Ahoj Kamaráti, tak sa Vám hlásim z bezpečia civilizácie. Doma máte máme momentálne teplučko, tak sa už teším na domov, práve zrejú marhule a tým sa nevyrovnajú žiadne papagáje, mangá ani nič. Zajtra už sedím v avióne. ET Go home!
Do toho pôvodného zamýšľaného regiónu N.P. Noel Kamf Merkado nie je prístup jednoduchý. Raz za týždeň chodí bus v období sucha – v piatok. Rovnako sa vracia raz za týždeň v nedeľu. Zaplatiť si džíp bolo pre mňa nereálne financovať. Stretol som sa však s významným bohatým ekologickým aktivistom a do budúcna niečo máme predbežne dohodnuté. Nechávam mu aj svoju loďku Helios – má totiž lietadlo Cesnu a do lietadla akurát, lebo má len 12 kg.
V pralese Securé Tipnis, ktorý sme podporili podpisom na námestí v Potosí aj Santa Cruz som bol 6 dní. Plavil som sa po krásnej rybnatej rieke Ichoa. Hrbatá cesta tam vedie už x rokov do polky parku a kde je cesta, tam sú Kolóni – to sú prisťahovalci z chudobnej vysočiny, ktorý o.i. pestujú koku. Na rodinu je dovolené a kontrolované 40 x 40 metrov a vrece lístkov 50 kg im z toho prinesie cca 2000 Bol. / 230 €, 2 x do roka / + iné plodiny, dobytok.
Dosť pre chudákov aby sa hrnuli z hladových regiónov, lúbivá politika kokového prezidenta. Ako som sa dozvedel, neznáme veľké množstvá koky miznú. Jasne že sa ďalej neprežúvajú, ale v labákoch z nich bude kokaín. Záujmy mocných ktorý ťahajú nitky politikov. Indiánov tam žije relatívne málo, zato ale v preľudnených dedinkách kde rodina má od 5-12 detí. No a problém je, že títo Indoši si neuvedomujú hrozbu vytlačenia Kolonmi. Pýtal som sa ich viac krát a väčšina cestu podporuje. Prahnú po civilizácii, poznajú TV a chceli by cesty aj do svojich osád.
Po hrkotavej ceste na náklaďáku som sa dostal až do poslednej dediny, odtiaľ kúsok k rieke Ichoa. Nafúkal ústami loď / pumpa sa nezmestila do výbavy / vyrazil. Bol som určite prvý turista- návštevník rieky, lebo netušili čo tam asi tak robím. Jeden „dôležitý“ Indoš mi tvrdil, že musím byť narkotrafikant, lebo prečo inak. Pokračoval som dole rezkým prúdom, natáčal kajmanov, korytnačky, za chrbtom ešte krásne zelené hory. V období dažďov tu tečie o 4 metre viac vody a riečište bolo plné množstva obrovských kmeňov. Pádloval som a za dva dni som odhadom spravil 70-80 km. Ďalší deň sa rieka preliala do rozsiahleho močiara. Nebezpečne neprehľadného. Nájsť pokračovanie toku v labyrinte mŕtvych stromov, ostrovov vegetácie bol prúser. Po pár hod. som pochopil, že ak neprerazím vpred tak sa odtiaľto dostanem len návratom, avšak nájsť cestu v labyrinte nazad bez GPS – vážny hlavolam. Nespočet krát som prepádloval do slepých ramien, predieral sa vegetáciou a depresívne nevedel kam. Bol som rád, že som sa vrátil aspoň na ostrov kde sa dalo vystúpiť na breh abych postavil stan a prenocoval.
Príroda parádna, delfíny, papagáje, korytnačky, kapybary, kajmani, občas silné šplechnutie, domýšľal som si veľkosť kajmana. Cesta nazad neznáma. V tomto močiari ani stopa po ľuďoch. Ani anakondu som nezazrel. Ráno hľadanie pokračovalo vylučovacou metódou, robil som si značky s igelitových sáčkov – nech mi príroda odpustí. Opustiť loď bolo nemožné ale predrieť sa vegetáciou smerom západ nutné. Našťastie som predsa našiel prúd, ktorý prinášal vodu z rieky do tých bažín a bolo napol vyhrané. Bol som na začiatku návratu.
Rieka po prúde je prechádzka Buloňským lesíkom. Proti prúdu – galeje. Dĺžku člna čo je asi 4 metre som robil na 6-7 záberov pádla. Zastaviť a oddýchnuť sa dalo len v tíšine. Mám slušne natrénované ramená a týmto tempom nazad som to odhadol tak na 6 dní, ak nepoľavím. 2 dni ešte cesta do Villa Tunari a Santa Cruzt. Teda bez šance stihnúť lietadlo.
Na pár metrov som v neprehľadnom mieste prekvapil – aj on mňa, obrovského asi 4,5 metrového čierneho kajmana – cca 200 kilového na gumovej lodičke v jeho vodách. Splnilo sa mi aspoň toto jedno želanie. Než som vytiahol foťák bol preč. Krokoši tu majú strach z ľudí rovnako ako na Ome. Indiáni ich príležitostne strieľajú – priznali. Od jaguára som bol tiež blizučko. V noci si prišiel obzrieť moju návštevu.. Stopy veľkého samca som našiel v blate vedľa stanu. Tak som si aspoň neskôr kúpil na DVD z Nat Geo. o jaguároch, nech viem nabudúce jak na ne.
Tušil som riešenie aj sa potvrdilo. Pred súmrakom som stihol stretnúť Indiánskych chlapcov chytať ryby a tí mi potvrdili v čo som dúfa, existenciu chodníka cez prales. Mapu som podrobnú nemal. Ďalší deň som prirazil do ich dediny. Chlapcov som musel vypýtať od rodičov aj od náčelníka. V spoločenskom wigwame ma privítala, vypočúvala polka dediny. Dostali odo mňa Alenkinu mapu Bolívie na stenu a 100 Pesos na verejné účely. Zbalil som loď, naložil im tri náklady a ledva naľahko som im v blatistom pralese stíhal, mladým Indošom. Neskoro po tme sme dorazili do prvej Kolónskej dediny. Cesta nazad hoc pre bežného Európana v namačkaných transportoch strastiplná už bola brnkačka. Ak by som mal deň naviac, vyrazil bych vlakom na výcvhod do Chiquitanie ale čas nepustí.
Tak takýto románik som si tu prichystal. Moja mama by povedala – koze bolo moc dobre, išla sa kĺzať na ľad. Mala by pravdu.
Tak si už v klídku popíjam ľahké bolívijské vínko a čakám na dnešný odlet.
Hasta la vista Amigos. Anakondeiro
