Venezuela január/február 2015

Los Roques. Canaima. Roraima. Delta de Orinoco. Los Llanos. Choroni. V jeden večer sme sa v partičke bavili čo sa komu páčilo najviac, a veru skončilo to veľmi nerozhodne. Teraz som už snáď na desiaty krát pozerala výberovku fotiek, a stale by som nevedela povedať, čo z toho bolo najlepšie. Los Roques sme si všetci vybrali ako bonus ku ceste, reku keď už tak ďaleko cestujeme, že by sa oplatilo predĺžiť si zájazd o karibik, o tie povestne biele pláže s azúrovým morom. Och, a čí sú biele. Nádherná neskutočná, teraz sa už len usmievam keď ukazujem fotky a každý vraví ako rad by tam.. Hneď by som sa tam vrátila, cely deň jedla tie úžasné ryby, užívala slnka a rozprávkové pláže. Isto by som sa išla znovu potápať, isto by som ešte viac poznávala tie ostrovčeky.

Canaima však nemala ďaleko od tej karibskej idylky. Pieskové pláže, palmy, do toho vodopády. Energizujúce zážitky z pochodu popod vodopád, a hlavne z kúpania pod najvyšším vodopádom na svete, Salto Angel. Osobne, pre mňa asi najpamätnejší zážitok, keď som doplávala priamo pod neho, zavrela oči a nechala vodu čo padá z 979 m oblievať tvár. Každá bunka v tele kričala že život je nádherný. Tu musím spomenúť, že v noci sa spi v kempe v hamakách. Úžasný zážitok, domov som pre istotu doviezla až štyri hamaky, tak sa mi to páčilo. Škoda len, že na záhrade nebude počuť zvuky džungle.

Veľa som očakávala od Roraimy. Či očakávania boli splnene? Určite, a s postupom času viac a viac. Je pravda, že počasie nám neprialo a slnko sme mali len cestou na ňu, a keďže sme sa všetci tešili na úžasné výhľady, veru aj nám smutno bolo, že všade bola hmla. O to však väčšia radosť vždy zavládla keď sa nejaký slnečný lúč predral cez oblaky a hora na chvíľu odhalila svoju krasu. Becko má celý výlet perfektne zorganizovaný, ale na počasie je prikrátky. No patri to k tomu. Či by bol zážitok umocnený keby nám tam svietilo slnko? Možno áno, možno nie. Fotky by sme mali asi krajšie, výhľady by boli široko ďaleko, no takto hora ostala tajomna, zahalená závojom z hmly, odkrývala sa nám iba postupne a iba po kúskoch. Našli sme stratený svet. Hora, kde rastu magické kryštály, och aká škoda bola kráčať po nich, plná jazierok a čudesných útvarov. Jaskyňa trblietavá jak mesačná noc, bod kde sa stretávajú tri krajiny, a skalne ruže a iné rastliny čo nás nútili neustále vyťahovať foťáky a snažiť sa zachytiť ich výnimočnosť. Ale musím povedať, že ten výlet nie je len o Roraime. Cesta hore i dolu, cez prales, by mala dostať rovnaký kredit, to množstvo zelene a pozitívnej energie..
Výstup bol náročný. Samozrejme i zostup. Nemyslím, že pochod hore na Roraime je lážo plážo, ako nám Becko sľuboval :), ale ta hora je ozaj magická. Človek ľahko prekoná únavu, nikto z nás nemal svalovicu, všetci sme to dobre zvládli, verím že ešte i baterky v čelovkách sa nám tam samé dobíjali od všetkej tej energie čo hora vyžaruje..

A delta? Najväčší zážitok bol už len samotný kemp, domčeky v strede džungle kde nám ponad hlavy lietali vtáci a striekali opice, výlety na člne čí už za indiánmi, alebo hľadanie blikajúcich oči hadov v žiare čeloviek. Ta spojitosť s prírodou, byt v strede toho všetkého. Treba tu otvoriť oči, otvoriť dušu. Človek prehodnotí priority, usporiada myseľ. Posúva svoje hranice, nachádza spätosť s prírodou i samým sebou; v jeden moment chytá tarantulu aby sa s ňou odfotil, potom už radšej nehľadá aby tu tarantulu náhodou nenašiel na streche svojho domčeka. Keď si predstavím, že ešte pred par mesiacmi som panikárila ak bol v kúpeľni malý pavúčik.. Teraz by som si ho ani nevšimla, však aj on musí niekde bývať (Beckove slova) 🙂

Safari v Los Llanos ponuka krásnu prehliadku miestnej fauny. Jak o život sme fotili početné rodinky kapybary, vyplašených vtákov, lenivých kaymanov, jaštery a jašterky, korytnačky, riečnych delfínov. Chytali sme pirane, ktoré nám potom miestny pripravili na večeru, lovili sme anakondu, zažili adrenalín v Barinas na tubing, čo je splavovanie rieky na gumených dušiach. Naše vlastne duše plesali od toľkých zážitkov.

Venezuelčania sami nevedia akú majú krásnu krajinu, s viacerými, čo sme sa rozprávali, nikdy na týchto úžasných miestach neboli. Vlastne celkovo bolo všade malo turistov, čo hodnotím veľmi pozitívne, pretože chodníky neboli príliš vychodene, miesto do nemoty vyfotografovane a tým prepozerané, preturistikované, Je jedinečné, originálne, nepoznane masám ľudí, a tak všade cítiť tu zvláštnu energiu, kde človek môže objavovať, badať.

Becko, tisickrát dík za tieto skvele zážitky, vidím ako ty Venezuelu miluješ a podobne si náš nainfikoval. Už teraz pozeráme ďalší výlet, s tebou pôjdeme aj na kraj sveta 🙂

Lenka