Etiópia- krajina, ktorá si ma podmanila už dávno. Moja prvá expedícia bola pred 12 timi rokmi . S kamarátom Mišom sme prešli na pešo pohorím divokých Surmov až do Afrických plání národného parku Omo. Spomínam na noc pri ohni s levicou obchádzajúcou naše táborisko za chrbtom . Dospávali sme radšej na strome s mačetou v ruke. Najpodstatnejší bol však „objav“ rieky Omo. Keď sme ju, už s rangermi krosovali, zrodila sa moja láska. Údolie Omo ma dostalo na dlhé roky.
Už o rok som sa na Omo vrátili v nejlepšej zostave a v najlepšom čase. Absolvovali sme famóznu plavbu divokými perejami za pôvodnými kmeňmi Afriky. Spoznávame, že stará Afrika ešte existuje! Tri týždne bez civilizácie, každý deň plný skutočnej fantázie, ktorú ak nezažijete, ťažko uveríte. Našťastie sa zrodil kultový film Pala Barabáša Omo, cesta do praveku. Spomienka a neustála provokácia zažiť niečo také ešte aj inokedy.
Vracal som sa teda znova. V roku 2005 sme posledný krát ešte zopakovali aj pereje horného toku. Premeny na rieke sa však pomaly ale nezastaviteľne valia z viacerých strán. Ďalšiu výpravu v roku 2009 sme kvôli výstavbe priehrady skrátili plavbu o horný tok na pohodovú a menej náročnú plavbu dolnej polovice rieky- farebným kmeňovým územím. Pri každej expedícii človek cíti tie zmeny, to vytrácanie sa starej Afriky. Priehrady, plantáže, výrobky z civilizácie. Avšak sila tradícií starej Afriky tu stále odolávajú. Nikde v celej Afrike nezostáva tak široké územie kmeňových domorodcov ako na juhu Etiópie. UNESCO vyhlásilo toto územie za humánne dedičstvo planéty Zem. Tradície sa menia podstatne pomalšie ako prichádzajú zmeny moderného sveta. Niet divu, že outdoorové cestovky z celého sveta sem organizujú Etnosafari. Naozaj sa tu stále dá prežiť kus nefalšovanej starej Afriky.
Začiatkom októbra 2012 som v partyji 9 Slovákov a jeden Ostravák podnikli moju 5.expedíciu. Výprava kombinovala plavbu po rieke a jazdu na terénnych automobiloch 4×4. Takto sa dá zažiť úplne najviac. Škoda, že nám z plavby po rieke nebolo dopriate viacej dní.
Avšak dobrá chlapská partyja, bola naozaj Alfa a Omega dobrej akcie. Zažili sme toľko, čo sa na štyroch kolesách v tomto nádhernom kúte Afriky dalo dosiahnuť. Jednoznačne najsilnejší bol ceremoniál zvaný,, Skákanie cez býkov“ v kmeni Hamarov. Jedná sa o slávnostnú iniciáciu mladého Hamara medzi dospelých bojovníkov. Hamarovia totiž žijú v stálych šarvátkach s kmeňom Mursi. Tí majú lepšie pastviny pre svoje stáda v období sucha. Hamari musia hnať svoje zvieratá na sporné územie, kde ich na všetko odhodlaný bojovníci Mursi rozkrádajú. Vždy sa tu kradlo a strieľalo. Palné zbrane zo Sudánu sú už samozrejmým koloritom často krát nahých mužov po celom údolí Omo. Ceremoniály ako tento však prebiehajú v bezpečnom období, kedy je všetko ešte zelené, ďaleko od sporných území. Podarilo sa nám zabezpečiť dovolenie zúčastniť sa ho.
Na ceremoniál prichádzajú pozvaná široká pospolitosť Hamarov. Najviac však mladé, naozaj krásne dievčatá a ženy. Prebieha tu pre nás sfajinovelých cudzincov nepochopiteľná scéna- bičovanie chrbtov. Jazvy po bičovaní sú pýchou a symbolom toho, že budúce nevesty aj už vydaté ženy dokážu trpieť. Veď ich život v týchto podmienkach nie je naozaj ľahký. Horko, v krajine prevládajú pichľavé kroviny podobné nášmu hložiu, choroby, suchá, dlhé pochody, výchova detí. Napriek bolestivému bičovaniu, ktoré do živého rozsekne kožu na chrbte sa dievčatá s radosťou a úsmevom predháňajú dostať viac a viac šľahnutí a mať viac jaziev na chrbtoch . Aspoňže prsia si chránia, tie majú podviazané tričkom, ktoré inak nenosia. Na záver ceremoniálu mladík- budúci bojovník preskakuje cez býky. Tieto sú nastavané vedľa seba avšak nie je ľahké ich udržať, už vôbec nie pokojné. Cez ich vlniace sa chrbty musí nahý mladík 5x tam a naspäť zdarne a bez pádu prebehnúť. Potom sa spoločnosť Hamarov rozchádza z kultového rituálneho miesta ďaleko do dediny už mladého bojovníka, kde pokračujú v príjemnejších formách ceremónie. Jedlo a pitie taču. Tač je medovina prekvasená s bylinami a obilím a chutila aj nám vynikajúco. Slovák je tvor prispôsobiví, veď zásoby našich domovín boli dávno minuté.
Mimoriadnym zážitkom sú aj kmeňové trhy. V Turmi a Dimeke sú práve Hamarské. Hamarov a ich severných príbuzných Banov je najviac zo všetkých kmeňov- až 75 tisíc . To znamená, že na trhu sú vždy nové a nové tváre, lebo ísť na trh je udalosť ako bolo u nás za starých čias ísť na jarmok. Dievčatá a ženy sú obzvláš krásne. Vlasy majú spletené do desiatok vrkôčikov podobných dredíkom. Čierne vlasy Afričaniek sú napúšťané zmesou červeného farbiva a loja. Kozie sukničky sú pretkávané farebnými korálkami , nahé prsia často krát pevných tvarov. Farebná neskutočná pastva pre oči. Ak porovnám štyri najfarebnejšie ceremónie sveta ktoré poznám – guatemalský trh v Chichicastenango, karneval homosexuálov Mardi Gras v Sydney a karneval v Riu – tak toto miesto jednoznačne víťazí. Fotky napovedia iste viac. Lepšie miesto na fotenie ľudí si ťažko želať.
Počas tejto výpravy sme sa plavili riekou Omo aj putovali prašnými cestami Etiópskeho farebného juhu. Spoznali sme aj kmeň Bodyjov, tanierikaté krásavice Mursi, roľníckych Konzov, erodované údolie zvané New York, Slonie domy Dorze, tri národné parky a lesk a biedu miest. Stretli sme milión chudobných ako všade v Afrike. Stretli sme viacerých šľachetných ľudí ako náš čierny Slovák Mezmur. Ďakujeme mu ako aj ľuďom z našej ambasády.
Čegerelo Etiópia.
