V prekrásnom prostredí, trochu bokom od civilizácie, uprostred kolumbijského horského pralesa žijú pôvodní obyvatelia pohoria Siera Nevada de Santa Marta – horskí Indiáni Arhuakos a Kogi. Od nepamäti tu v okolitých horách pestovali koku. Túto rastlinu tu pestovali už v samotnom počiatku vzniku svojej kultúry. Hovorí sa, že Boh stvoril túto kultúru a zároveň im dal rastlinu, ktorá sa natrvalo stala spojivkom medzi Bohom a ľuďmi.Cesta plná prekvapení.
Dvaja Slováci sme strávili v Kolumbii asi tri týždne v rámci našich päťmesačných potulkách po Južnej Amerike. S priateľom Petrom sme sem prišli z Venezuely, po dvojtýždňovej veslovačke prítoku Orinoka. Po dňoch strávených v tropickom dažďovom pralese sa nám zachcelo nadýchať sa trochu horského vzduchu a poznať horských Indiánov. Po krátkom osviežení vo vlnách Karibiku pri Santa Marte sme nasadli na autobus do mesta Velledupar. Na 250 km trase nás vojaci zastavili štyrikrát. Všetci sme museli vystúpiť a rukami opretými o autobus nám prešacovali telá ako v seriáli Miami Voice. Automatické zbrane nemajú vládni kolumbijskí vojaci len tak na okrasu. Robí sa to kvôli priekupníkom s kokaínom a marihuanou. Kolumbia je v podstate vojenský štát, ktorý bojuje proti drogám i keď asi práve export drog prináša najväčšie zisky. Dnes okolo 40 % územia krajiny okupujú partizánske guerillos. Tieto ultraľavicové ale aj ultrapravicové ozbrojené skupiny sa financujú rovnako ako afgánsky taliban – obchodom s narkotikami.
Indiánska osada Nabusimaqe sa nachádza vo výške 1800 metrov nad morom. Po celý rok je tu príjemná klíma s dennými teplotami okolo 25° C. Trochu mi to pripomína švajčiarsku prírodu. Najväčší kopec pohoria sa vypína do výšky 5800 m, pokrytý večným ľadom. Do tohto prekrásneho údolia sa dostane len veľmi málo kolumbijcov a ešte menej turistov. Indiánski chlapci, ktorí nás zaviedli do dediny nám ukázali, kde by sme sa mohli ubytovať. Dokonca nám ponúkli pár listov koky, keď videli akí sme uťahaní z cesty. Pravdou je, že tá koka nás vzpružila a do hlbokej noci sme debatovali. Na druhý deň sme vyrazili k najvyššej hore, aby sme si na Vianoce užili trochu snehu. Najvyššia hora Santa Marty je svetový unikát. Leží iba 50 km od Karibského mora. Nikde v trópoch nevidieť priamo z mora ľadovcovú horu. Pedro si sťažuje na boľavú nohu po ťažkom úraze spred jedného roka. Nakoniec sme tam aj tak nedorazili, lebo nás zastavili Indiáni a nedovolili nám prechod svojim posvätným územím. Vyššie sa totiž nachádza kultové miesto – jazero Navova. Hovorí sa, že Navova bola kedysi Bohyňa, najväčšia vládkyňa Sierri Nevady. Bola tak prekrásna, že všetci muži po nej túžili a svojim ženám sa spreneverili. Náčelníci „Mamovia“ prišli tento problém odstrániť a Bohyňu premenili na lagúnu. Od tých čias je to pre Indiánov posvätné miesto, ktoré možno navštíviť len s povolením náčelníka. Moc jazera má vyriešiť problémy manželských párov, keď sa ocitnú v kríze, slúži ako miesto meditácie.
Vrátili sme sa do našej ubytovne u dony Inés, jedinej bielej ženy žijúcej v osade. Katolícki misionári premenovali dedinu na Svätý Sebastian, avšak títo hrdí Indiáni prednedávnom vyhnali všetkých misionárov z hôr a opäť si vydobyli pôvodný názov obce – Nabusimaqe. Čo je však podstatnejšie, zostali pri svojom tradičnom náboženstve. Majú originálne tkané kroje. Vyrábajú si ich z bavlny alebo ovčej vlny alebo zmesi oboch. K nevyhnutným mužským potrebám patria až tri tašky (mochilas). Každý Indián nosí tašku cez plece s nádhernými farebnými vzormi, ktoré vždy symbolizujú rodinnú príslušnosť. V najmenšej nosia kokové listy.
S fotením sú však stále problémy. Napriek tomu riskujeme a fotíme niekoľko ilegálnych záberov od pása. Neskôr sme sa dozvedeli, že Indiáni sa veľmi obávajú fotenia kvôli tomu, aby sa niekto nedozvedel o tejto nádhernej krajine. Vraj sa už na úpätí pohoria stalo, že fotky turistov z indiánskeho územia sa dostali do rúk bohatých kolumbijcov, ktorí skúpili pôdu a vyhnali Indiánov z ich posvätnej zeme.
Koka
Koka bola od nepamäti uctievaná ako posvätná rastlina a dar od bohov. Indiánom slúži ako liek, požívatina a afrodiziakum. Poporo – malá nádobka z tekvice, ktorú každý Arhuako nosí na krku, predstavuje miniatúrnu svätyňu slnka. Drvená morská mušľa v nej poskytuje čistý vápnik symbolizujúci sneh vrcholcov Sierry. Žuvanie listov koky má žiaduce účinky len vtedy, ak sú zmiešané s vápnikom. Prítomnosťou vápnika sa vytvoria rozpustné soli kokaínu, ktoré sa sliznicou v ústach vstrebajú do krvného obehu. Kokaín v krvi zvyšuje hladinu cukru v krvi, v čom spočíva zvýšenie výkonnosti organizmu. Pôvodné výťažky z listov koky obsahoval aj nápoj Coca-Cola. Mala silný povzbudzujúci účinok a bola tiež dobrým afrodiziakom. Dnešná Coca-Cola z koky neobsahuje už nič a s pôvodným nápojom má spoločný už len názov.
Keďže sme nemohli ísť nahor za slnkom, skúsili sme to nadol padákom. Mali sme totiž so sebou jeden kĺzavý padák, ktorým Pedro urobil pár preletov. Pomerne ťažký štart z kopca nasledoval krásny termický let a neočakávané pristátie. Keď videli Indiáni letiaci padák, začali sa zbiehať z okolitých domov a pozorovať toto čudo. Vedia, že vzduchom lieta lietadlo, možno aj lietajúci tanier (mnoho okolností tomu nasvedčuje), ale chlapa poletujúceho desiatky minút nad osadami na kuse plachty ešte nevideli. Pedro pristával do doliny a nadšení ľudia volali: Kométa! Kométa! a zdravili ho: „Du! Dumadu!“- nefalšovaný prejav úcty bielemu gringovi. Vtedy sme po prvýkrát videli týchto hrdých ľudí usmievavých a krásne šokovaných. Pedro nezaváhal a okamžite využil moment prekvapenia a požiadal o dovolenie fotografovať. Takto vznikli jeho najcennejšie fotky v živote. Lety sme zopakovali aj v nasledujúcich dňoch a tým sme si získali priazeň mnohých Indiánov Arhuakov aj v iných osadách. O rok neskôr pôsobila v tomto pohorí česká medicínsko-horolezecká expedícia. Napriek ich nezištnej pomoci Indiáni nikdy nedovolili, aby boli fotografovaní.
Vrátili sme sa späť do Puebla Bella a bola práve sobota. Boli sme nemilo prekvapení potácajúcimi až váľajúcimi sa telami Indiánov, ktorých premohla ohnivá voda. Indiáni si chodia do dediny nakupovať veci za peniaze získané ilegálnym predajom koky. Oni síce môžu pestovať koku pre vlastnú potrebu, ale predaj je ilegálny. Alkohol ich na rozdiel od božskej koky ničí a robí z mnohých trosky. Ubytovali sme sa v hotelíku, kde sme stretli študentku prichádzajúcu z Bogoty – pravú Indiánku. Tá nám rozprávala o živote svojho kmeňa Arhuakov, ktorých je v pohorí Santa Marta asi 12 000. Na rozlúčku si Pedro dal ešte jeden let na padáku nad Pueblo Bellom. Ľudia si to pochopiteľne hneď všimli. Okamžite sme sa stali miláčikmi detí. Dokonca sme boli pozvaní na večeru. Dlho do noci sme klábosili o všemožnom. Na otázku či hovoríme aj portugalsky, Pedro prehlásil, že pozná slovo „Bejžo“, čo znamená Pusa. Nik slovu nerozumel. Pedro blížiac sa k tvári krásneho dievčaťa, že mu pošepká čo to slovo znamená, ho zrazu pobozkal, názorne demonštrujúc význam slova. Malá krásavica si znechutene utrela ústa a zahanbene sa začervenala. Ostatní to pochopili a smiali sa ako o život. Prišiel aj hluchonemý Dumo a v kuse sa smial i keď ničomu nerozumel. V ten deň sme sa ocitli aj na policajnej stanici. Bola tam veľmi priateľská atmosféra. Museli sme im vysvetliť, ako sa lieta na padáku. Povedali sme im, že samopaly, ktoré používajú sú vyrobené u nás. Oni však tomu neverili, až kým im Pedro na dôkaz ukázal so zaviazanými očami „rozborku – zborku“. Hlavná reč sa aj tak točila okolo večnej mužskej témy, a to o šarme a kráse slovenských a kolumbijských seňorít. Boli sme možno jednými z posledných turistov u horských Indiánov, pretože tam onedlho vypukla vojna narkomafie s vládou. Popíjajúc čaj z kokových listov sme sa od priateľa neskôr dozvedeli, že policajná stanica onedlho vyletela do vzduchu.
Dnes intenzívne prebiehajúci uzmierovací proces snáď otvorí túto nádhernú krajinu pre zvedavých návštevníkov. Kolumbia má bezpochyby čo ponúknuť.
Miroslav Kavický & Peter Ondrejovič