Vzácny druh Dobrodruh

V marci 2016 som poskytol rozhovor Dagmar Staňovej pre magazín Good Flight. Sprístupňujem ho aj na mojom blogu v plnom znení. Uviedli ma takto: S partiou kamarátov zlanili ako prví na svete najvyšší vodopád sveta Salto Angel, či prešli Kaňon del Diablo. Expedície, ktoré poriadal sa stali námetom pre oceňované dokumenty. Mnohým Slovákom umožnil vidieť to najkrajšie z Venezuely a iných krajín Južnej Ameriky. Blízka mu je aj africká divočina s jej pôvodnými obyvateľmi. Je ako postava z dobrodružného románu – Peter Ondrejovič zvaný BECKO.

Začiatkom tohto roka si sa po 29-krát vybral do Venezuely. Kedy to bolo prvý krát a čo ťa tam priviedlo?
V roku 1992 som sa vracal z trojmesačnej cesty po Južnej Amerike. V Caracase na letisku sa mi dostala do ruky kniha o Stolových horách a ja som hneď vedel, že toto chcem.
Doma som začal organizovať horolezeckú expedíciu, ale vo finále príprav som si vážne dolámal na skalách členok. A tak som po roku vyrazil do Južnej Ameriky na päť mesiacov aj s handicapovanou nohou. Mali sme nafukovaciu loď, padáky a mesiac sme sa venovali ešte lezeniu. Moji outdooroví priatelia prichádzali vždy na určitú časť pobytu, lebo v pláne bolo aj lietanie v Kolumbii a nejaké trekové výstupy v Ekvádore a Peru.
Samotná Venezuela mi vtedy zabrala najviac času, lebo sa tu dalo podniknúť veľmi veľa outdoorových vecí. Kvôli vysokým cenám sme v podstate skoro stále prebývali v prírode. A v hlave sa mi zrodilo viacero nových projektov do budúcnosti.

Čím ťa táto krajina upútala, že si sa rozhodol toľkokrát sa sem vrátiť?
Venezuela, iste nielen v mojom prípade, je unikátna najmä kvôli prírode. Andy, Karibik, savany, rieka Orinoko … avšak najväčším fenoménom sú prastaré vertikálne útesy vytŕčajúce z pralesa do výšok oblakov zvané tepuí – stolové hory. Na ich plochých útvaroch sa nazbiera dostatok vody, aby to bol raj najvyšších vodopádov sveta. Hore, ale aj pod nimi, sa rozprestierajú stále ešte obrovské priestory divočiny. Sprvoti boli pre mňa najhlavnejším magnetom vertikálne steny z hľadiska horolezeckého ako aj expedičného. To pole neorané možností, ktoré sa tu dá využiť.
Nám Slovákom sa ešte koncom 90-tych rokov podarili hodnotné objavné expedície. Asi najviac sme sa ukázali, keď sme ako prvá expedícia prešli najväčšou stolovou horou a zlanili na svete najvyšší vodopád sveta Salto Angel. Hneď o rok sme prešli ešte náročnejší Kaňon del Diablo a neskôr sme sa tam dokonca vrátili natočiť film. Dnes sa sem vraciam znova a znova, aby som sa podelil o túto krásu aj bez extrému ako turistický sprievodca. Ukázať našincom toľko silných vecí pokope sa málokde podarí a to vôbec nemusíme visieť nad priepasťou, aby to bolo naozaj vzrušujúce poznávanie.

Čo patrí k najobľúbenejším miestam, ktoré ukazuješ svojim klientom?
Ja vychádzam z predsavzatia, že nemôžem ukázať všetko, ale musím ukázať to najlepšie. No stihnúť to za tri týždne a za primerané peniaze. A verte neverte, dá sa toho vidieť a zažiť naozaj dosť. Na prvom mieste je to Národný park Canaima – pralesy, rieky, stolové hory a vodopády. Medzi nimi ten najvyšší na svete Salto Angel. Vidíme ho plaviac sa k nemu divokou riekou na Indiánskej, dnes už motorovej lodi vydlabanej z obrovského kmeňa stromu. Ale aj z lietadla počas preletu ponad a z každého pohľadu je to všetko fascinujúce.
Ďalšou dominantou poznávačky krajiny je výstup na jednu stolovú horu – Roraimu. Tú preslávil román o prežívajúcich dinosauroch – Stratený svet, ale realita je aj bez nich veľmi zaujímavá. Miliónmi rokov vypreparované skalné útvary rovno z ríše fantázie.
Nevšedný zážitok je Delta Orinoka s Indiánmi, ktorí žijú v domčekoch nad vodou a prales je všade okolo nás. Domorodci používajú dlabané kanoe, ktoré sa naučíme ovládať. Sú to ešte stále veľmi prírodní ľudia.
Karibské more v štýlovom rybárskom mestečku Choroní má zasa šmrnc koloniálnych čias. Rafting na krištáľovej rieke a safari v savanách Los Llanos. Tu pozorujeme pestrofarebné kŕdle tisícok vtákov, lovíme veľké anakondy a vidíme zvieratá, ktoré si zvykli nemať strach z ľudí. Mnoho Slovákov na takom eko-ranči prvýkrát v živote sedí v sedle a vychutnáva si safari z konského chrbta.

Vie ešte Venezuela prekvapiť aj teba? Máš popri sprievodcovských povinnostiach čas objavovať aj nové miesta?
Stále je čo objavovať. Keď odídu klienti, často si nechám čas pre svoje výjazdy do divočiny. Takto som bol v naozaj odľahlých kútoch, kde sa nedostávajú ani domáci.
V sprievode Indiána sme tento rok v marci boli na výprave v pralese, kde sme za niekoľko dní zašli tak vysoko proti prúdu rieky, že oni sami tam už nelovia. Boli sme v nedotknutej prírode a mali sme šancu stretnúť nekontaktovaných Indiánov, ktorí sa vyhýbajú vonkajšiemu svetu. Inokedy sme pozorovali hniezda najväčšieho orla – Harpyje pralesnej, ale aj iných výnimočných vtákov. Tento rok na jar som na základe týchto poznatkov zorganizoval výpravu pre špecialistov – ornitológov.

Na zájazdoch ponúkaš aj mnohé „andrenalínové“ zážitky…
Adrenalín je korenie, ktoré nie je pre každého a treba s ním opatrne. Je to však príjemné spestrenie normálnej poznávačky v duchu návratu k prírode. V cudzích krajinách spolupracujem s domácimi špecialistami na rafting, kone či paragliding. Ja sám sa zúčastním všetkého a fotím, lebo chcem, aby „moji milí rekreanti“ mali zo všetkého čo najlepšie akčné zábery. Napríklad na divokej rieke idem na kajaku napred a čakám pod perejami, kde to býva vzrušujúce. Lovím akčné zábery, aby neskôr mohli byť na seba hrdí, lebo tam prekonávajú svoje limity.
Zlaňovanie povedľa najvyššieho vodopádu sveta robím len pre záujemcov so skúsenosťami a ešte si ich preverím predtým na Beckovskej skale :-).

Ktoré z týchto aktivít máš najradšej ty?
Úplne všetky. Dnes všetky robím len rekreačne „z pasije“ a striedam ich. V mladosti som robil naplno horolezectvo a v kútiku duše som túžil po divokej vode a po lietaní, ale nebol na to čas. Potreboval a chcel som sa presadiť v horolezectve. Priestor na lezenie po skale mám doma v Beckove kúsok za barákom, lietanie na padákoch sa dá aj v okolí, len za divokou vodou treba cestovať aspoň do Álp. Preto som maximálne rád, ak si klienti vyberú rafting a tým pádom si to užijem s nimi :-).
Napríklad v Peru splavujeme 3 dni rieku Apurimac. To je vlastne prvá rieka slávnej Amazonky. V Ugande zase jazdíme pereje Bieleho Nílu.
Avšak mne sa páči aj jazda v indiánskej dlabanej kanoe na úplne kľudnej vode. Ľudia pomerne rýchlo pochopia, ako ju ovládať a zažijeme pri tom vždy kopu srandy, lebo stačí málo a … ste vo vode.
A pyrane? Tie našťastie vo voľnej vode nie sú nijako nebezpečné. Aj to je však vzrušujúce, kúpať sa s nimi. Šnorchlujeme na koraloch so žralokmi, na ruke spoznávame veľké tarantule atď. Ľudia radi prekonávajú predsudky, ak sa to nerobí stresovo a ide sa osobným príkladom.

Čo okrem týchto športových aktivít môžeme očakávať od takéhoto „zájazdu“? Treba byť vopred fyzicky pripravený?
Poznanie na prvom mieste. Dnes mnohí ľudia, doma intenzívne pracujúci, chcú „dať si do tela“ a pritom zažiť aj kúsok adrenalínu a hlavne túžia spoznávať. Ak sú takéto očakávania splnené, tak sa dobrá zvesť šíri a o to mi práve ide.
Keďže program zájazdu je vopred daný, každý viac menej vie, do čoho ide. Fyzicky pripravený znamená minimálne, že nezabudol chodiť a je ochotný zabrať. Vo väčšine zájazdov stačí byť na priemernej fyzickej úrovni.

Je to priestor pre objavenie svojich „skrytých možností“?
Tie nepoznané možnosti – to je fenomén objavovania seba samých. Napríklad na koni je väčšina prvýkrát v živote a počas 2-hodinového výjazdu si mnohí trúfnu na poriadne rýchlu jazdu cvalom, alebo na divokej vode majú na výber nielen veľký raft ale aj dvojmiestny čln. Adrenalínové úskalia ich tak naštartujú, že aj keď sa párkrát vyklopia, nasadnú znova a znova a zvládajú pomerne ťažké pereje. Neskôr sa potom pravidelne vracajú na vodácke akcie do Slovinska atď.

Stávajú sa z tvojich klientov po takýchto naplno a v extrémnych podmienkach prežitých dňoch kamaráti? Vedia sa v ťažších chvíľach podržať?
Dobrá partia sa zo skupiny náhodných účastníkov na takomto zájazde vytvorí v prevažnej väčšine prípadov. Z predtým neznámych ľudí sa stane „jedna rodina“. Až tak, že v budúcnosti si plánujú spoločné výjazdy do sveta a stretávajú sa aj doma.
Spoločné zdieľanie zážitkov, prekonávanie seba samých a objavovanie je motorom novovznikajúcich kamarátstiev. Ten duch pohody je dielom všetkých a mňa teší, že tomu prispievam ako len môžem.
V takom prípade sa úplne najlepšie dá riešiť niekoho indispozícia, lebo „pelotón potiahne“. Avšak ak niekto naozaj nemôže, tak mám na treku aj Indiánskych nosičov, ktorý dotyčného odvedú nazad.
V Peru na treku cez vysoké sedlá máme v rezerve koňa, na ktorom sa unavený zvezie. A v úplne krajnom prípade satelitný telefón a helikoptéra. To je však celkom drahý špás a je to len pre prípad ohrozenia života.

Spomenul si Kaňon del Diablo, ktorý ste v roku 1998 s Marošom Kočanom prešli ako prví. Často navštevuješ práve takéto neprebádané územia. Stalo sa ti, že si tu objavil aj nejakého živočícha, ktorého ešte nikto nevidel, či trochu pripomínal dobu pravekú?
Objaviť nový druh je vec pre ozajstných vedcov a mňa amatérskeho nadšenca teší objaviť niečo, čo som ešte nevidel. Avšak uvidieť znova zviera ako tapír, anakonda alebo orol – Harpyja pralesná, ktoré žijú skrytým životom, je vždy sviatok. Takisto dostať sa na miesto, kam ľudská noha nikdy nevstúpila, je povznášajúci pocit.
V prípade spomínanej expedície na to bolo potrebné mať horolezecké skúsenosti, guráž ísť do neznáma a zlaniť
do miest, kde sa dá ísť len vpred. Potom už sa len prebíjať divočinou skalných roklín a pralesa. Na záver nafúknuť loď a plaviť sa po divokej rieke až do cieľa.
Takéto expedície sú korením môjho cestovania a po čase lákajú človeka do niečoho nového. V Etiópii sme niekedy v roku 2000 prešli pešo po horských hrebeňoch obývaných dosť divokými domorodcami Suri, potom sme vstúpili na pláne pravej africkej divočiny. Jednu noc sme dokonca „prespali s mačetou v ruke“ na strome kvôli levici pod stromom. Neskôr sme križovali veľkú rieku a v hlave sa mi zrodila myšlienka expedičnej plavby divokými perejami za nespútanou Afrikou. Zrodila sa expedícia Omo – cesta do praveku, sfilmovaná Palom Barabášom. Tento príbeh je vďaka filmu pomerne dosť známy ale sú aj iné, ktoré hrejú mňa samého. Chcem tým povedať, že najlepšie projekty nevymyslí človek bez toho, aby si v danej krajine niečo neskúsil a na základe toho poznania a svojej guráže sa tam dá vymyslieť a zrealizovať nejaká hodnotná expedícia.

Máš možnosť stretnúť aj pôvodných obyvateľov?
V málo prípadoch som sa v Amazónii dostal k etnikám Indiánov. Je to veľmi náročné logisticky. Vzdialenosti enormné. Dostať povolenia na vstup od úradov takmer nemožné. Cenové relácie za lietadlo tam a nazad v tisícoch dolárov.
Na Novej Guinei som v roku 2007 navštívil ľudí „doby kamennej“, ktorí ešte pred krátkym časom boli úplne „prírodní“ a v niektorých osadách žili ešte bez „handier“, ktoré im podsúvajú misionári a naša „vtieravá civilizácia“. Vonkajší svet ich rýchlo zavalí „užitočnými“ vecami, ktoré vytláčajú ich tradičné. Misionári majú lieky ako silného spojenca. Títo ľudia veľmi rýchlo vymieňajú svoje hodnoty za naše „pokrokové“. S tlakom našho konzumného sveta sú potom nútení zanechať svoje tradície, spôsob života. Potom sú omnoho ľahšie okradnutí o svoje územie. To, čo sa dialo pred 150 rokmi v Amerike s Indiánmi, to dnes prebieha v Botswane, Etiopii, Amazónii, na Západnej Papue a inde. Posledné prírodné etniká s výnimkou Austrálie sú všade na svete často kruto vytláčané. Keď prídu o svoje tradície, o svoju zem, stávajú sa z nich žiaľ špinaví otrhanci tretieho sveta, ktorí už nikoho nezaujímajú. Preto si myslím, že „etnoturizmus“ pomáha zachovávať ich tradičné hodnoty.

Napriek tomu, že ty sám si veľmi znalý prírody, jej nástrah ale i pokladov, naučil si sa niečo od domácich o prírodných liečivách, o možnostiach ich využitia?
V Ekvádore sme sa stretli so šamanom, ktorý nám rozprával, že ešte ako dieťa ho dali do učenia k starému otcovi – šamanovi. Mal teraz 45 rokov a stále sa učil pralesnému vedeniu empíriou ale aj intuíciou. My, ľudia z vonka, sa môžeme naučiť len zlomok ich vedenia. Farmaceutické firmy, avšak aj liečitelia na ich poznatkoch profitujú, čo je určite nepomerne lepšie ako syntetické liečivá. Sám som bol vyliečený od nebezpečného parazita Leishmania braziliensis slovenským liečiteľom, ktorý používa produkty vyrábané v Amazónii. Som šťastný, že som sa vyhol trojtýždňovej chemoterapii, ktorá máva ťažké vedľajšie účinky.
Do pralesa v Peru a Ekvádore sa chodí na rituál Ayahuasca, kde bieli návštevníci pod dohľadom šamana prenikajú do tajov duchovna a liečia si so šamanmi mnohé civilizačné závislosti.

V súvislosti s „pôsobením“ stolových hôr si raz spomínal príhodu s kamarátom, ktorý si pri výstupe na stolovú horu zabudol zobrať lieky, bez ktorých nemohol „fungovať“…
Pred 7 rokmi mi kamarát, ktorý robil ťažký biznis zavolal, že potrebuje „dobiť baterky“ Nadváha, fajčenie, káva, energetické nápoje… hlava plná zodpovednosti, až sa dostal na pokraj zrútenia. Pri výstupe na stolovú horu Roraima mi po dvoch kilometroch v prvom výšľape povedal, že tu nemá nitroglicerín. Spýtal som sa, že načo by sme potrebovali výbušninu na stolovej hore :-). Mal však na mysli liek pre srdciarov. Nechcel to ale vzdať. Zredukoval som jeho záťaž, odložili stan ako nepotrebný, prihodil ostatné na seba. Pomalšie sme prekonali 1700 výškových metrov za jeden deň. Cestou nám hrozne pršalo, spacáky do nitky mokré, potme sme blúdili než sme našli skalný previs, kde nepršalo. Do polnoci sme drkotali, varičom som vysušoval spacáky, varil čaje. A ráno na stolovej hore sa kamarát cítil ako znovuzrodený. Nechápal som… po takej strastiplnej námahe?! Urobili sme si ešte celodenný trek tým mysterióznym povrchom, ako aj v ďalšie dni a plus námaha pri zostupe. Vtedy som prvýkrát, a potom už pokaždé, pozoroval, ako sa tam aj netrénovaní ľudia nabíjajú, hoc deň predtým podali nadľudský výkon. Potvrdilo sa to aj na mne samotnom nielen rýchlou regeneráciou svalov, ale aj úžasným hojením rán. Mne tam raz kamaráti zošívali predlaktie a to sa zrástlo tak, že dnes bez fotky neviem zistiť, na ktorej ruke to vôbec bolo. Neskôr mi jeden psychotronik dal odpoveď. Stolové hory sú najstaršie pohorie našej planéty. A ich stolový tvar je miestom najintenzívnejšej výmeny energií medzi našou Zemou a Kozmom. To pozitívne pôsobenie sme vždy pocítili sami na sebe.

Cieľom tvojich ciest býva aj Afrika. Čo ťa ťahá do týchto končín?
Mňa okrem prírody zaujíma aj etno – teda to tradičné a farebné dedičstvo dávnych čias. Tento miznúci svet je, ako som spomínal vyššie, nesmierne ohrozený. Zvieratá v národných parkoch aspoň ktosi chráni, ale tzv. „primitívne národy“ nielen v Afrike, sú pre miestne vlády ako aj civilizovanejších domorodcov akoby menejcenné. Preto som urobil päť výprav do povodia rieky Omo v Etiópii, prirovnávanej k etnografickému múzeu Afriky. Bolo sa treba ponáhlať, lebo valec civilizácie je neúprosný. Dnes sa viac zameriavam na divočinu, teda zvieratá v rôznych ekosystémoch. Najľahšie sa pozoruje v savanách Východnej Afriky a myslím si, že oprávnene je Afrika mimoriadne atraktívna pre každého milovníka zvierat.

Z tvojich expedícií, resp. na ich podnet boli natočené Palom Barabášom aj pútavé dokumentárne filmy. Spomínaný dokument OMO – cesta do praveku, či Amazonia Vertical. Nechystáte niečo nové?
Barabáš je dokumentarista s nesmierne širokým uhlom záberu. Pre svoje pútavé filmy si vyberá často nové prostredie a aj ľudí, ktorí sa v ňom vyznajú. Niečo také silné ako expedícia Omo sa stále ťažšie hľadá. Na základe troch expedícií, kde bol s inými kamarátmi, uskutočnili novú expedíciu v Etiópii. Podaril sa mu veľmi hodnotný kritický film ,,Suri“ o násilnom potláčaní starej africkej kultúry. Ja sám mám ešte niečo v hlave, ale možno nedozrel čas. Všetko vyžaduje know how, dobré kontakty, čas, peniaze a v neposlednom rade presvedčenie, že to je správna voľba. Oboch nás to musí presvedčiť. Uvidíme.

Z každej výpravy sa vraciaš domov na Slovensko k rodine. Máš aj tu svoj obľúbený kút?
Pre mňa je stredom vesmíru moja rodná hruda, teda Beckov a najmä nezameniteľná beckovská skala. No kedykoľvek mám príležitosť, doháňam zameškané po celom Slovensku, lebo tu je ešte spústa úžasných miest, ktoré chcem stále objavovať.

Kam sa okrem plánovaných zájazdov s klientami chystáš najbližšie pre vlastné potešenie?
V blízkej budúcnosti sa chystáme do Bolívie na jej najvyššiu horu Nedado Sajama 6552 m a trocha si popri tom užiť túto farebnú krajinu Inkov. No a keď klienti odídu, vyrazím zrejme krížom cez brazílsku Amazóniu do Venezuely. Tam som ešte nebol… 🙂

CK Sancho Tour | Boat4u | MANA-Shop | Splav Hrona | Rafting & Canyoning v Slovinsku | Chata Kosodrevina

- mapa stránky -