Pri sledovaní Barabášovho filmu Amazonia vertical, či OMO – cesta do praveku, som chvíľami zabudla dýchať. Inokedy som si neodpustila poznámku „blázni“ (samozrejme v dobrom)! Jedným z tých „bláznov“ bol aj Peter „Becko“ Ondrejovič. Bol dušou a iniciátorom týchto expedícií. Bývalý aktívny horolezec s množstvom ocenení, dnes dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ neprebádaného, majiteľ cestovnej agentúry Anakonda. Svoje lezenie odštartoval na skale pod Beckovským hradom. Po prvom prekonanom páde bolo už jasné, že s ním sa jeho anjel strážny nudiť nebude.
Váš anjel strážny na Vás dohliadal aj pri páde z 35 metrovej výšky v stene Vtáčnika. Na následky zraneného členka ste sa však museli vzdať cesty horolezca. Tak ste sa vybrali na cesty do sveta. Ktorá krajina bola cieľom Vašej prvej výpravy?
Zrejme prvé slobodné cestovanie som absolvoval za totality v Juhoslávii. Za neuveriteľných „štrapácií“, ktoré boli daňou tej doby, som dostal devízový prísľub a horko–ťažko aj vycestovaciu doložku. Už samotná Juhoslávia bola pre nás iný svet. Túlali sme sa pobrežím, vychutnávali si pocit voľnosti a liezli po skvelých skalách blízko pobrežia. V NP Paklenica som stretol niekoho, kto mi poradil, ako sa dá „zájsť poza bučky“ do Talianska. Prekročil som teda ilegálne alpské hrebene v dnešnom Slovinsku a mohol som prvýkrát „nakuknúť“ do kapitalistického sveta. O tom nám naša propaganda nahovorila toľko výmyslov, že im aj tak málokto veril. Neskôr som sa dostával do horolezeckých výberov a každý rok som už cestoval do Álp v Taliansku a Francúzsku. Keďže sme nemali takmer žiadne valuty, žili sme na konzervách, lekvároch a starom chlebe. Občas sme si prilepšili vo vinohradoch a broskyňových sadoch a cestovali po tých krajinách skoro zadarmo – stopom. No hlavne sme liezli ťažké výstupy v horách, lebo bez výsledkov by nás nabudúce už trénerská rada nevybrala a to nás hnalo aj k riskantným prvovýstupom. Bola to dvojnásobná motivácia športovo napredovať, aby sme sa mohli pozrieť za hranice „gubernie“. A takisto škola do života, vedieť sa pretĺkať s málom financií a ešte si nakúpiť u nás vtedy nedostupnú horolezeckú výstroj. Takto nejako fungovala viac–menej celá moja generácia a trúfam si povedať, že napriek skromným financiám bolo československé horolezectvo od Álp po Himaláje na špici svetovej výkonnosti.
Čím Vám učarovali stolové hory a Južná Amerika?
Južná Amerika driemala niekde vo mne ešte v chlapčenských časoch. Vždy ma lákala príroda a jej objavovanie s príchuťou dobrodružstva. Predstavy o pra¬lesoch a Indiánoch držali vtedajšiu generáciu chalanov aj v rodnom Beckove. Luky a šípy, vojny na Indiánov, kanojky, lezenie po stromoch, neskôr po skalách. Potom prišlo horolezectvo, ktoré ma pohltilo na krásnych, šťastných dvanásť rokov. Raz som zistil, že niekde v pralesoch medzi Orinokom a Amazonkou existujú skalné steny a tajuplné stolové hory. Dlhé roky som to nosil v sebe, až sa túžba stala reálna. Do Južnej Ameriky som začal poriadať viaceré výpravy. Neboli zamerané len na lezenie, ale najmä na prírodu a jej poznanie cez vlastné zážitky. Postupne som zorganizoval niekoľko expedícií, ktoré boli z hľadiska outdoorových cieľov celkom svojské a priekopnícke. Podarilo sa nám, Slovákom, ako prvým prekročiť krížom najväčšiu stolovú horu Auyán Tepui, popritom zlaniť najvyšší vodopád sveta Salto Angel (979 m), inokedy zlaniť neznámy kaňon, preliezť ďaleko od civilizácie panenskú skalnú stenu. Tiež sme sa prebíjali pralesom, plavili sa krajinou a užívali si tú úžasnú nadvládu prírody. Každá výprava musela mať svoju filozofiu a objaviteľskú náročnosť, ak mala priniesť vnútorné uspokojenie.
Čo Vás naopak ťahá do Afriky – Etiópie, na rieku OMO?
Južná Etiópia je taký zvláštny africký skanzen. Vďaka izolácii sa tam zachovali tradičné kmeňové spoločenstvá v starej podobe. V takom rozsahu, to už inde v Afrike nenájdete. To som si uvedomil už po prvej pešej výprave v roku 2000. Dostal som nápad spojiť Afriku akoby z čias Emila Holuba s dobrodružnou plavbou po divokej rieke Omo. Podarilo sa nám vytvoriť skvelý tím. Filmár Pavol Barabáš natočil o tejto nezabudnuteľnej expedícii dnes už kultový film slovenského outdooru ,,Omo – cesta do praveku“. Neskôr som sa na rieku Omo ešte dvakrát vrátil, po štyroch a ôsmich rokoch. Chcel som zažiť niečo podobné a zároveň zdokumentovať, ako valec civilizácie mení starú Afriku.
Ako sa Vám darí nadväzovať kontakty s domorodcami? Máte čas ich bližšie spoznávať?
Na dlhodobejší etnografický prieskum naozaj času niet. Predsa sme viacej pútnici ako seriózni bádatelia, ktorí potrebujú robiť odborný výskum a tým prežívať v komunite dlhší čas. Ako najdôležitejší komunikačný prostriedok považujem čisté otvorené srdce. Možno to znie v dnešných časoch naivne, ale ja to tak cítim. Myslím, že mnohé ľudské bytosti existujúce v prírodnom prostredí, tak ako zvieratá, vedia vycítiť svojím šiestym zmyslom vaše zámery. Považujem za dôležité zanechať po sebe pozitívnu stopu. Často tiež používam fotografie, alebo obrázkové knižky. Na Západnej Papue som mal knihu o národoch sveta medzi domorodými Kombaimi. Je to kmeň, v ktorom doba kamená ešte trvá a len veľmi nedávno tam prestal kanibalizmus – teda v to dúfam. V každej osade som knihu nechal listovať domorodcom, ktorí nič nevedia o tom, ako vyzerajú a zdobia sa iní obyvatelia za dvoma údoliami a nie to, že takto vyzerajú a nádherne sa zdobia Indiáni v Amazónii, černosi od rieky Omo alebo šikmookí Číňania. Táto kniha mala ohromný úspech tam aj inde na svete. Možno som v nich vytvoril pocit hrdosti na ich vlastné kmeňové tradície, o čo som sa snažil. Smutné je, že vďaka návštevám z civilizácie a najmä misionárom, oni rýchlo vymenia tradičnú prirodzenú nahotu a krásne zdobenia tela za naše tričká a nohavice. Tie sa čoskoro stanú špinavými a roztrhanými handra¬mi. Domorodci ich nosia až do rozpadnutia. Tými „handrami“ sa nám chcú pripodobniť. Vo Venezuele, ktorú poznám najlepšie, žije zopár desiatok tisíc Indiánov, ale len zlomok z nich zachováva kmeňové tradície. Najmenej 90% ich nosí krátke vlasy a oblečenie. V mnohých osadách v delte Orinoka, kde žije rozptýlených asi dvadsať tisíc Indiánov Warao, majú benzínové agregáty, elektrické spotrebiče ako TV a DVD. Viete aké filmy pozerajú? Najviac porno a násilie. Taký obraz moderného sveta prijímajú od nás. My sme potom pre nich tí nesmierne bohatí supermani. Myslím, že to v nich vyvoláva pocit menejcennosti. Chodím tam so svojími turistami a vždy im nosím filmy z iného súdka. Kreslené rozprávky pre deti, prírodopisné filmy, fotografie ich samých z mojich predošlých návštev. Už som takto rozdal desaťročné snímky a našiel po rokoch tých istých ľudí na fotkách. Reakcie na tieto dary sú ohromné.
Podľa čoho dávate dokopy ľudí na takúto výpravu? Ide o kamarátske vzťahy, alebo vyberáte ľudí z profesionálneho hľadiska? Je mi sympatické, keď medzi členov Vašich výprav patria aj ženy.
Kamaráti aj znalci, pokiaľ ide o expedíciu v náročnom prostredí, kde je dôležitý prínos každého účastníka. V dvoch výpravách, práve tých sfilmovaných Palom Barabášom, boli dve takéto „divožienky“. Som nesmierne šťastný, že obe prekonali všetky očakávania a stali sa ozdobami každého filmového príbehu.
Bez problémov chytáte do rúk jedovaté hady. Na rieke OMO sa Vám to stalo takmer osudným. Je spoznávanie miestnej fauny nevyhnutnou súčasťou príprav expedície?
Poznanie je vždy výhoda. Príroda je fér, len treba rešpektovať jej nebezpečenstvá. Iste je potrebné zachovať pokoj, alebo vedieť konať, keď sa už niečo stane. O tom je život, že sa stávajú aj úrazy. Aj v Tatrách pod lavínou, na hudobnom festivale pod stanom, či v lietadle, kde to neovplyvníte. Na tieto veci mám „karmický“ pohľad – ak je to súčasťou božieho plánu, nech sa tak stane. Doteraz som vždy dostal znamenie, že moje poslanie nekončí, tak teda idem ďalej.
Ešte sa vrátim k tým situáciám, hraničiacich so životom. Poštípanie hadom, nebezpečné pády, blízkosť hrochov, či krokodílov. Pôsobíte ako taký „nebojsa“. Je niečo, pred čím máte rešpekt?
Rešpekt, ten mám a strach potláčam na základe poznania a skúseností. Keď sme išli na prvú výpravu, na africkú rieku Omo, boli sme plní predsudkov. Časom sme pochopili, že aj tie nebezpečné hrochy chcú mať od nás pokoj, že v hlbokej vode nás nedobehnú. S hadmi je to podobné, chcú sa nám vyhnúť, nechcú sa dať zašliapnúť, či inak ohroziť. Ak by na nás mal stúpiť dinosaurus, tiež by sme mu niečo strčili pod nohu, nech sa pichne a nechá nás. Iná vec je niečo chytať – trebárs krokodíla alebo anakondu – samozrejme tak, aby obe strany z toho vyšli bez újmy. To je vždy výzva, ktorej občas neodolám. Rešpekt, ten mám predovšetkým pred ľuďmi, myslím tým viac ľudí v mestách, hlavne kriminálne živly.
So záujmom sledujeme takýchto dobrodruhov prostredníctvom zahraničných dokumentárnych seriálov. Nemali ste niekedy chuť urobiť slovenský cestopisný seriál?
Na niečo také musí byť človek „showmaker“ a robiť to v masovo komerčne prijateľnom štýle. Veľmi svojsky to robí práve Barabáš, robí to výborne, ale nevyžije z toho. Malé, teda slovenské TV to nezaplatia a pre svetové je málo západný. Západ len s nedôverou prijíma niečo od nás a to nie je len môj osobný názor. Pritom Palo so svojimi filmami pravidelne vyhráva rad–radom desiatky filmových festivalov na celom svete. Ja tvrdím, ak by Slovák urobil dieru cez našu Zem a vyliezol niekde v Austrálii, tak to svet zvlášť neohúri. Ak by to však urobil trebárs Angličan, tak z toho svet div nespadne na zadok.
Sú na Slovensku miesta, kde cítite podobný nádych dobrodružstva ako na Vašich cestách?
V horolezeckých časoch to bolo v Bielovodskej a Javorovej doline, ktoré sú v rámci Vysokých Tatier najmenej frekventované. Je tam TANAP-ácka chata a v nej sme mávali zimné sústredenia. Tam si človek pripadá ako na Aljaške. Tá odľahlosť je dôležitá pre pokoj zvierat. V jeseni sa chystám do Tichej doliny, ktorú odhodlaní a nezištní ľudia svojími protestmi zachránili pred ťažbou. Je takým ozajstným rajom divočiny s medveďmi, vlkmi a takmer nenarušenou prírodou.
Založili ste cestovnú kanceláriu Anakonda, ktorá ponúka záujemcom „dovolenku“ s neopakovateľnými zážitkami. Ako fyzicky i psychicky by mal byť účastník na takúto výpravu pripravený?
Na svete sú mnohé, nesmierne krásne miesta, ktoré stoja za to, vidieť ich na vlastné oči. Z krajín Latinskej Ameriky vyberám tie „najlepšie čerešničky na torte“. Kedže robím zájazdy len pre poznaniachtivých ľudí, je potrebné, aby títo záujemci boli ochotní znášať občas aj nepohodlie. Myslím tým premiestňovanie sa nočnými autobusmi, niekedy džípmi, malými lietadlami, motorovými člnmi. V neposlednom rade aj prípadnú nepohodu počasia počas trekov. Zhruba za tri týždne precestujeme a spoznáme to, čo väčšina miestnych domorodcov nespozná za celý život. Overuje sa mi poznanie, že najlepšie miesta sú tie, ktoré sa spoznávajú s trochou námahy a v dobrej kamarátskej partii. Dovolenka by každopádne mala byť o zážitku. K poznávaniu pridáme zážitok z raftingu, kaňoningu či tandemového paraglidingu. Takáto pridaná hodnota obohatí zájazd o nové, dosiaľ nepoznané rozmery.
Pripravujete teraz dajakú novú expedíciu? Kam by ste pozvali čitateľov nášho magazínu?
Rád by som, nápadov mám vždy zopár v hlave, ale financie ma držia pri zemi. Druhá vec je, aby sa nič nezarieklo, netreba vopred všetko vykričať. Čitateľov, ak mám niekam pozvať, tak na špecialitu šéfkuchára a tou je moja najobľúbenejšia destinácia – krajina s obrovskou rôznorodosťou – Venezuela.
Rozhovor viedla: Dagmar Staňová
Fotografie: archív Petra ondrejoviča
Článok bol vydaný v časopise Good Flyght.