Detský sen je ako program v mysli. Časom som túto krajinu začal aj skutočne spoznávať. Bola to láska na prvý dotyk. A tak som za seňoritou Venezuelou začal chodiť pravidelne. Šarmantnú krajinu, ktorú stredom predeľuje práve rieka Orinoko, som prešiel takmer zo všetkých strán. Spoznal som močaristú orinockú deltu, tajuplný svet stolových hôr, pestrý život zvierat na savanách, atraktívne karibské pobrežie, aj zasnežené Andy. Mnoho rokov mi však zamestnávala myseľ najnedostupnejšia oblasť Alto Orinoko – Horné Orinoko.
Orinoko, ako všetky rieky sveta, nielen veľtoky akým je, prináša do krajiny ľudí a s nimi aj mnohé výdobytky moderného sveta. Postupne sa osídľujú nové a nové oblasti, ešte nedávno patriace len kráľovstvu divočiny. Noví prisťahovalci, či už potomkov Španielov, otrokov alebo pôvodných amazonských indiánov, tvoria pestrofarebnú ľudskú zmes všetkých odtieňov čokolády.Málo kto a málo čo odoláva zmenám. Tak aj pôvodní indiáni sa stále menej chcú podobať svojim hrdým predkom – tým nahým a divokým, tým, ktorých my z iného sveta tak stále chceme vidieť. Dnes drvivá väčšina indiánov v celej Amerike prijala už viac či menej civilizovaný spôsob života. Ľudia kdekoľvek menia životný štýl a chcú sa čo najviac podobať tým, ktorí udávajú rytmus doby. Západná civilizácia je pre mnohých vzor, ideál, túžba – krátke vlasy, oblečenie, predmety každodenného života, motorové píly, dobytok, ťažba zlata, dreva, nerastov.
Puerto Ayacucho. Provinčné mestečko, kadiaľ všetky cesty vedú do kedysi nekonečných pralesov Amazonas. Je to najjužnejšia časti krajiny, obkolesená Brazíliou a Kolumbiou. Náš zámer nie je jednoduchý. Chceme prejsť rozsiahlu oblasť, ktorá je domovom viacerých indiánskych národov. Pohyb cudzincov tam síce nie je bežný, no nie je ani zakázaný a to je pre nás to najpodstatnejšie. Cieľom je dostať sa po riečnom systéme Orinoka a jeho ramene Casiquiáre k Yanomamom, ktorí žijú mimo rezervácie. A tu je naša šanca, kto neskúsi – neuspeje.Do Ayacucho prichádzame v čase vianočnom a fiesty. Po niekoľkých dňoch zháňania kontaktov a posledných informácií, ohučaní salsou, konečne vyrážame na vlastnú päsť. Naša túžba sa volá Yanomami.Za Ayacuchom končí bláznivá civilizácia. Posledných 60 km asfaltovej cesty. Obchádzajú sa ňou búrlivé vody orinockých pereí Atures a Maipares, ktoré bránili v minulosti veľkým lodiam v dobývaní panenských oblastí. Práve nesplavnosť rieky rozhodovala o osude celého vnútrozemia. Zostalo uchránené podstatne dlhšie ako všetky ostatné oblasti.Prístav Samariapo je ospalé vidiecke prekladisko. Ráno tu stretávame zopár indiánskych motorových člnov a dva moderné rýchločlny. Konkurencia udržuje prijateľné ceny. Vpravo je Kolumbia, ale hranica, zdá sa, nie je na prekážku aj napriek vzájomnej vízovej povinnosti. Po dvoch hodinách rýchloplavby sa Orinoko definitívne stáča k východu. Je tu aj ústie dvoch veľkých riek s vodou farby cocacoly, ktoré pohlcujú mohutné žltohnedé vody Orinoka.
Ráno ešte pred svitaním je kemp dávno na nohách. Každú chvíľu počuť odchádzať nejaký motorový čln. Pochopili som, že „mina del oro“ – zlatá baňa musí byť mimo osady. Skutočnej aj je. Zlato sa ťaží v masíve stolovej hory Yapacaná, štyri kilometre náročného pochodu od opačného brehu rieky. Exkurziu na ilegálnom nálezisku zdá sa môžeme vypustiť. Cero Yapacaná sa vynára z nekonečnej roviny pôvodného pralesa a patrí k národným monumentom Venezuely. Dnes je hrubo devastovaná, ale tu zdá sa, to kompetentným nijako nevadí. Ešte horšia situácia je aj na Rio Siapa – rieke, ktorá je už priamo v rezervácii Yanomamov. Tam sa údajne na extrakciu zlata hojne užíva aj jedovatá ortuť. Pri letoch nad Guayanskou vysočinou som pozoroval neraz smutné mŕtve stromy na brehoch otrávených riek.
Prvá zlatá horúčka vypukla na rozsiahlom území v pohorí Parima v oblasti horného Orinoka. Vysokotlakové hadice ťažných zariadení rozrušovali riečne brehy, ortuť otrávila vodu, indiáni sa začali stávať závislí na predmetoch, ktorými si zlatokopi kupovali ich priazeň aj ich ženy. Časom na svetlo „vyplávala“ tragédia násilia – vystrieľanej osady Yanomamov. Vyšetrovacia komisia vypátrala, usvedčila a pred súd postavila páchateľov. Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii, kedy sa zákon postavil na stranu amazonských indiánov a potrestal votrelcov. Vládnym vojskám na brazílskej aj venezuelskej strane trvalo ešte celé desaťročie, kým pomocou helikoptér a neustáleho hliadkovania vyčistila región úplne. Trvalo mnoho rokov až sa gangy garimpeiros stiahli, no teraz sú zase tu.
Druhý deň od Puerto Ayacucha sa začína nádejne. Hneď na prvý pokus, stopneme rodinku v obytnej kuriáre. Pod strechou im visia hamaky aj s pohupujúcimi sa indiánkami a deťmi. Udice, puška, nejaké hrnce a rodinný miláčik – zelený papagáj Loro . Po 15 kilometroch zatáčame k prítoku, kde oni ostávajú. Tak si ešte s nimi rozkladáme oheň, keď je už čas obeda. Kým indiánky chystajú jedlo, chlapi sú úplne happy z testu pre nich neobvyklého gumového plavidla. A Dios amigos a namiesto siesty veslujeme ešte dve hodiny v úmornej horúčave. Ešte z africkej expedície Omo máme na to perfektne overený ochladzovací systém – hodiť sa do vody oblečený. Pirane žerú ľudí aj tak iba ak v hollywoodských filmoch a jediný nebezpečný krokodíl orinocký je tak zdecimovaný, že stretnúť ho by bolo viac šťastie ako smola. Ruskú ruletu s krokodílmi nílskymi sme hrali v Afrike pri ochladzovaní v Omo a bolo ich tam požehnane. Stretli sme ich možno dve tisíc za tie tri týždne. Ak žiadny nebol na brehu, tak aj kalná voda bola „čistá“. Potom šup do vody a rýchlo späť do raftu.
Veslovanie mám rád, aj keď je to často nekresťanská drina. Majstri veslovania sú indiáni Maquiritáre, ktorí sa v minulosti dokázali plaviť riekou za obchodom až do jej rozľahlej delty. Prirovnávajú sa právom k orinockým Feničanom. Dvoch Kanaďanov napadlo vyplávať z rodného Vinipegu až k Amazonke. Vyštartovali na šesťmetrovom kanoe cez kanadské jazerá, potom sa kúsok preniesli cez rozvodie a po prúde Mississipy a ďalej už len po vodách riek a morí. Tornádami a koralovými útesmi ohrozovaným pobrežím Mexika pokračovali do nepokojnej strednej Ameriky. Raz revoluční Sandinovci, potom opoziční kontras ich takmer popravili v Nikarague a Hondurase. Neskôr ich znovu zase takmer zastrelili „narkomafiáni“ Kolumbie. Viackrát boli okradnutí. Venezuelským pobrežím vplávali cez deltu nahor až sem. V podstate veslovali tri štvrtiny Orinoca od ústia až k rozvetveniu Casiquiáre – pekne proti prúdu. To sú páni Vikingovia. Na Orinoku ich často krát sprevádzali riečne delfíny a tie sú tu aj teraz a tak si nevdojak na ich príbeh spomínam a rozprávam ho Vševedovi. Táboríme na špičke ostrova, aby sme to nemuseli s tým veslovaním až tak preháňať, lebo indiánov už aj tak netromfneme. Lepšie nám je sledovať a dúfať v sporadickú riečnu dopravu. Otravné mušky puri puri nazývané plaga, akože doslovná pliaga – to je tu také malé veľké zlo. Sú pritom naoko tak nevinné ako kvasné mušky. Keď štípu, je to bezbolestné a tak si to ani nevšimnete. Začne to až potom… Svrbí a svrbí a pozná to každý okolo rieky. Než sa spamätáme, sme statočne „doďobaní“. Pracovná doba tohto hmyzu končí po súmraku a potom máme pokoj až do rána. Je to neuveriteľné, ale komárov je málo, hoci predsa nejaké sú. V čiernych vodách Rio Negra vraj už nebudú. Tak tomu chcem veriť…
Únavou premožení po hodinách pádlovania v protiprúde zrazu počujeme nejaké zvuky čoby fatamorgána. Vzdialené bublanie. Prichádza z neidentifikovateľnej diaľky. O hodinu neskôr sa zvuk stáva zreteľnejší a my skúšame uhádnuť, čo za UFO sa to vlní v horúcom vzduchu nad hladinou. Pláva to k nám a je nám jasné, že je to nádej ako sa vyslobodiť z otroctva, čo sme na seba uvrhli. Je jedno, že je to pomalé monštrum. Už je to stále jasnejšie. Je to riečny tanker! Rieka je plná plytčín a bludných balvanov . Kto by to čakal. Vieme, že na jeho palubu sa musíme nalodiť! Zaberáme ako o život, lebo naša nádej si vybrala opačnú polovicu širokej rieky. Je nám jasné, že tanker kvôli nám nespomalí. Križujeme Orinoko ako riadená strela. Výkon na maximum, veslá praskajú, začína prenasledovanie nášho „Moby Dicka“. Ak poľavíme – náš „parník“ nestihneme. Taká šanca sa nezopakuje. Metre sa skracujú, púšťam veslo a skáčem po niečom čoho sa dá podržať. Stĺpik na priväzovanie lode na prove som minul o centimetre. Hladké, nízka stena, nízka paluba, malé šance. Skúšam akýsi krúžok naboku. Moje prsty, zvyknuté na veľkú záťaž z horolezectva sa nestačia ani len zachytiť a krúžok už je preč. Po boku tankera, za našim chrbtom, je priviazaný velikánsky kovový čln. Jeho hrozivo vyzdvihnutý rypák vyzerá, že nás naberie pod seba ako otvorená čeľusť vorvaňa. Ak nás dostihne, stlačí nás pod loď, a pomelie mohutnými vrtuľami. Vševed vzadu nemôže nič robiť lenať a veriť mne, ako „harpunárovi“, že urobím rozhodujúci zásah. Posledná šanca, zaberáme len na vonkajšej strane – inak nepustí. V príhodnom okamihu sa katapultujem za poslednou nádejou, nejakým výčnelkom na lodi. Držím!!!
Držím ešte mnoho sekúnd, než sa odvážim situáciu definitívne zvrátiť v náš prospech. Otáčam sa na Vševeda. Je len zopár decimetrov od nemilosrdného „rypáka“ lode. Chýbala sekunda, dve… Z paluby náš boj sledujú ľudia z posádky a okamžite mi podávajú lano. Ukazuje sa, že tanker nie je len jeden, ale sú až štyri. Vedľa seba spojené a tvoria teraz jedno široké plavidlo. Tá rýchlosť nie je vôbec taká pomalá ako sa z diaľky zdalo. Silné motory, stovky koní a my sa teraz vezieme. Sláva! Victory!
Dovolenie ostať na lodi sme dostali od ženy na palube. Kapitán spí, tak ho nebude predsa budiť. Bola to pani kapitánová. Pred súmrakom sa kolos dlhý 36 metrov zaparkuváva a ideme oslavovať. Kapitán, jeho 14 ročná dcéra, sympatická manželka a jeden z kormidelníkov nás berú na Silvester párty. Nečakaný a taký príjemný obrat. O 18.hodine si predstavujeme, ako u nás doma strieľa ohňostroj a šampanské. My sedíme v 32 stupňovej vode Orinoka a strieľa spenené teplé pivo. Oslavujeme tak, ako sa patrí. Dookola iba voda, prales a eufória. Až do Tama Tama na tri dni plavby máme postarané. Vivat rok 2005!
Plavba našim tankerom Laura Valentína je na výsosť komfortná a príjemná. Vševed si vešia svoju hamaku k ostatným námorníkom a ja som postavil náš malý stan na bočnej palube – nech na nohy „táhne“. Pani kapitánová pripravuje trikrát denne teplú stravu a nás priateľsky zaradila do stavu posádky. Posádku -okrem nás samozrejme – tvoria spolovice Kolumbijci a spolovice indiáni. Na prove Laury Valentíny – materskej lode obvykle stojí navigátor a znalec rieky No.1 indián Sombráno. V rieke plnej nebezpečných plytčín a bludných balvanov používa osvedčený hĺbkový sonar – bambusovú tyč a osvedčenú mapu – svoju hlavu. Pritom kilometre a kilometre je obraz krajiny rovnaký. Prales zľava, prales sprava, občas nejaký ostrov, či zákruta. Suverénne naviguje plavidlá mnoho rokov. Mesiac tam a mesiac spiatky.. V podpalubí sú tisíce litrov benzínu, cement a pivo. Nechcem si domyslieť akú ekologickú ranu by spravila do krajiny taká jedna havária. To pivo ešte ako tak. Na ekologické nebezpečenstvo sa ale v južnej Amerike neberú nijaké ohľady. Benzín je krv pre motorové člny a na pivo si Venezuelčania tak zvykli, že pivovary, zakladané pred 25 rokmi expertmi z Československa, sa absolútne nemusia obávať o odbyt. Cieľom každej plavby sú osady na Rio Negro na úplnom juhu Venezuely.
Tento nezvyklý fenomén – prírodný kanál Casiquiáre bol indiánom známy od nepamäti . V roku 1800 sa ním plavil vtedy mladý nemecký prírodovedec Alexander von Humbolt, aby sa následne svet dozvedel o prírodnom prepojení povodia Amazonky a Orinoka. V časoch kaučukovej horúčky sa aj tu brutálnym spôsobom prejavila ľudská chamtivosť a okolie Casiquiare sa na čas stalo vyľudnené. Potom sa postupne veľmi pozvoľna osídľovalo najmä na dolnom úseku 360-teho kilometra toku.
Na jednej z lodí sa porúchal palivový filter a flotila tu má nútenú prestávku. Vysielačkou vojenskej posádky v Tama Tama kapitán objednáva náhradný, ale ten „priletí“ najskôr o niekoľko dní. Pre nás konečne nastáva čas na samostatnú plavbu, na ktorú sme sa znova tešili. Konečne naša loď Orinoko opúšťa definitívne vody Orinoka. Rieka tu má okolo 500 metrov šírky a jej dieťa Casiquiáre ďalších 200. Lúčime sa s priateľmi a hurá za novými zážitkami po slávnych stopách Humboltových.
Plavba po pomalej rieke má svoje kúzlo. Je ako pohyb po veľkej vodnej ploche a potvrdí to každý vodák. Pralesné velikány vytvárajú príjemný tieň a nádherné piesočné pláže sa ponúkajú na rybačku. Čas máme však len večer a cez obedňajšiu krátku siestu. Na každú noc si vyberáme nejaké prekrásne pláže, romantické kempovanie pri ohni a príbehy prežívame najredšej na sebe. Aj spomienky na budúcnosť sa vynárajú v nových plánoch. Veď kedy už má človek toľko času ako za dlhých tropických večerov.
Mnohé pláže sú miestom, kde vodné korytnačky zahrabávajú svoju znášku vajíčok. Práve preto v tomto období domorodci celej Amazónie sú posadnutí rabovaním ich hniezd. Takmer každé hniezdo je ľahko odhaliteľné „vďaka“ stopám ktoré korytnačia mama zanechá v piesku. Ceny benzínu vo Venezuele sú tak nízke, že každý, kto už má závesný motor, tak križuje rieky na veľké vzdialenosti od svojho domova. Puška je samozrejme vždy poruke. Lovecká vášeň je domorodcom vrodená. Sme z toho trochu smutní a aj sklamaní, lebo počas plavby sme neuvideli ani jedinú opicu, ani jediného kajmana. To je realita džungle, o ktorej sme dúfali aká len bude panenská. Mnohé lokality v dobytkárskych savanách Los Llanos sú na zver podstatne bohatšie. Tam to závisí od majiteľa aký postoj má k prírode a čo dovolí svojim ľuďom. Tam som často zažil brehy plné kajmanov, anakondy a nekonečné množstvo vtáctva. Hojné tu sú aspoň ružové delfíny „toníňas“ vďaka tomu, že tu panuje jedna spásna povera. Kto vraj konzumuje mäso delfína stáva sa neplodný. Raz sme na padnutom strome spozoroval tri veľké pokojne driemajúce telá. Obrovské amazonské vydry. Prestali sme pádlovať, voda nás niesla až k nim. Také stretnutia milujem. Vydry sú detsky zvedavé, ale aj nerozumne odvážne. Vykukujú z vody kúsok od člna, na čo by v prípade čarostrelcov doplatili životom. Našou zbraňou sú fotoaparáty a tešíme sa z každého dobrého zásahu. Vševed, ten sa zameriava naviac na bohatý svet kvetov a hmyzu. Je profesionálny fotograf, ale v prírodnej fotografii sa stále učí. Nad riekou z času na čas elegantne preletia dvojice veľkých papagájov ara, alebo uškriekaných zelených amazoňanov. Trblietavé modré motýle alebo kolibríky, rybáriky tu nazývané Martin pescador, to sú skutočné drahokamy, oživujúce zelené pozadie všade prítomného pralesa nad kalnou hladinou rieky. Učíme sa byť v strehu a pritom celé hodiny pádlovať.
Jednoho dňa nás na brehu privítalo ďalšie kamenné prekvapenie . Akoby skameneliny dinosaurích vajec rozhádzaných po jednom ostrove uprostred rieky. Očarujucé a gigantické . Nádherné prekvapenie. Tiež sú to pozostatky prečnievajúceho Gvayanského štítu vymodelované za milióny rokov valivým pohybom rieky a uhniezdené práve tu , tu kde o nich takmer nik nevie, ale my už áno. Určite by boli niekde v obývanej krajine úžasnou atrakciou.
Spočiatku bolo Casiquiáre prázdne, úplne neosídlené. Prvú osadu Indiánov Curipaco sme navštívili až tretí deň plavby, zato sme každý deň stretli nejaké migrujúce rodiny na rodinných motorových kuriarách. Bolo im humorné, že „bohatý gringos“ veslujú takú dlhú vzdialenosť sami, čo ani oni už dávno nerobia. Pred pádom venezuelskej stability v decembri 2000 tu jazdili z času načas motorové člny po okruhu Orinoko – Casiquiáre – Rio Negro – Atabapo. To je slávna trasa Alexandra von Humbolt z roku 1800 a dovtedy bývala obľúbená nemeckými turistami. Mne ďalší Európania nechýbajú. Dosť na tom, že sme tu stretli na výlete americký manželský pár. Pracujú v La Esmeralde nad rozdvojením Orinoka ako misionári. Misionári, či už protestantskí a či katolícki už „nelovia“ nové ovečky, skôr si obriaďujú tie, ktoré im ešte zostali. Podľa súčasných zákonov nestačí im kázať v španielčine, dnes sa vyžaduje kmeňový jazyk. Manželia si vyrazili na rybačku, za väčším kľudom a inými druhmi rýb. Dve hodiny s motorom to, čo nám trvá dva dni s veslom v ruke. Ešte šťastie, že ma to veslovanie baví a prales navôkol sa stále mení a niekedy prináša krásne prekvapenia. Takým bola naposledy obrovská do vody zrútená „seyba“ Je to ten najgigantickejší strom pralesa a tu taký jeden leží vo vode ako zábrana proti tankom. Jeho tridsaťmetrový rovný kmeň má priemer troch metrov a korene sú tak bizardné že neodoláme a fotíme.
Tretí deň na Casiquiáre sme narazili na ostrovnú usadlosť Curipakov – Momony. Vítajú nás deti, ale nie sú to žiadne ušmudlané iIndiánčatá, také ako poznám z orinockej delty. Nahodené v čistých tričkách, džínsoch ,všetko in, ako z katalógu. To teraz my môžeme mať ten pocit bezdomovcov. Čoskoro pochopím, je tu návšteva. V spoločenskej miestnosti sa odbavujú služby božie. Kazateľom je tiež indián. Plaví sa po rieke a navštevuje svoje ovečky. Decká sú veselé, skúšajú veslovať s nezvykle dlhými plastovými veslami na našom plavidle a krútia sa na všetky strany. Príjemné je aj stretnutie s dospelými. Požiadali sme o nejaké ovocie a prikúpili velikú tortu kasave. To je obrovská placka suchého Indiánskeho chleba z múky yuky. Po tom, čo sme nešťastne namočili časť našich potravín a dokŕmili ryby, už to vyzeralo na zníženie prídelu stravy. Tak sme teda dúfali, že si prilepšíme. Ryby a niečo od domorodcov.
Na rošte nad ohniskom sa opekajú aj spústy nejakých pomačkaných bobulí.. Pýtam sa, či môžem skúsiť a oni na to, že sú to vajíčka. Takže tak sa „konzervujú“ sezónne nadbytky. Kuripakos majú prehľad o svete a tak obdivujú fotky. Moja osvedčená stratégia, je ukázať domorodcom najzaujímavejšie fotografie z prírody, nafotené na minulých výpravách. Napríklad povrch stolovej hory, divoké pereje, 5-metrové anakondy, kajmany, ktoré oni usilovne už vyhubili. Absolútny šlágrom je ale albumík fotografií z tradičnej Afriky od rieky Omo. Prírodní Afričania, o ktorých pravdepodobne ani netušili, že existujú… Tanieriky v ústach, samopaly v rukách, svalnaté čierne telá zdobené farebným pomaľovaním, nápadité účesy a nahota vôbec. Im tu misionári vysvetľujú, akéje nesprávne byť v svojom prostredí prirodzený a teraz obdivujú na fotografiách, akí zvlášni a nádherní ľudia sú to, možno podobní ako oni sami, než boli scivilizovaní. Obrázky kolujú z ruky do ruky. Kto vie, možno sami neskôr pochopia hodnotu svojho folklóru, svojich miznúcich tradícií, ktoré krok za krokom vypúšťajú zo svojho života z vlastnej túžby, ale aj pod tlakom nového okolitého sveta, ktorému sa chcú podobať.
V noci sa dá tu už spať aj bez moskytiéry, pretože do „bielej vody“ Casiquiáre pritekajú čierne prítoky. Už z Národného parku Canaima mám vyskúšané, že takéto prostredie komárom ani muškám puri-puri nevyhovuje. Máme z toho radosť, lebo ešte máme dosť dobodané ruky z minulých večerov. Raz, keď tak táboríme na brehu, hlbokou nocou sa blíži zvuk motora. Schovávame foťáky aj peniaze za stromy v tmavom lese. Rýchle prihadzujeme na ohnište, ale zvuk sa drží od nášho brehu. Chceme, aby nás jasne videli a nepokladali nás za vojakov. Noční plavci sú skoro určite clandestínos – ilegálni zlatokopi a smerujú pod Yapacanú. V okamihu, kedy sa zjavili spoza ohybu rieky otáčajú loď a prechádzaju na opačnú stranu. Je pre obe strany lepšie vyhnúť sa vzájomnému stretu. Mohli by nás považovať za jednotku národnej gardy a spustiť paľbu. V takejto chvíli sme boli v zvláštnom napätí. Pri odchode z kempu pod Yapacaná nás obchodník Ernesto varoval – son gentes malísímos – sú to nebezpeční ľudia. Pohybujú sa ilegálne v cudzej zemi, pracujú so zlatom a nosia zbrane. Dopadli sme dobre. Nestoja o nás a rovnako ani my o nich.
Paso del diablo – diablovo sedlo. Je zvláštne, prečo sa miesto na rieke pomenovalo podľa horskej terminológie. Pre veľké lode ako boli naše tankery nie je tento slalom balvanov a plytčín jednoduchá záležitosť. Zradné prúdy sú na takýchto miestach nebezpečné pre každé plavidlo, nie však pre našu raftovú špecialistku, s nami pretretými vodákmi na palube. Práve tu sa na hladine zjavil prví Yanomam- rybárčiaci mládenec na dlabanej kanoe. Konečne. Čakal by som charakteristické črty Yanomamov – misionársky strih vlasov, rulička tabaku v puse. Mladík je ale oblečený a tak som trochu sklamaný. Rozumie španielsky. Chlapec sa poteší darčeku – rybárskemu háčiku a my správe, kde hladať ich osadu. Budeme musieť vplávať do ústia neďaleko veľkého prítoku. Naši Yanomami sú teda blízko. Po čase prales redne a ukazujú sa políčka domorodcov. Na plochom skalnatom brehu sa okolo vody ozýva radostný vreskot detí. Vyvádzajú na brehu, skáču rybičky a kotrmelce, člnkujú sa na kanojke. Hlavou mi blysne spomienka na moje rovnaké detstvo pri Váhu. Jedna loďka s tromi šarvancami nám vyráža v ústrety. Neviem, kto sa teší viac – či oni, či my. Ani sa nenazdáme a máme v lodi zvedavcov. Berú si naše pádla a meníme za ich krátke. Detská skáču do vody, radujú sa z nášho príchodu. Onedlho sa to o našom príchode iste rozkríklo a prichádzajú aj prví dospelí. Veľa mladých ľudí tu je, matky z deťmi, muži. Z vysokého brehu nás v tieni mangovníku pozorujú starší muži. Veľká osada Ironawue je teda táto tu. Konečne polonahí prírodní ľudia, ľudia pralesa. Yanomami patria bezpochyby k najstarším Američanom. Ich predkovia prišli z Ázie pred 30 tisíc rokmi. Neskôr boli vytla / čení inými populáciami do najnehostinnejších oblastí. A teraz sme tu s nimi. S tým rozdielom, že my by sme bez zásob prežili v pralese sotva týždeň. Aj keď mnohí muži majú už tričká a šortky, sú to rýdze deti prírody. Behom týchto 30 tisíc rokov si oni udržujú svoju prastarú kultúru. Lovia v pralese lukom a šípom, stále veria svojim dobrým i zlým Hekurá – duchom pralesa.
Nadväzujem rozhovor s tými komunikatívnymi. Najmä mladí muži vedia španielsky. Neďaleké Casiquiáre je, aj keď sporadicky, dopravná trasa. Je jediná tepna v pralese na stovky kilometrov na východ aj na západ. Ohromení našim ľahkým nafukovacím člnom nás komplet zo všetkých strán Indiáni obkolesujú. Je to pre mňa nádherný pocit, taký aký som zažíval len pri stretnutiach s domorodými Afričanmi na brehu pravekej rieky Omo. Podaktorí skúšajú ako funguje naše plavidlo Orinoko, ostatní s veľkým záujmom pozerajú fotografie, ktoré som im podal. Samozrejme, že aj tu obrázky domorodých Afričanov vzbudzujú maximálny obdiv. Yanomani si najviac zo všetkých venezuelských indiánov uchovávajú svoje staré tradície a chránia ich (aspoň podstatne viac ako ich susedia Curipacos, Baré, Makiritaré, Piraoa). Využívame chvíle nenútenej prirodzenosti a fotografujeme. Dvaja mladíci sa nám predstavili svojimi španielskymi menami Miguel a Pedro. Pravé Yanomanské meno neprezrádzajú aj keď sa ich na ne pýtam. Aj keby sme ich vedeli, nesmeli by sme ich vysloviť nahlas. Hekurá – zlí duchovia pralesa by im ľahko potom mohli ublížiť. Ani fotenie nie je celkom dovolené. Neviem, či je to kvôli kradnutiu duše, ako sa z obľubou prezentuje v cestopisnej literatúre, skôr ale už vedia, že foto je biznis. A tak ja komunikujem na všetky strany a Vševed si nenápadne fotí. Taká je momentálne moja nevýhoda, keďže poznám jazyk. Čoskoro prestávame byť pre mnohých už zaujímaví a život na brehu sa vracia do normálnych koľají. Z opačného brehu prichádzajú dve dlabané kanoe plné tých, čo sa vracajú z políčok. Mladé maminky s plným poprsím kúpu nemluvňatká, babičky s ovisnutým, vyberajú deťom parazitov z vlasov. Nikto sa neponáhľa a ani my, zrazu. Krásny pocit. Miguel nám navrhuje návštevu osady, ktorú z rieky nie je ani dobre vidieť. Príjmam, ale viem, že to nebude zadarmo. Dary sú normálna vec aj pri návštevách priateľov na celom svete a my sme sa na to aj pripravili. Opúšťam Fševeda a idem dojednať podmienky návštevy do „rokovacej haly“. Osadu Ironawe netvorí typická uzavretá kruhová stavba zvané šabono. Do elipsy sú ale usporiadané domky s palmovými strechami až do výšky malých Yanomamov. Žiadne steny, žiadne veľké súkromie. Každá rodina má ale svoje ohnište, zopár hamák. Všetko ostatné je spoločné . V hamakách sa pohupujú tí, ktorí práve nepracujú alebo ktorých nezaujímal náš príchod po rieke. Indiáni majú záujem o naše potraviny, mačetu a tiež peniaze. Veci, ktoré budú pre celú komunitu. Sme na to pripravení a vykladám množstvo rybárskych háčikov, nejaké súkno a prisľúbim aj všetky zvyšné potraviny. Do San Carlosu je to už len tri dni pádlovania a lietadlo nám letí už na štvrtý. Indiáni potrebujú peniaze, lebo si zavšetiež zájdu nakúpiť plechové nádoby, háčiky, korálky… Po dohodnutom vstupe schádzame k rieke pre Fševeveda v indiánskom obležení. Deti mu už lozia po hlave, zatiaľ čo esperantom – ruky nohy koketuje s plachými dievčatami a stále si mimochodom fotí.
Indiáni sú obdarení, my sme čo to pofotili a čas nás tak či tak súri pokračovať. Na rozlúčku im vymieňam moju pamätnú sekeru, tú z Auyán Tepuí. Pred rokom sme sa s ňou presekávali vertikálnou Amazóniou. Keď sa mi nešťastne podarilo zrúťiť sa 25 metrov do rokliny Diablovho kaňonu mal som ju uviazanú na sľučke na tele a sekera mi preťala náhrdelník a rozsekla ruku. Teraz ju tu vymieňam za prekrásne šípy a obrovský praveký luk. Za peniaze sme kúpili aj ďalšie tri luky a nejaké šípy. Okrem silných dojmov si teda odnášame aj hmatateľný kúsok z toho ich miznúceho sveta.
Veci, ktoré symbolizujú týchto lesných lovcov a nie len lovcov. Oni sú aj bojovníci a v ich večných konfliktoch si šípy namáčajú do jedu kuráre..Dni nasledujúcej plavby nadol do San Carlosu už neprinášajú žiadne mimoriadné stretnutia. Vidíme ďalšie osady iných kmeňov. Avšak všetci ostatní indiáni na rieke prijali už civilizovanú podobu. Nesie nás rieka, tá rieka, ktorá každým novým prítokom rastie, aby neskôr skončila svoju púť najprv čiernych vodách Rio Negra a potom v mohutnom toku kráľovnej rieky – v Amazonke.
Vraciame sa. Už letíme naspäť. Ten let nás stál len približne toľko, čo plavba so zlatokopmi. Dve hodiny nad zeleným kobercom pralesa si na vlastné oči uvedomujeme ten úžasný priestor i to, že aspoň tu ešte existuje svet málo porušenej divočiny – aspoň tu pod našimi krídlami. Všade inde v trópoch pralesy miznú šialeným tempom a tu pod našimi oknami sa javí divočina zatiaľ taká nedozerná. Želám si v mysli, nech tu príroda taká aj zostane. Pre nás, pre naše deti a najmä pre seba samú. Príroda pre svojich vlastných obyvateľov, lebo príroda ľudí nepotrebuje. A ak, tak len pre obdiv svojho Božského diela.
Opäť končí jedno veľké neznámo trochu voňajúce dobrodružstvom, prekážkami a novým poznaním. Výzva, ktorej sa nedalo mnoho rokov odolať. Nie všetko je zodpovedané, nie všetko sa podarilo, ale aspoň sme to skúsili.
Nádherné Orinoko. Hoci som nikdy nedostal do rúk Verneovku s týmto voňavým názvom, aj tak, aj napriek tomu sa ešte veľmi dávno v mojej chlapčenskej duši zahniezdila túžba objavovať tajuplný svet exotickej juhoamerickej divočiny. Orinoko – to meno je akoby z ríše fantázie. Vzrušujúce predstavy a mnoho rokov očakávaní, sila prírody, odľahlé priestory, tropické kráľovstvo divočiny a v neposlednom rade indiáni.
