetkými vodopádmi ktoré zatiaľ ešte majú vodu a padajú do bezodnej hĺbky kaňonu. V rannom slnku sa prekrásne trblietajú Salto Kortina, Salto Churún a posledný vodopád kaňonu – Salto Pozo /Studňa/. Je to ten krásavec v tieni, vlniaci sa do hĺbok akejsi studne kam nikdy nezasvieti slnko na jeho padajúce vody .Práve ten vodopád na nás čaká na našom prechode. Jeho previsnutú 400 metrovú stenu sme zlaňovali prvý krát s paragliderom Marošom Kočanom v roku 98 a sem sa teraz spolu musíme dostať. Teším sa že budeme spoznávať cez pot a vlastné prežitky tú nikým iným nepoznanú atmosféru a nádheru „medziposchodia“. V myšlienkach mi oživuje spomienky z minulosti. Paľko motá film na digitálny kameru, Vondík sedí ako prikovaný a vypliešťa oči. Prežíva to akosi nervózne, dvojmo ale asi viac cez tlaky v oblasti hrubého červa. Potreboval by zastaviť. Na hore sa nachádzajú pravda trosky lietadiel aj po takých odvážlivcoch. Alfonzo je starý kaskadér, tak mu radšej ani nepreložím aby chlapcovi náhodou nespravil povôli. .

Poznávam tie miesta kadiaľ sme v minulosti prechádzali, blúdili, ktoré mám v pamäti a netušil som ako to vyzerá zhora. Dokázal by som sa tu vznášať aj celé hodiny, lenže mi musíme klesať. Zrazu nás hodí turbolencia kopancom o kus hore a sme za hranou . Začíname vyklesávať pod horu . Zopár sekúnd oblietavame ešte previslú štítovú stenu. Tú ktorú máme v pláne vyliezť prvovýstupom. Alfonzo pikuje do mrakov. Nič nevidím . Verím v jeho umenie bush pilota,inšie nezostáva. Aj Vondove kŕče prežívame s nervozitou ako let v bielej tme. Zrazu sa vynorila savana s domčekmi, prašná runway – pristávame. Vondo ani poriadne nečaká na zabrzdenie a už aj vyskakuje z rolujúceho lietadla s odpásanými gaťami .Tento raz bol rýchlejší.

Privítacia delegácia, zopár Indiánov. Čo tu chceme ? Oznamujú nám že sme na území N.P.a na ich území. Bez ich asistencie ani na krok. Z tých rečí chytám bruchabol zase ja. Nezostáva len prijať ich hru, súhlasiť, a neskôr situáciu zmeniť v náš prospech. O zamýšľanom výstupe na horu nesmie byť ani reči. Ich nepríjemný manager ktorý si hovorí Salto nám pridelil dvoch „ochrancov“ akože sprievodcu a nosiča a za nemalý peniaz môžeme s nimi ísť za imaginárnym cieľom ktorý som im musel nabulíkať. Radšej vyrážame, bo sa mi nechce riskovať, žeby si zapísali ešte aj naše mená. Až na chodníku od dediny vysvetľujem kamarátom prekérnosť našej situácie a rozmýšľam ako ich striasť, zabiť, zakopať alebo prelstiť..? Indiáni mi pripadajú nabalený najmenej na týždeň , tušia že ideme hore na Auyánku ? Im je jedno že my ich nepotrebujeme a ani nechceme. Hlavne aby si zarobili, aby nenechali gringov osamote. Je to tak, že máme nosičov, ktorý nám takmer nič nenesú a mi sa mordujeme v tridsaťpäťstupňovej horúčave so sviňami na pleciach. Nemôžeme sa ani nejako rozbaliť aby nevideli laná a matroš. Nie sú až takí blbí aby nepoznali o čo kráča.

Po 5 hodinách úmornej driny vypečenou savanou a strmými stupákmi v ten prvý deň sme dorazili na rozkošnú terasu pri pralesnom potoku. Rovno na pokraji lesa tu Indiáni- postavili tradičný domorodý prístrešok- maloku s majstrovskou palmovou strechou. Potok je iste zlatonosný, pod strechou je odložená panva v tvare vietnamského klobúka. Tu rozbaľujeme kemp , a čosi povaríme v obrovskom kotly zlatokopov. Ostatní prežívajú naplno prvý deň zaslúženou kúpeľou v zlatonosnom potoku .Aj keď nič nenájdu, aspoň zažehnali vlka. Ja preverujem chodník ktorým sa zajtra vydať a zmiatnuť našich červených bratov. Kade chodím intenzívne konšpirujem ako sa s nimi rozlúčiť, bez toho aby nás upodozrievali z výstupu na horu.

V noci spíme s Dankou pri ohni. Programujem v hladine alfa a tiež sa pomodlím za odchod Indiánov.

Ale nadránom začína kondenzovať prsteň mrakov okolo hory. Hmla je ako závoj ktorý využijeme tak jak Napoleon pri Slavkove. To ráno som Indošom oznámil presvedčený v silu pozitívneho myslenia a našej dobrej veci že . . . a že pokračujeme sami Dostanú zaplatené aj cestu domov a že im ďakujeme. Musel som byť skalopevne presvedčený lebo – sa podarilo. Kameň zo srdca mi odpadal veľmi postupne. Až po niekoľkých hodinách, keď sme sa presvedčili, že nás špehovia nesledujú. Prekliata indiánska komercia ! Zdá sa mi , že to najhoršie máme za sebou – obmedzujúce zákazy v divej prírode a vôbec neslobodu v tejto krajine kde platí- ak si gringo tak sám ani na krok. Toľko nervov čo ma to stálo. To sme tu ešte v pomerne voľnej provincii Bolivár Povolenia na indiánske územia v provincii Amazonas to by bolo vybaviťaž malý zázrak Zatáčame do pralesa a hor sa do kopca. Podvedome ma zmocňuje blažený pocit šťastia. Konečne ideme bez prekážok robiť to, čo som chcel roky.

Stúpame chládkom v strmine porastenej vysokým pralesom a je nám jedno, že hore praží. Ani opiciam sa nechce šplhať a flegmaticky sa presúvajú z nášho zorného uhla. „My nie sme lovci milé opičky, to sú len foťáky , nie flinty indiánov. Aj my sme radi ,že ich nevidíme “prihovárala sa im takto milo naša milá Danka.

Slobodou oblažení naberáme výšku až do kempu ktorý som voľakedy dávno pomenoval Arapalies boulder kemp. Obrovský previs z ružového pieskovca aký som pamätal len z austrálskych potuliek. Sprcha vo vodopáde , liepanie v strope našej spálne. Pohoda .K večeru z prsteňa hmiel ukázala aj naša stena. Špiritizujeme kade pustí hore.. Pole neorané- je totiž úplne panenská ! Dohadujeme sa síce o potenciálnej možnosti výstupu no aj tak myslíme každý po svojom.

Medzi tými čo sa rozkladáme pod týmto skvostným previsom nachádzam uhlíkom napísané dávny nápis. Jimmie Angel 1937. . .Je to ten slávny dobrodruh, čo objavil v stenách kaňonu najvyšší vodopád sveta – pomenovaný ostatne po ňom. No sláva -poľná tráva, tej sa človek nenaje, a aj tak prišla až po rokoch. Pátral teda viac po zlate než po vodopádoch. Raz Jimmie skúšal na hore pristávať, napikoval čumákom do močiara a bolo dolietané. No klobúk dole pred stroskotancami, lebo na to zlato čo ich na vrchu malo čakať vyrazili ako na zemiakovú brigádu. Zobral aj tehotnú ženu a 3 kamošov. Nastala im strastiplná púť močiarmi, brutálne krovinarým povrchom až k skalným útesom na okraji. Len na jedinom mieste umožňuje stovky kilometrov dlhá bariéra hrozivých zrázov zostúpiť do údolia Kamarata skadiaľ mi vyrážame .Deväť dní trvala ich odysea . Lietadlo „Rio Caroný“, na ktorom objavil najvyšší vodopád sveta nejaký rok čakalo poškodené v ďalekom vnútrozemí hory. Pred pár rokmi ho previezli. Dnes je vystavené ako pamätník na letisku v Ciudad Boliváre..“ „Slabina v hradbách“ ktorú objavili stroskotanci je dnes jedinou, povedzme normálkou na vrchol Auyán Tepuí. Vďaka chodníčku v džungli a ešte v nepriechodnejšom nízkom podraste nás vedie až na vrchol .

Slnečné ráno, balíme a hor sa k výškam. O hodinu a pol sme pod stenou. Znova študujeme výstupové línie. Vondo sa chce uberať ešte oveľa viacej zľava, až z uhlopriečnej rampy výstupového komína. To sa mne nepáči, nechcem liezť zmenšujúcu sa stenu , ale poctivo od úpätia až hore. Navrhujem líniu kde stena je v plnej výške. Práve tam je neskutočne sfarbený fotogenický priestor asi 8 metrov hladkých krásnych žltých pruhov a vyššie polica stĺpov akoby z priečelia v antickom Parthenóne. Vždy v minulosti, keď som nastupoval rampou povedľa steny som tento priestor obdivoval. Nechce sa mi počúvať „ako sa to nedá“ a tak mi nezostáva len , že cestu rozbehnem sám. Neplánoval som na tejto výprave príliš ťahať dĺžky na hornom konci, keď 10 rokov v podstate neleziem. Sú tu dvaja športoví lezci v plnej ráži ale inšô mi nezostáva.

Nástup bol krehký, solivý, obrastený chabŕždím – istenie nijaké, leziem na istotu. Zopár metrov nad prekrokom z veže na ktorej ma Danka istila som vylomil raf a len tak tak som vybalancoval .Rokľa pod vežou bola hodne masochistické doskočisko, aj preto sa do dĺžky nikto nehrnul .Brrr, hrozne ma zamrazilo. Nervičky sa ukľudňujú až po založení prvého iluzórneho frienda. Za touto krízou už začína kvalita skaly byť výrazne lepšia, vegetácia v previslej skale našťastie žiadna.. V prvom páse žlto-pruhovanej bariéry prišlo na ozajstné a rozprávkové lezenie. Hladkú stenu traverzujem v jej polovici po vodorovnej špáre, hľadám možnosti zakladania nech môžem zaútočiť na problém. Jasné že som sa nechal naivne zlákať zbytočne doprava kde nič nebolo a odčerpal som síl aj času, než som na to prišiel a vrátil sa. Síl ubúda- hop trop, stále je po čom v podobe chytíkov na háčik, žiadne madlá. Dlhé prečahy po lištách, to je moja parketa, cítim, že sa mi vracia kuráž mladých rokov. Vysoké výkroky, nepadám. Skvostné lezenie ako na Jastrabke v novej ceste“ Pavúci lezú do neba“ v ktorú som vyliezol v lete s kamarátom Lafim. Škoda len že sa tomuto veľkému optimistovi s nehasnúcim zápalom pre lezenie nepodarilo prísť do Venezuely s nami. Danka v správnu chvíľu povzbudzuje ,to mi pomáha zabojovať. Výlez na policu stĺporadia mi pridal ešte rok staroby navrch a „bylo vymalováno“. Bolo treba najprv ošklbať papradiny ,vykúzliť chyt, nech je za čo zabrať a negustiózne sa zvaliť na šikmú terasu balkónu.

Stĺporadie kde si treba len vybrať medzi jónskym, dórskym a korintským .Opásať hodiny pre konečne absolútny pocit bezpečia a prvá dĺžka panenskej steny- jedinej za 23 rokov môjho horolezcovania – je naša.

O chvíľu si v žltooranžovom pieskovci chrochtajú blahom aj Danka a za ňou Vondo. Páčila sa im táto dĺžka a Vondo ovešaný haraburdím na istenie udiera cez previsy po pevných kyzoch ďalšiu skvostné metre steny. Ja sa z pohodlného štandu venujem „útočnej „ kamere hore a Paľko točí ďalšou kamerou z šikmej rampy tak, že sa posúva nahor súčastne s nami. Občas nás hore on naviguje kade ľahšie, občas ja ho dole ukľudňujem keď mi popisuje čierneho kaskábela / štrkáča brazílskeho / s ktorým sa medzičasom musel spriateliť,lebo mu ľahol do cesty…Po tom čo sa blížila 16 hodina zatrúbime na ústup a zlaňujeme. Sme spokojný hlavne ,že sme prerazili ten „beznádejný“ žltý pás. Dobiehame Barabáša a labyrintom vežičiek , roklín a neznámej a známej vegetácie privádzam svojich priateľov na mysteriózny povrch tepuí. Pred súmrakom s napolo ohúrenými „mimozemšťanmi“/ani sa im nečudujem / stíhame pohladať dáke suché drevo , vodu a bývanie pod previsom. Mesiac sa blíži do splnu, nocou sa z vnútrozemia hory prihnal vietor a nasunul nepríjemnú sychravosť ale nám je to jedno. Hreje nás ohník aj slivovička a kamarátska atmosféra.

Ráno zostupujeme pod stenu cez prsteň mrakov držiaci sa okolo okraja hory. Našťastie že skala je previsnutá, relatívne teplá a teda aj suchá. „Top rope“ sa vraciame na včerajšie pôsobisko a Vondo si ide doliezť svoju dĺžku. Nemá však svoj deň a z leziteľného terénu uhýba na vodorovnú rampu doľava a štanduje v akomsi komíniku akurát pre neho a štíhlu Danku. So mnou sa Vondo mačkať už nechce a vyháňajú ma „robotovať hore na panské .Krátka dĺžka ktorou naväzujem je v polovičke ukončená policami a bariérou previsnutou cez akési depresívne vyzerajúce brušká, nad ktorými ťažko čosi odhadnúť. Navyše sa dnes akosi dlho prevaľujú biele hmly okolo steny a nie a nie sa rozpustiť. Často na seba ani nevidíme, je tropická kosa a Palko zdola natáča zábery viac o meteorológii ako o nás v stene.

Volky- nevoľky a to ešte s problémami zakladám štand, aby som pustil na bojisko úderníka z Horehronia vyriešiť problém. Po tom čo oni dvaja doliezli za mnou ,Vondo sa ani k problému príliš nehrnie. Prekvapuje ma keď ešte poriadne neskúsil a už to chce zabaliť. Takie reči , že sa tu neprišiel hlušiť o policu a ako sa to nedá…. Nechápem jeho nechute, veď lezenie je korením toho pre čo sme tu na tejto výprave. Je to myšlienka filmu o lezení v lezecky neobjavených oblastiach, aj pre to sem prišiel Barabáš točiť. Viem, že úraz si nemôžeme dovoliť ale také situácie sú súčasťou športu menom horolezectvo v odľahlých horách bežné . Napokon Vondík skúša ale nemá to žiadnu údernosť. Zaistil si tam 2 friendy nič- moc dal pokus doľava aj doprava a potom nerozhodne ešte raz. Prichádzame o veľa času a sme o pár desiatok metrov vyššie ako sme včera tak nádejne načali. Nepomáha ani vyzuť si na chvíľu lezečky a hladať motiváciu tam kde nie je. Pochopil som že keď nemá chlapec ten svoj deň a má už tie skalkárskie maniere- musia preraziť zálohy. Žiadne maňána, iba dnešok máme na stenu. Zajtra pokračujeme už v pochodoch, čakajú nás mnohé zaujímavé miestečká. .

V previse boli hodiny ktoré sa Jarovi zdali nedobré. O tom že by to malo byť tak , ani neuvažujem. Nič lepšie tu aj tak nemám. Navyše sú poniže tie akotaké friendy, pod nimi straší polica. Hodiny solia ale majú svoju hrúbku. Previazal som nimi lanovicu a na prvý nápor hlava nehlava makám hore. Netrénujem už zopár rokov, tak nejaká obhliadka z chytu na jeden článok by ma odrovnala ani bych sa nenazdal. Chyty sa našťastie zlepšujú a previslej stene s dierami a kyzmi a ďalšími prevismi mám absolútny zážitok z toho senzačného vzdušného lezenia. Tak toto je lahôdka a ešte v akej skvostnej pieskovcovej skale. Slniečko medzičasom začalo svietiť úzkou štrbinou poza skalnú vežu a stenu práve na našu líniu. Vyzerá to tak akoby niekto hore nás viedol božím svetlom v ideálnej línii. Odliezam dlhé neistené a exponované úseky v oranžovým slnkom zaliatej prekrásne chytovatej skale. Neodistené odlezy ako s Kollerom a Pijalom v platniach Ryby. V mysli sa mi vracajú spomienky na najlepšie dĺžky dávno lezené na Marmolade . Viem , že jediná šanca dnes stenu preliezť, je liezť nekompromisne rýchlo a na celú dlžku. Na doraz mi vychádzajú 60kové dvojičky na pohodlný štand. Ak máme 380 metrovú stenu stihnúť ešte dnes , musíme žiaľ obetovať Dankinu spoluúčasť. Je mi ľúto, že to nedokážeme spolu, žiaľ Danka si netrúfa liezť nezávisle sama so žumarom Danka je skalkárka nie horolezec ako my dvaja .Zlaňuje aby my sme boli rýchlejší. Nám zostáva ešte nejakých 150 metrov a posledná hodina svetla. Vondo okamžite po dolezení mojej, naťahuje ďalšiu rýchlu dĺžku – rozporom , koňmo, čiernym pieskovcovým komínom na terasu. Než sa usalašil už som aj ja pri ňom. Také tempoešte dáva nádej. Lenže stena nad terasou končí baldachýnmi previsov a jediná šanca sa ukazuje kút vľavo. Nabieham bez dlhého uvažovania do traverzu stenou poza vežovité bloky obhadzujem lanom miesto istenia, no do toho na mňa prichádza nejasný náznak neodvratného srania. Ledva som v kúte čosi založil a v beznádejnom traverze so zrkadlom na nohy začínam bicyglovať. Bojím sa padnúť aby mi nerozkrojilo na ostrých hranách špagáty, bojím bicyklovať lebo nohy mi zviera úzkosť . Na posratie. Človek nevie čo prv, či zachraňovať gate, či seba. Naviac mi došlo , že som sa aj práskol a musím sa vrátiť a začať inde. Posledné lúče zapadajúceho slniečka ,so sedákom v spustenej polohe vykutrávam preventívne čelovku. Previslý kút posledný odpor a sokolíkom , rozporom aj kolenačky cez zarastený výlez až konečne botanická polica. Potešil by sa nejeden kvetinkár, veď až 60 % druhov na stolových horách sú endemity existujúce len na jedinom mieste. V súmraku vidím, či skôr tuším že vrcholové partie končia ešte brutálnymi previsnutými dachmi. Terén pred nami na čelovky nebude. Skôr než Vondo dolezie visí nám z neba cez hranu horné lano. Poistili sme sa pre prípad nestíhačky a vyšlo to. Pali s Dankou nás počuli a hádžu záchrannú 50ku . Bivakovať kúsok od prostredia s ohníkom a večerou, kamarátmi a slivovičkou to neurobíme .Už sme nie taký idealisti ako prv. Pred šplhaním ma zviera iný pocit brušnej nervozity. Bojím sa, lebo viem aké ostré hranky vymodelováva vietor a dážď na pieskovci. Potichúčky ako ocelot v korunách loviaci vrešťana šplhám vzduchom zavesený na tenkej 8,5 mm. pavučine. Keď dožumarujeme hore, naplno si uvedomujeme ako veľa sa moji anjelíčkovia starajú o mňa na tejto hore. Lano padá 30metrovým prevysom cez okraje dachov práve „náhodou“ cez úzky oblý lievik .O pár centimetrov na jednu či druhú stranu by sa drením o hranu asi prerezalo o ostré okraje okapov. O Chvíľu po mne keď Vondík dožumaruje povie práve on aj za mňa tú výstižnú vetu „Niekto hore nás má rád“ Amigo.

Tiež si to uvedomujem a to neplatí len o tomto jednom výstupe stenou, ktorý tu na tejto hore prežívam . V minulom prechode pred mesiacom som prežil niečo oveľa dramatickejšie na opačnej strane hory.

No vrátim sa ešte k lezeniu. Stena len v tejto časti hory ponúka neuveriteľné množstvo krásnych skalných výstupov no jej odľahlosť spôsobila že sme tu prvý a nadlho iste aj posledný športoví lezci. Náš výstup sme nazvali s ohľadom na prežité a vzrušujúce chvíle “Niekto hore nás má rad“ a je klasifikácie 7+UIAA. Po dolezení výstupu už za svitu čelových lámp, hviezd a horiaceho pralesa v diali, sme pokračovali niekoľko nasledujúcich dní vnútrozemím skalnej planiny. Tu sa dalo občas potešiť – liepaním na divotvorných balvanoch akoby porozhadzovaných rukou neznámeho obra. Blížiac sa k opačnej hrane kde hora sa začína lámať tam kde začína kaňon. My sa stále viac musíme prekliesňovať cez vegetáciu, prekračujeme hlboké nebezpečné rokliny, brodíme sa korytom rieky. Bariéra skalných veží na viacerých miestach sa smelo dá prirovnať k tomu najkrajšiemu čo možno nájsť v skalných mestách českých a nemeckých pieskovcov. No my sme pre únavu lezenie v tejto prekrásnej skalnej oblasti prenechali následovníkom, ktorý budú ochotný znášať rozkoš dlhých pochodov. Čakalo nás zlanenie na dno Diabolského kaňonu povedľa vzduchom sa rútiaceho vodopádu Salto Pozo /Studňa/.

Práve na tohoto zlanenie som mal ja svoju dramatickú spomienku na minulé pôsobenie zo šťasným koncom. Ukazujem Vondovi ktorý na mňa čaká dole, na balkóne kúsok nad zemou čo sa stalo pred mesiacom. Záver zlanovania ide v previsnutej 120 metrovej šluchte. Pospúšťal som už svjich kamarátov až dole zviazanými lanami. Ako posledný som musel zostupovať komplikovane na viac krát. Mne chýbalo na skalný balkón nejakých desať metrov, zlý odhad ako vysoko len dosahujú konce lán. Komu by sa chcelo šplhať naspät bez kontaktu stenou a posunúť štand nižšie. Vhúpol som na končekoch lán do kútika tak zliezal vlhkým kútom. Vklínený balvan ktorý som len zľahka zaťažil sa po minimálnom pohýbaní dáva do pohybu a ja letím s ním do hĺbky. Aj s lokrom som presvišťal desať metrov na policu , hrozne som dúfal že sa na nej zachytím ale nepodarilo sa. Šialená rýchlosť pádu, prvý náraz , kotrmelec cez balkón a . . . poručeno Bohu.

Po tom chvíľkovom medzipristátí ďalších pätnásť metrov vzduchom medzi šutre, bohate obsypané hnijúcou vegetáciou – Chvala Bohu. Okolo mňa spŕška projektilov hrubého kalibru z bloku ktorý sa rozbil na balkóne. Som viac prekvapený že žijem, ako ubolený zo šťastného dopadu. Počas letu v okamihuprežívam strach aj vieru…veril som že prežijem. Memento ktoré mi to pripomínalo v najbližšie dni hodne názorne bol boľavý a fialový zadok aj rozdrapené predlaktie od sekery na slučke, ktorá mi poletovali počas „ skoku“ okolo tváre. Okamihy hrôzy na ktorý sa nezabúda … Podobne hrozivý pád som už raz na skalách takto šťastne absolvoval –práve rok pred prvou výpravou na stolové hory v 93 roku. Najbližšia civilizácia sa nachádzala asi 350 km a helikoptéra stojí približne 1 000 dolárov /za hodinu letu/. Samozrejme pokiaľ je niekto fit a dokáže ešte 3 dni zostupovať a dva dni pádlovať pre pomoc. Ruku mi skialpinista Robo Boháčik poštopkal naprosto profesionálne. Nedávno po autonehode ho tiež zošívali. Dobre sa chlapec prizeral a tam v pralese otestoval praktickú lekciu z chirurgie. Nikde inde ako tu na stolových horách sa mi žiadna rany tak dobre nezacelili, Pohnuté stavce naspäť pozapadali, rozbitý zadok hrozivo nabral atramentové odtiene ale všetko zase funguje. Vedel som že to tak je , aj v minulosti boli menšie úrazy.

Zostupom tentoraz menej dramatickom sme sa dostali do veľkolepého skalného kotla .Navôkol džungľa, vodopády, koryto a pomedzi obrovské balvany začína púť k Orinoku naša rieka Churún. Jej korytom preliezajúc tie obrovské balvany pokračujeme v púti my štyria .Ďalšie tri dni nekresťanskej driny a vyčerpávajúceho pochodu. No súčasne sa nabíjame aj mocným nábojom stolovej hory . Zaspávame viac hladný ako sýty. Krásne okamžiky, rozprávajú sa vždy nové príbehy pri ohníkoch za tajomných zvukov tropickej prírody. Ráno nás budí škrek papagájov, preletujú veliké motýle a kolibríky. Možno aj iné zvery ktoré sami nevidíme. Hodiny .pochodov pralesom , brodenia červenou vodou rieky až sme sa kulisou tropickej džungle a ďalšími vodopádmi priblížili k tomu ,ktorý je najvyšší na svete.. Tu sa už nachádzajú prvé horolezecké počiny minulosti. 850metrov prevysnutá platňa tesne vedľa vodopádu prehákovaná stovkami nitov je od Španielov a dva či tri výstupy vedené prevažne džunglostenou sú od Japoncov, Korejcov a Američanov . Tie smerujú ku kúsku leziteľnej skaly pod vrcholovými okrajmi. Tam je to prevažne zvyslá divočina ale z lezeckého pohľadu to sú strašne dlhé kvaky. Viem o čom hovorím, zlňovali sme tadiaľ Salto Angel v tom roke 97. Japonci tam zanechali ponaťahované stovky metrov hrôzu naháňajúcich fixov z ktorých jeden bol žial osudný nášmu kamarátovi Zděnkovi Nemcovi z českej výpravy rok po nás.

.Pod vodopádom sme našli tak ako sme spoliehali, ukrytú správu a v nej zašifrované miesto, kde máme kopať náš poklad – čln zahrabaných Kysučanmi . A naozaj, hoc oblezený termitmi – gumotextilu našťastie na chuť neprišli. Batoh s nesmiernou radosťou vykutreme a hneď navrchu prekrásny pozdrav z Karibiku – flaška päťhviezdičkového Pampera . Nápad nad zlato ,vedeli chlapci čím potešiť dušu aj telo. Anabáza skončila, začína dovolenka – balzam na naše utrmácanéné kosti. Rieka pod vodopádom už je v podstate splavná hoc spestrená mnohými technickými perejkami., také aké to máme radi. Vondo a Danka dostávajú rýchlokurz geniality ,Palino ten starý Homo Omo rafter sa vykrúca že on bude točiť a pádlovať nemusí. Tú nádhernú rozprávkovú prírodu ja kvetnatým opisom neopíšem, nech vám ju ukáže radšej pripravovaný film „Amazonia vertical“ z produkcie Barabášovho K2studia.

Dva dni plavby na“ trošku“ preplnenom dvojmiestnom člne .Či odspodu či zvrchu ja som v tomto kaňone 8.raz a nikdy sa nenabažím toho divadla ktorého fantastické kulisy prebiehajú vôkol nás. Milujem to tu a iste sa sem budem ešte vracať hoc už možno len ako bežný návštevník . Rozprávková plavba údolím popod ďalšie a ďalšie útesy, vodopády s kulisou sviežeho pralesa -údolím v srdci Auyán tepuí, ktoré na svete nemé obdobu.

Hoc vyčerpaný sme asi viac nabití niečím čo človek prežil v zážitkoch s priateľmi s ktorými prekonáva útrapy aj víťazstvá. Nabitý energiou na dlho, dlho dopredu sa postupne po 13 dňoch vraciame znova lietadielkom do ukričanej civilizácie aby človek už po prvej dobrej večery zistil, že tam na magickej hore Auyán to bolo ďaleko, ďaleko lepšie. Potvrdzujú sa slová jedného psychotronika, ktorý mi vysvetlil tú ich príťažlivú aj liečivú moc. Stolové hory sú totiž jedinečné prastaré miesta našej planéty cez ktoré si Zem a kozmos vymieňajú obrovskú energiu. A my sme tam túto energiu vždy, všetci na sebe pocítili.