Paraglajding je pomerne mladý šport. Za nejakých 30 rokov urobil neskutočný pokrok . Z hranatých riaditeľných padákov, ktorými sa skákalo z lietadla na presnosť sa vývojom, konštrukciou šitia a šnúr postupne stávajú štíhle elipsy. Mnoho ludí si paraglajding mýli s rogalom alebo parašutizmom. Rogalo má však pevnú konštrukciu z duralových trubiek a padák slúži len na pád zhora na zem.
Náš tzv. klzavý padák je podľa môjho názoru jedným z najgeniálnejších vynálezov ľudstva. Je prenosný v batohu a dá sa ním ,, voziť sa aj bez motora po oblohe“ . To samozrejme s využitím stúpavých vzdušných prúdov. Na tomto princípe fungujú vetrone ale aj veľké vtáky, ktoré plachtením bez mávania krídlami dokážu hodiny brázdiť oblohu. Človek však nemá také danosti od prírody ako cit pre vyhľadávanie neviditeľných vzdušných stúpavých prúdov. Máme na to prístroj – váriometer. Týmto zariadením s povedzme ,,tachometrom“ vieme kedy klesáme a kedy stúpame. V takom stúpavom prúde sa pokúšame udržať- riadime padák aby sme neišli k zemi. Za vhodných podmienok sa dá už aj na Beckovských Skalicách chytiť bublinu, ktorá stúpa aj rýchlosťou 5m/sekundu nahor. Po nastúpaní pod mrak sa dá využívať nasávanie mrakov, ktoré fungujú ako vysavače. Preletieť pod ďalší mrak a ďalší. Takto postupne sa dá urobiť prelet. Pre ilustráciu tí najlepší piloti súťažia v dĺžke preletov. Slovenský rekord momentálne je zo Súče niekam za Budapešť 220km. Záznam takéhoto preletu sa cez GPS zavesí na internet na www.xcontest.org. Takto každý vie čo hodnotné sa uletelo trebárz v Patagónii.
Väčšina rekreačných pilotov však lieta z pasie nad kopcom a snaží sa udržať čo najdlhšie vo vzduchu. Na to treba protivietor o rýchlosti od 3-8 m/ sekundu. Terénov na Slovensku je viac. Asi najlietanejšie Horná Súča, Orešany, Zobor. Mimoriadne populárny je Straník nad Žilinou a vyššie horské terény ako napríklad Donovaly alebo Solisko a Skalnaté Pleso v Tatrách. Vždy je podstatné aby na vrchu kopca bola strmšia lúka a vhodný protivietor. Rukáv na tyči nad kopcom už na prvý pohlad napovie ako fúka. Samozrejme dnešné meteo-správy bývajú pomerne dobré. V správny deň sa na kopci s dobrým vetrom stretnú desiatky pilotov. Doma aj vo svete je tento šport mimoridne populárny.
Mne sa za za 20 rokov podarilo rekreačne polietať všade možne. V Rakúskych, Talianskych a Francúzskych terénoch. Vo Venezuele, Kolumbii a Nepále, Na Kanárskych ostrovoch a v Austrálii. Práve na posledných dvoch menovaných to bolo na útesoch nad oceánom. Každá krajina je osobitá a jedinečná. Roky som túžil polietať v horách, kde som ako aktívny horolezec ešte v osemdesiatych rokoch niečo poliezol. Takáto príležitosť sa naskytla teraz.
Začiatkom augusta vyrazil náš outdoorový klub Cromagnon Beckov do francúzskych Álp. Hlavným cieľom bol výstup na najvyššiu Európsku horu (okrem Kaukazu) Mont Blanc. Rád som sa zúčastnil s výhradou, že na horu nepoleziem, ale idem na výlet. Doslovne vyletieť si nad hory.
Chamonix je svetový pojem. Nielen preto, že sa tu odohrali prvé zimné olympijské hry. Neskutočná kulisa mesta sú žulové hory, ladovce ale aj údolie s vkusnou urbanizáciou. Chamonix je doslovne kúzelné a neviem, či existuje vo svete krajšie mesto pod horami. Čistota, príjemný domorodci, ktorí si uvedomujú, že z turizmu žijú. Prijateľné ceny za lanovky, viacdenné zľavy, rodinné atď. Mestká doprava údolím a vlaky sú zadarmo. Ako všade inde stále som stretol starých kamarátov z horolezeckých čias, lebo tento magnet láka každého, kto tu niečo prežil aj po rokoch. V lete 93 som vyliezol náročnú Americkú Direttisimu na Petit Dru, spolu s inými výstupmi v neopakovateľnej chamonixskej žule.
Kus nostalgie je dobrý dôvod pre návrat s ôsmimi výrazne mladšími kamarátmi a padákom. Pri prvej aklimatizačnej túre, ktorú oni z lanovky zostupujú 6 hodín ladovcom Argentier. Oproti mohutná scenéria celého masívu Mont Blanc. Tam nie je dovolené lietať na paraglajde z dôvodu možnej kolízie s vyhliadkovými helikoptérami. Ja rozprestieram na čerstvo vysneženom ladovci ,, textilné krídla“ a zlietam asi 10 kilometrovým plachtením do Chamonix. Letiac povedľa toho 1100-metrového skalného obelisku Petit Dru, ponad ladovcové more Mar du glace až k pristávačke na nezastavanej lúke na kraji mesta. Tolko emócií, som nezažil fakt mnoho rokov. Ďalšie dni už lietam na svahu nad mestom s názvom Brevent. Vedie tam vyhliadková lanovka kvôli famóznym pohladom na ladovcové hory a mesto v údolí. Lietanie prebieha už v hustej premávke desiatok iných krídiel. Však ako v doprave aj v lietaní sú dané pravidlá aby sme sa vo vzduchu nepozrážali. Na mnohých, tzv tandemových krídlach lietajú dvaja- klijent a pilot profesionál. Za 100€ je možné si dať takýto let hocikomu, kto má túžbu vznášať sa vzduchom a obdivovať krásu Západných Álp.
Takto sa mi podarilo polietať ešte niekolko dní. Moji kamaráti zliezli z majestátneho Mont Blanku a všetko sa stalo prekrásnou spomienkou. Vďaka takýmto krídlam, trochu z inej dimenzie.
Peter Ondrejovič zvaný Becko