Peter „Becko“ Ondrejovič je už dnes legenda slovenského expedičného cestovania, „veselá kopa“ a zároveň človek, ktorý si zarába aj svojim celoživotným koníčkom – cestovaním. Keďže Becko je stelesnením pravého dobrodruha, tu je rozhovor.
Autor: dobrodruh.sk
Čav Becko, mnoho ľudí z cestovateľskej komunity ťa minimálne z počutia pozná. Chtiac-nechtiac si legenda slovenského expedičného cestovania. Ale na začiatku bolo horolezectvo…
Na začiatku to boli detskú túžby, knižky, hry na indiánov, partizánov, skrývačky, túlačky, rybačky, splavy po Váhu. Až v 17-tich som náhodou vyliezol Beckovskú skalu. To bol absolútny bod zlomu. Našiel som sa a vtedy som prepadol lezeniu naplno. Horolezectvo bola iná dimenzia – nielen športový výkon, dobrodružstvo z prekonávania morálnych výstupov, vybúrenie rebela, ktorý ,,nevedel čo od dobroty“… vo vertikálnych dimenziách ale tiež táborenie v prírode, cestovanie za skalnými terénmi a komunita ľudí, ktorí mi boli blízky. No a v neposlednom rade filozofia novej vlny športového lezenia etického k prírode a otvárajúca neskutočné rozmery. Naša generácia v 80-tich rokoch mala zrazu obrovské možnosti preliezať staré skobovačky v ľahkom modernom športovom štýle.
Ako sa dostal chalan z Beckova do šíreho sveta?
Horolezectvo bola aj zriedkavá možnosť dostať sa za hranice železnej opony. Prišli Dolomity, Alpy a strašne málo peňazí vo vreckách. Dokázali sme vyžiť z minimom financií každé leto mesiac na drahom západe. Hlavne však poliezť kvalitné výstupy vysokej úrovne a kúpiť si z ušetreného ešte u nás nedostatkový horolezecký matroš. Normálne bolo cestovať po alpských krajinách stopom, jesť mesiac konzervy, kradnúť broskyne a jablká v sadoch a spávať pod skalami grátis. Mrznúť v bivakoch a stále liezť nové ťažké výstupy. Tie boli podmienkou aby sa lezec dostal aj o rok do výberového mančaftu. Keď to zrazu v 89.tom padlo, bol som dávno rozkukaný, vo svete sme sa vyznali a začalo sa zarábať a cestovať na iné kontinenty. Južná Amerika, Austrália, Ázia priebežne Európa.
Priblíž nám zo dve – tri expedície, ktoré považuješ za svoje najlepšie…
Moja prvá expedícia na rieku Omo! Povedal by som že expedícia snov. Je to aj cítiť z Barabášovho filmu „Omo, cesta do praveku“, ktorý sa stal kultovým filmom slovenského outdooru. Objavovanie starej Afriky s príchuťou dobrodružstva, nepoznané, čo bude zajtra a skvelá parta na palube lode. Výborné boli ale aj všetky expedície na stolové hory vo Venezuele, kde sa vraciam úplne notoricky od roku 95 doteraz. Super sú však aj viaceré zájazdy s klientmi s cestovnou kanceláriou, ktorú robím.
Ako to už pri cestovaní býva, často sa stáva, že vyrazíš s kamarátom a domov sa vrátiš s nepriateľom. A naopak, ešte častejšie sa stáva, že vyrazíš so známym a domov sa vrátiš s priateľom na život a na smrť. Koľko priateľstiev si na potulkách svetom získal a priznaj, boli aj ľudia čo ťa sklamali?
Žiaľ aj to sklamanie mám za sebou. Expedícia má vždy cieľ a stalo sa mi už, že ho niekto zneužil. Spravil si výlet za sponzorské peniaze a sabotoval svoju úlohu. Stalo sa to počas expedície Omo2, kedy pilot paraglidistického motorového padáka potichu nechal poškodiť vodou motor aby nelietal. Zrejme dostal strach už doma ale prečo to priznať, keď si chcel spraviť výlet aj bez splnenia cieľa?
Ďaleko lepší a častejší je však prípad, kedy sa priateľstvá vytvárajú a prehlbujú práve na výpravách svetom. To však poznajú na vlastnej koži aj čitatelia Dobrodruha, o tom nepochybujem. Je úžasné sa stretávať aj po rokoch s ľuďmi, s ktorými sme prežili aj kus nepohody pre poznanie a krásne zážitky. To dáva človeku energiu robiť čo robím.
Poďme ale k veci. Dnes máš menšiu outdoor cestovku ANAKONDA. Kedy nastal ten zlom, že si začal brať cestovanie aj profesionálne?
Po revolúcii som urobil 4 lacné autobusové zájazdy po južnej Európe. Boli pre horolezcov a spriaznené duše. Boli také obľúbené, že som iba telefónom dal vedieť kamarátom a mal som plný autobus. Chybou bolo, že som to nebral trochu komerčne a nepokračoval v tom. Potom som sa túlal svetom a občas pribral kamarátov do Južnej Ameriky na nejaký outdoor. Paragliding, kaňoning, splavy riek, divočina. Po jednom nebezpečnom prechode a zlaňovaní v roku 2001 cez stolovú horu a vodopád som si uvedomil možné riziká a ubral som. Vodiť ľudí do neznáma a organizovať zážitky – to áno, ale v dimenziách bezpečných a nech ma to už aj čiastočne živí. Preto dnes sú to viac poznávacie zájazdy a adrenalín je vždy tá čerešnička na torte.
Ako by si hodnotil Slovákov a ich vzťah k cestovaniu dajme tomu v porovnaní so susednými národmi? Mám na mysli bratov Čechov…
Česi sú fenomén. Myslím, že len mladí Izraelčania cestujú intenzívnejšie a lacnejšie. Všeobecne Slováci nie sú až takí šetrní a sú ochotní vidieť aj drahšie veci. Napríklad – boli sme v Rwande na Gorilách – 500,- USD. Štatistika predošlého roka hovorila 58 Slovákov a len 11 Čechov. Na taký cestovateľský národ málo. Oni viacej prepočítavajú a berú viac za menej. Ich historické a odborné osobnosti v cestovaní sú bezpochyby svetové. Česi dokážu publikovať omnoho viac a je šťastie, že rozumieme ich jazyku a máme z čoho čerpať. No a navyše ja mám z oboch čosi, lebo moja mama bola z Moravy.
Najmä do ktorých krajín smerujú tvoje zájazdy? Vieme, že tvojim pomaličky druhým domovom je Venezuela v oblasti stolových hôr a Orinoka. Dokonca, keď som bol zopár rokov dozadu s kamošmi na stolovej hore Auyan tepuy, tak miestni indiáni, keď sa dozvedeli že sme Slováci, začali cvrlikať meno Becko, Becko… 🙂
Ja som sa našiel doma v Južnej Amerike. Bude to asi tým fenoménom divočiny, pralesov strmých vertikálnych stien, vodopádov a Indiánov. Nezabúdam aj na kultúru dávnych civilizácií a temperament súčasných obyvateľov. V neposlednom rade je to fakt, že skoro všade sa dá dorozumieť jediným jazykom – španielčinou. To, že ma na mnohých miestach poznajú nielen ako gringa, čo príde a odíde je asi v tom, že sa s tými ľuďmi bavím a nosím im darčeky. Najčastejšie sú to fotky ich samých z minulých výprav alebo nosím fotoknihy z rôznych ciest, čo si oni radi pozerajú. Takto som si „otváral dvierka“ k domorodcom aj na výpravách v Etiópii alebo na Novej Guinei.
Je to síce možno trochu tuctová otázka, ale predsa, ktorá krajina a prečo ti najviac prirástla k srdcu? A vieš čo, povedz nám rovno tri takéto krajiny…
Poviem radšej 9 fenoménov planéty ZEM, ktoré ma nikdy neomrzia bez určenia poradia:
- Dolomity kde som v 80 tich rokoch prežíval úžasné chvíle horolezectva a slobody v neskutočne nádherných horách a kde sa občas vraciam na feraty.
- Kaňon Verdon v Južnom Francúzsku – Európsky klenot.
- Rieka Soča v Slovinsku – pre úžasnú vodu, kaňony a atmosféru.
- Koralové útesy na viacerých tropických moriach sveta.
- Skalné útesy v Krabi – kvôli lezeniu a najkrajším plážam.
- Južná Etiópia pre neskutočnú etnografickú farebnosť kmeňových domorodcov.
- Peru a Bolívia – krajiny Inkov, zasnežených Ánd a pralesov.
- Stolové hory a Venezuela – famózna príroda.
- Slovensko – krajina taká nedocenená vo svetovom turizme, kde sám mám stále čo objavovať…
Ale v Beckove si aj tak vždy doma, či?
Tú skalu bych velebil jak Sládkovič Marínu. Historický význam Beckova nepomerne ďaleko prečnieva nad skromnú súčasnosť. Beckov je len jeden!
Becko, ďakujem ti za rozhovor a prajem tebe aj tvojej cestovke, aby sa čo najviac darilo. A teraz by si mohol niečo zaželať do budúcnosti čitateľom Dobrodruh.sk…
Dobrodruh a aj jeho čitateľ je ten, ktorý má prírodné dobrodružstvo v nohách a najmä v srdci. Želám teda čitateľom Dobrodruha to, aby sme za ozajstnou divočinou nemuseli cestovať len ďaleko na Serengeti alebo na Aljašku. Aby sme mohli chodiť do Polonín, Tichej doliny a inde stretávať divočinu tu doma a bez strachu z nás. Prajem nám dobrodruhom, aby sa tu presadili projekty na Európsku divočinu s celoročnou ochranou napríklad vlka. A aby väčšine ľudí záležalo na súžití so zvieratami lesmi, riekami… v celej našej krajine.