OMO – magická rieka návratov

Zažil a zaznamenal Peter „Becko“ Ondrejovič z Beckova
Nápad urobiť vodácku expedíciu do starej Afriky sa ma napadol už počas prvej expedície do africkej divočiny v roku 2000. Namáhavým pochodom sme vtedy dvaja kamaráti, prvý krát vstúpili do tradičnej Afriky. Prechádzali sme územím divokých Surmov v juhozápadnej Etiópii. Neprívetiví domorodci, samopaly, levy, hyeny a vysoké teploty africkej krajiny. Pot a neistota, nám spríjemňovali náš prechod z vysočiny do afrických plání. Dorazili sme až do národného parku Omo kde som prvý krát uvidel veľkú africkú rieku – rieku Omo. Vtedy ma napadol projekt v duchu starých cestovateľov. No túto myšlienka na veľkú plavbu divou prírodou k tradičným domorodým kmeňom ležala v mojej hlave však už oveľa, oveľa skôr. Zrodila sa ešte v čase detských snov.

Hneď v roku 2001 som začal organizovať prvú raftérsku expedíciu. Nebolo ťažké nadchnúť ďalších kamarátov a jednu mladú dámu. Plavba nám pripomínala Zemanovu cestu do praveku. Hlboký kaňon, 350 kilometrov divokých perejí, a potom rovnaká vzdialenosť neznámym kmeňovým územím siedmich rozličných etník. Filmár Pavol Barabáš svojim filmom ukázal svedectvo z expedície do Afriky. Takej, ktorá už len zriedkakde vyzerá, tak ako existovala stáročia pred nami. Dnes, kvôli postupujúcej civilizácii sa však rýchlo vytráca. Skvelý film Omo – cesta do praveku, sa stal možno jednou z posledných výpovedí starej Afriky.

Po štyroch rokoch v roku 2005 som už nedokázal vydržať a inicioval novú expedíciu s názvom Omo – návrat do praveku. S inými ľuďmi na tej istej milovanej rieke Omo. Znova, netušiac, že posledný krát sme absolvovali kompletnú trasu po rieke. Silných zážitkov na takejto expedícii býva mnoho. Raz sme počas plavby pozorovanie leoparda preskakujúceho po skalách. Výborným nápadom bola gitara. Tá bola úžasným komunikačným prvkom v kontakte s domorodcami.

Medzičasom začali na hornom toku rieky prvé veľké zmeny. Niekde nad mostom Gibe, kde sme štartovali aj druhú výpravu, už krátko existovala priehrada s názvom Gibe 1. Po dvoch dňoch plavby za miestami najkrajšieho kaňonov s prekrásnymi vápencovými stenami, nachádzame stavenisko avizovanej priehrady. Výstavba Gibe 2! Stretnutie s posádkou helikoptéry nám objasňuje časté prelety. Talianski geológovia nám otvárajú oči. Nehovoria však o projekte tretej, mega priehrady Gibe 3. Divokému údoliu horného Oma zvoní hrana. Z internetu sa časom dozvedám o výstavbe Gibe 3. Táto sa po dokončení má stať druhá najväčšia v Afrike. Priehradný múr bude dokonca najvyšší na svete. Minulosťou sa stanú neopakovateľné scenérie, vápencové kaňony a mnohé čadičové varhany. Údolný prales plný života a tíšiny s hrochmi zvané Hipo aley zaplaví voda.

Údolie horného Oma bývalo až do príchodu staviteľov len zriedka navštevované. Malária a spavá nemoc sa postarali o perfektnú ochranu prírody pred človekom. Divoké pereje zato lákali zopár raftérskych výprav ročne. Izraelci, Amíci, Francúzi… Spravidla však končili pri druhom moste a ďalej na kmeňové územie sa nepúšťali. V roku 2112 svet priehrady navždy všetko zatopí a skončí sa jedna história divokej rieky a jej údolia, ktoré sa formovalo milióny rokov. Priehradný múr Gibe III bude mať výšku 240 metrov. Nikde na svete niet takej vysokej zdrže. Avšak ekológovia a nielen oni varujú. Priehrada je vždy zásah. Zmena sezónneho režimu rieky absolútne zmení život ľudí v nížine okolo dolného toku. Jazero Turkána, kam Omo prináša svoje vody aj tak postupne vysychá. Priehrada tento stav len znásobí. Odhaduje sa že okolo pol milióna ľudí bude v ohrození. Znížením prítoku sa zmení salinita vôd v jazere, ktorého priemerná hĺbka je len 31 metrov. Hrozí vyhynutie viacerých druhov rýb a tie sú hlavným druhom obživy pre 300 000 obyvateľov v polopustnej oblasti severnej Kene. Na kmeňovom území etiópskeho juhu je nesmierne množstvo zbraní. Boj o vodu pre stáda by mohol znamenať opätovné vzplanutie kmeňových vojen. Vedúcou osobnosťou protestujúcich je Dr. Richard Leakey, muž ktorý preslávil oblasť nálezmi najstarších hominidov na svete. Cez 40 rokov robí v oblasti jazera Turkána svoje antropologické objavy a dnes patrí aj k najvýznamnejším ekoaktivistom Afriky.

Niet príčiny plaviť sa nám po ďalších 4 rokoch okolo stavenísk, ani trápiť sa nad blízkou budúcnosťou. Vymyslel som teda plán, ako sa dostať na rieku až pod horami, za tým všetkým čo sa v údolí horného Oma buduje. V apríli 2009 odlietame s jasnou predstavou. Naším cieľom je nájsť možnosť ako sa dostať z husto obývanej Etiópskej vysočiny k rieke Omo. V Adise nás čaká piaty člen našej expedície – Ostravák Pavel Novák, muž, ktorý si na Ome práve pred rokom prežil nesmierne dobrodružstvo a ktorého príbeh Vám teraz rozpoviem. Pavel Novák je skromný muž z veľkým srdcom. V minulosti preliezol mnohé hory od Ánd až po Pamír. Absolvoval dva náročné pochody priečne kmeňovým územím Novej Guinee a spústu ďalších. V Etiópii už bol 3x a stále túžil po Ome. V Pavlových prípravách som videl s akou nesmiernym entuziazmom sa rozhodol pre sólo splavenie rieky. Doporučoval som mu nájsť vstup na rieku niekde nižšie, zostupom z Etiópskej vysočiny. Pod posledné z veľkých perejí. S nevalnými skúsenosťami vodáka, ale s obrovskou túžbou sa Pavel rozhodol na vstup na rieku na najjednoduchšom mieste, na mieste druhého mosta – mosta Bele. Na malej nafukovacej lodi K2 dlhej 3,9 metra s batohom miesto ,,háčika“ sa odvážne vrhol sám do búrlivých vĺn Oma. Pereje v tejto časti dosahujú bežne 4. stupňa svetovej vodáckej škály (zo 6-tich). Tú najťažšiu 5-kovú perej Pavel podľa mojich varovaní obišiel a preniesol sa po brehu. Avšak oveľa väčšiemu nebezpečenstvu sa denne vystavoval vždy pod pásmom nepravidelných, ale častých perejí. Hrochy boli v pohode, avšak nílske krokodíly nie!

Prvého zbadal náhodou, 30 cm po pravoboku v okamihu keď zostávala sekunda pred útokom. V pude sebazáchovy tresol zvera pádlom do očí a o život makal k brehu. Takto a podobne to bolo ešte niekoľko krát. Pod každou perejou normálne hliadkovali krokouši. Napriek nebezpečenstvu znovu nasadal do gumovej loďky vyrážal na svoju odyseu. Sám medzi horami s túžbou a nutnosťou dostať sa ďalej. S neistou budúcnosťou nachádzal znovu a znovu odvahu pokračovať. Naučil sa, že krokodíly v kalných vodách Oma útočia s očami nad hladinou. Pri neustálom obzeraní kontroloval nebezpečie. Bolo už otázkou krátkeho času prejsť údolím a dostať sa na kmeňové územie. Avšak siedmi krokodíl – najväčší zo všetkých doteraz, ho pekelne zaskočil. Obrovským rozmerom. Pavel rozpráva jeho rodnou ostravčinou: „Jak sem ho zmerčil, zústal sem paralizovaný strachem. Ta sviňa si to miřila přimo na mně. Co to dalo padloval sem ke břehu ale furt sem ho cítil za zádama, stále blíž. V mělké vodě sem vyskočil a rychle táhnul člun ven. Krokodíl zaútočil na záď a jak to chňapnul, hned začal ten takzvaný tanec smrti. Začal sa otáčet okolo své osi. Dvě komory rozerval. Naštestí levá strana zústala plná vzduchu a on pomyselnou kořist nemohl utopit. Ja sem táhl z vody on do vody. Mlátil sem mu padlem do tlamy a nadával do kurev, tak sem byl plný vsteku a adrenalinu. Mněl sem tam šecky věci. Po dlouhé pulminute to krokodíl vzdal. Zústal sem na blbé strane Oma a bez lode, zato ale živý. Plavat na levú, kde byly podle mapy lidské sídla by mne nigdo už nedostal ani gdybych to slepil“.

Sám a s chorými kĺbami starého horolezca, ktorý si vyrazil prvý krát na vodu – to aby nemusel nikam šliapať. Následne sa musí zachraňovať. Po vlastných s ruksakom a pár najnutnejšími potrebnosťami na chrbte. Najprv deň po pravom brehu Oma a potom ešte ďalších deväť pralesom a údolím riečky Manza. Taký kvalitný kaňoning v protismere plný prekážok. Denný priemer sú 3 km pochodu, plazenia a lezenia. Paviány, dikobrazy, kobry, lesné antilopy a niekde za chrbtom oči leoparda. S pár polievkami a potokom s pitnou vodou vždy radšej nablízku až do vysočiny k prvým osadám horalov. Podotýkam, že 57 ročný Pavel trénoval na divoké Omo „ veľmi poctivo“ – učil sa základom vodáctva na Ostravici a Opavici. Toto sa odohralo v apríli 2008. Na základe Pavlovho „znaleckého“ odhadu že „vody bylo dost“ teda skúsime to po prvý krát v apríli – v období malých dažďov. Najdôležitejším predpokladom je dostať sa k rieke až pod perejami. Nachádzame cestu, ktorá končí len pár hodín pochodu od rieky. Žijú tu všade chudobní roľníci. Tí obrábajú každú piaď zeme. Ručne, v lepšom prípade dreveným pluhom a volským poťahom. Tlak rastúcej populácie je nesmierny. Miznú zbytky pôvodných lesov. V Etiópii sa obrába, alebo spása každá kúsok zeme o sklone 45 stupňov a menej.

V poslednej osade najímame 8 nosičov ak nim sa pridáva mnohonásobok čumilov. Šťastní, každý z nich, ktorému sa ušiel príležitostný zárobok – byť našim nosičom. Pre nás ušetrená námaha, pre chudákov mesačný príjem. Karavána s našou bagážou nás po dvoch hodinách privádza na dohľad od rieky. Pre mňa šok. Poznám túto rieku z dvoch októbrových splavov, kedy mala nepomerne viac vody a tým aj rýchlejší tok. Premietam si tú drinu na pomalej rieke. Mrazí ma hlavne predstava, čo nato hrochy. V plytkej vode môžu byť zaskočené a teda nebezpečné. Nafukujeme tri naše malé plavidlá. V minulosti kedy sme sa plavili aj horným tokom a používali sme veľkú raftovú loď pre 6 ľudí. Keďže teraz je naším cieľom len nížinaté kmeňové územie, rozhodli sme sa pre niečo podstatne menšie. Tri nafukovacie dvojmiestne loďky – populárne Pálavy. Otázne je či budú krokodíly na nás ceriť zuby, ako na Pavla pred rokom. Sme pripravení zviazať plavidlá ako pontóny v jeden veľký katamaran. Z veľkého plavidla mali krokouši vždy na Ome rešpekt. Ak pôjdu po nás, spoločne budeme odrážať ich útoky. To je naša stratégia. Pokiaľ poškodia lode postavíme plť. Jednoducho v duchu Štefánikovho hesla: „Prerúbem sa lebo sa prerúbať chcem!“ Prvé kilometre sa plavíme bok po boku, ako ruská trojka pripravená zo strán odrážať dorážajúce vlky. Krokodíli sú na Ome okrem perejí, v podstate všade. Spočiatku ich plašíme trieskaním pádla o vodu. Časom však zisťujeme, že sú to oni, čo majú z nás rešpekt a tak sme celkom radi že tu nie sme sami. Vzájomne sa pozorujeme. Ani časté kúpanie za účelom chladenia rovno v oblečení, nám v rieke krokodílov nerobí problémy. To máme odskúšané a už to ani nepovažujeme za ruskú ruletu. V kalných vodách tejto rieky sa každý približujúci krokodíl prezradí neúprimným hladovým pohľadom na hladine. „Apríl si z nás ten Pavel zrobil“. V pomalej vode aprílového Oma sa nedá nechať sa len tak unášať prúdom ako tomu býva po veľkých dažďoch na jeseň. V októbri kedy doznieva je vody aj o 2-3 metre viac. Teraz pádlom občas škrabeme o dno. Čoskoro, už aj sa na rieke zjavujú prvé hrochy. Nikdy nie – na naše šťastie, veľké rodiny s agresívnymi samcami. Také 15 hlavé ešte žijú na hornom toku. Na kmeňovom území, kam sa blížime, sú hrochy v nezávideniahodnej situácii. Domorodci sú takmer všade, zvieratá nemajú svoje súkromie a možno sú aj potajme stále lovené domorodcami. Tieto inteligentné zvieratá práve tu, na Omo, akoby chápali, že sú to práve oni, kto ťahá za kratší koniec. Nemôžu sa tu chovať príliš arogantne, tak ako ich súkmeňovci v lepšie chránených afrických parkoch. Milujem večery ako ten, keď táboríme na brehu rieky a do atmosféry africkej divočiny nám z vody trúbi a fŕka takýto pán rieky. To človeku mráz behá po chrbte ale súčasne radosť ma napĺňa s tej silnej atmosféry divokej prírody. Hrošie trúbenie rezonuje okolím. Za vysokého stavu, stačievalo sa držať hlavného prúdu a bez problémov sme sa plavili okolo vykukujúcich ,,Batmanov“, ako sme ich volali. Hroší samci totiž útočia tak, že kráčajú po dne, aby plavidlo vynorením prevrhli. No v rýchlom prúde Omo by ich odnášalo a tak to ani neskúšali. V apríli však Omu chýba hĺbka aj sila prúdu. Pri každom hrochovi spozornieme a snažíme sa prechádzať radšej tesne okolo plochejšieho z brehov. V prípade útoku by sme mali možnosť utiecť z dosahu a loď nechať svojmu osudu. Na mnohých piesočných plážach sú čerstvo vyhrabané jamy a prázdne vaječné škrupiny. To sa teraz liahnu nílske krokodíly. Ani neskúšame chytiť takýto dorast do rúk. V lagúnach okolo brehov striehne vždy starostlivá krokodília mama. Vo vysokých hlinitých útesoch, ktorými je nížinné Omo lemované, sa ako červenomodré rubíny trepotajú krídla stoviek prekrásnych vtákov zvaných Vlhy núbijské. Kolónie otvorov sú tak husto vedľa seba, že bežne dochádza následkom podhrabania k ich zrúteniu.

Omo má skoro stále šírku okolo 120 metrov. Žiadny katastrofický scenár s útokom hrochov sa však našťastie nekonal. Pomer hrochov na hornom toku a tu na kmeňovom území je však len desatinový v porovnaní k zhruba trom stovkám hrubokožcov v údolí vysočiny. Krutá je realita, že po napustení priehrady Gibe III, zaleje táto až 150 km toku rieky. Práve tam žije podstatná časť hrošej populácie. Kúsok pod prítokom Dinčia, začínajú prvé osady kmeňa Bodi. Skoro nikde však nevidno ľudí. Dochádza nám, že títo prví nomádi kmeňového územia sa vzďaľujú od rieky v období aprílových dažďov do trávnatých kopcov ďalej od rieky. Časom stretávame zopár osád a spoznávam aj ,,starých známych“ – ľudí z mojich fotografií z minulých rokov. Aj teraz tu mám niekoľko albumíkov, ktoré pri návštevách u domorodcov kolujú z ruky do ruky. Okrem darčekov, ktorými sú osvedčené ,,džigiri“ čo sú žiletky, sú to aj ich vlastné fotografie. Je dôležité si v prvom kontakte získať priazeň domorodcov.

U ďalších kmeňov sú to hlavne háčiky na ryby. Bodiovia – pravoverní pastieri však ryby odmietajú. Ich najbližšími príbuznými na rieke sú Batovia (tiež sa nazývajú Bačo). Ich územie sa rozkladá v širokom pásme hustých lesov po oboch stranách rieky. Vďaka rozsiahlym lesom v tejto časti parkov Mago a Omo, nemajú takmer žiadne pastviny. Sú odkázaní oveľa viacej na úzky priestor okolo rieky. Živia ich políčka sorga a kukurice, rybolov a zaiste aj pytliactvo v parkoch. Bata ako aj Bodi majú rovnaký jazyk, avšak sami sa nepovažujú za to jeden kmeň. Ženy Bodiov nosia v dolnej pere malé červené kolečko, veľkosti vrchnáka z piva. Toto je napichnuté skrz nejakým tŕňom, teda oveľa šetrnejšie ako tanieriky ich susediek Mursi, nižšie po rieke.

Pátral som neskôr po informáciách o Bodiocha a Batoch v správnom centre Jinke. Svet o nich akoby nevedel. Nechodia k nim turisti, nevedú k nim cesty. Jediná možnosť – teraz je naša spoločná rieka. O čo neprístupnejší, o to príjemnejší v stretnutiach. Využívame to a chodíme radi na návštevy do ich osád. V jednej z nich sa suší koža pytóna. Práve v okolitých akáciových lesoch sa vyskytujú slony a žirafy. Nosím pre tento účel fotografie divej zvere a skúmam, ktoré z nich poznajú. Nosorožce si nepamätajú už ani starešinovia. Počas každej plavby kmeňovým územím sa vyskytli na brehu ľudia, ktorí mali nejaké otvorené rany na tele. Vždy sme teda robili felčiarov, pomohli sme ako sa najlepšie dalo. Bol to pre nás dobrý pocit, ako títo ľudia z vďakou pomoc prijímajú.

Domorodci z času načas navštevujú kmeňové trhy. Pre Body a Bata je takýmto miestom trhov Hana. Mursi chodia až do Jinky, Hamary do Dimeky a Turmi, Surmovia do Maji Karovia, Kwega a Bume svoje trhy nemajú. Na vzdialené trhy sa chodí aj niekoľko dní chôdze. Kmeňové trhy sú ako pre našich predkov jarmoky. Odtiaľ sa dostávajú aj k nim farebné textílie, plastové bandasky a všetko to, čo postupne vytláča ich vlastnú tradičnú africkú krásu. So zovňajškom sa ale len nepatrne mení ich spôsobe života. Život na brehoch Oma stále funguje v duchu pradávnych tradícií.

Na čom si ľudia v Južnej Etiópii mimoriadne potrpia sú ich účesy. Práve pomocou žiletiek si vyholujú na lebkách rôzne fantastické ornamenty z vlasov. Podaktorí mladíci si zase odfarbujú svoje čierne kadere do ryšava. Toto sa robí natural kozmetikou – pomocou kravského moču. Dobytok je pre všetkých nomádov takmer posvätný. Pitie krvi z krčnej žily je rovnako normálny ako konzumácia mlieka. Pijú ju všetci pastieri vo východnej Afrike. Obriezka žien je hrozný prastarý africký zvyk. V oblasti ho praktizujú len u dievčat Desanačo na konci toku Oma. Na pomedzí kmeňového územia Bata a Mursi sa vynárajú z plání oblé vŕšky ponúkajúce skvelý výhľad na krajinu. Zakempujeme a pred súmrakom vystúpime na prvú z nich. Milujem práve takéto nadhľady na krajinu a ak nemáme možnosť lietať, tak aspoň stúpať na kopce s vyhliadkou. Ďaleko na západe sú hrebene vysokých kopcov. Tam žijú roľníci Dízi a nižšie na juhu takisto veľký kmeň Surma. V potokoch Surmov sa nachádza zlato a tak sa dnes mnohé klany špecializujú na jeho ryžovanie.

Mohlo by tu byť veľkolepé africké safari, druhé Serengeti. Avšak veľké stáda zvierat som tam nevidel. Roztrúsené zebry a skupiny Kapferských byvolov. Myslím, že za všetko môžu palné zbrane u všetkých kmeňov okolo. Sme totiž v pohraničí so Sudánom. Muži kmeňov Surma, rovnako, ako ich večný nepriatelia Bume, zásobujú Etiópiu nechvalným artiklom. Samopaly – za dobytok. Oba kmene majú totiž svojich súkmeňovcov na druhej strane hranice, v nepokojnej vojnovej oblasti sudánskeho juhu. Od nich sa zbrane dostávajú aj iným kmeňom na územiach vnútrozemia, avšak tento biznis už je za Birri – etiópske peniaze. Mať Kalašnikov je vec prestíže, imidžu a našťastie v súčasnosti stále menej už kmeňových šarvátok. Misionári, niekde zas policajné stanice a v nemalej miere etnoturistika menia myslenie a divokosť týchto „divochov“. Z tradičných nepriateľov sa mi potvrdili práve len Bume a Surma, Bume a Hamar. Všetci ostatní živia viac-menej len spomienky na minulé vojny a kmeňových svojich hrdinov. V miestach kde sa Omo posledný krát stáča k severu vytvára výrazný výbežok obývaný malým riečnym národom Kwega nazývaných tiež Koyugu. Tiež patria do jazykovej skupiny Surmických kmeňov a vytvárajú nárazník medzi všetkými okolitými susedmi. S nikým nebojujú, nemajú veľký dobytok. Príbuznosť s Mursi dáva predpoklad zmiešaným manželstvám, ktoré sme tu registrovali. Cestou sme navštívili mnohé malé komunity ale vždy sa teším do ich hlavného „mesta“ osady Kučuru. Pri našej prvej plavbe v roku 2001 sme tu našli takmer nedotknutých ľudí bez výrazných známok civilizácie. Dnes je situácia výrazne odlišná. Holanďan prevádzkujúci sezónny turistický kemp v osade u Karov nižšie, sem robí občasné exkurzie na motorovom člne. Domorodci pochopili novú dobu a v osade od nás pýtajú prvý krát už za vstup peniaze. S úsmevom sa teda lúčime, rozdám ešte staré fotky z minulých návštev. Mnohým blyskne hlavou spomienka… Práve tu sme sa pokúšali odštartovať náš motorový paramotor pred 4 rokmi. Ten pre poškodenie motora nakoniec nevzlietol.

Po dvoch týždňoch plavby sa naša miniflotila troch malých plavidiel Pálava, dostáva územím Karov. Každý ich pozná ako najfarebnejší kmeň vo východnej Afrike, no a nám sa potvrdila aj nelichotivá charakteristika – šikovných zlodejov. Neďaleko čadičovej hory poskytujúcej doširoka vyhliadku na okolitú krajinu nás večer roku 2001 potichu okradli. Sedeli pri ohni a niekto nám majstrovsky vybral jeden stan. V opasku som mal skovaných 200 dolárov a strašne rád bych si ten opasok kúpil od niekoho naspäť. Na vyvýšenine nad záhybom rieky Omo sa vypína dedina Kolčo. Nápadne mi pripomína hradisko starých Slovanov, našich vlastných predkov, ktorý ešte pred zopár stovkami rokov žili takto celkom podobne. Za vstup do ich dediny sa platí. Tu nie sme braní ako pútnici putujúci riekou. Biely ako biely, rovnako ako taký, čo prichádzajú v pohodlí, na džípoch z Džinky alebo až z hlavného mesta. Pomerne často sa chodí práve sem fotografovať starú Afriku. Tentoraz sa nenecháme platením odradiť a vstupujeme. Maľovanie pre objektívy, tance, fotenie, suveníry. Možno trochu umelé, avšak možno práve toto pomôže koloritu starej Afriky prežiť. O neďaleký Duss, plný plechových striech a tričiek už turistické džípy len zriedka zakopnú. Miestny Karovia si to uvedomujú.

Valec civilizácie je neúprosný. Etnoturistika je lepšia cesta ako obchod so zbraňami. Príčiny vysokej úmrtnosti v oblasti sú tradične o chorobách, občasných suchách a medzikmeňových konfliktoch. Používaním automatických strelných zbraní sa konflikty znásobili. Ozbrojené spory sa vedú tu najmä kvôli ochrane pastvín a prístupu k vodným zdrojom. Možno práve fenomén turizmu speje k uvedomeniu si domorodcov o potrebe zachovania koloritu tradícií. Začínam veriť, že aj pre nich poznanie nášho sveta, sveta bielych turistov, im prináša poznanie o výhodách mieru v oblasti. V neposlednom rade prílev z prostriedkov z takejto etnoturistiky je prínosom proti medzikmeňovým vojnám.

Cieľom našej plavby je opäť – Murule. Tu končila aj naša prvá expedícia pred 8. rokmi. Ďalej je Omo ešte plné nekonečných meandrov a postupne viac civilizovaných domorodcov. Vplyv cestného spojenia do južných osád Duss, Kolčo, Murle a Omo Rate je mohutný. Stále viac oblečenia, bandasiek, no proste vecí, ktoré turista nechce radšej vidieť, avšak domorodci po nich prahnú… V okolí Murule je súkromný lovecký revír a jeho grécky majiteľ nám radí využiť večerný náklaďák na cestu do Hamarskej Dimeky. Tam v polovičnej civilizácii v nejakom zablšenom „hotely“ pri pivku vyčkáme v pohode 2 dni na príchod nášho džípu. Šofér náklaďáku žiada nekresťanské peniaze. Domáci podnikavci nikdy neprepásnu príležitosť podojiť „bohatých“ bielych cudzincov. Akoby vedeli, že bohatstvo bielych je mnohokrát postavené na využívaní ich chudobného kontinentu. Je podstatné, že my sme v tom nevinne? Afrika snov a skutočností. Do nočnej oblohy sa križujú blesky nad vysočinou. Avšak búrky až sem, do vyprahnutých rovín sa ešte pár mesiacov nedostanú Malé dažde skončili. Nad hlavami svieti z čistej Africkej oblohy tisícky hviezd. Hviezd a spomienok na vždy neopakovateľnú Africkú rieku Omo.

Dovetok
V roku 2112 bude na hornom toku rieky Omo spustená do prevádzky obrovská priehrada GIBE III, druhá najväčšia v Afrike. Vysoké vody priehrady zatopia až 150 km jedinečného ekosystému údolných lesov, skalných kaňonov a dravých perejí medzi horami. Elektrická energia, ktorá by mala vyriešiť energetické problémy 80 miliónovej Etiópie a niečo aj na export. Elektrina – pokrok – svetlo do tisícročnej temnoty čiernej Afriky… Spása aj prekliatie. Nezávislí odborníci predpovedajú priehrade veľké ekologické ohrozenie. Zmeny spôsobené narušením prirodzeného režimu rieky. V ohrození by sa tak mohlo dostať až 300 000 obyvateľov závislých sezónnych stavov rieky, a rybného potenciálu jazera Turkána. Táto situácia by mohla pravdepodobne oprášenie všadeprítomných zbraní a splanutie bojov. V celej oblasti by mohla vzplanúť krutá vojna. Vojna o vodu.

CK Sancho Tour | Boat4u | MANA-Shop | Splav Hrona | Rafting & Canyoning v Slovinsku | Chata Kosodrevina

- mapa stránky -