Kaňon del Diablo – volanie extrému v divočine

V januári tohoto roku som sa 29. krát vrátil do Venezuely. Tento raz rovno na tri mesiace. Prvou destináciou bola moja osudová a magickú stolová hora Auyán Tepuí.  Túžbou  bolo vrátiť sa po 12 tich rokoch do Kaňonu del Diablo. Od roku  1998 kedy sme ho ako prví ľudia s Marošom Kočanom prešli, som sa tam vrátil ešte v roku 2001, a 2x za sebou v roku 2004. Vtedy vznikol aj krásny expedičný film Amazonia vertical. Po tom čo film uvideli venezuelský horolezci, absolvovali jediný krát prechod aj oni – pred 9 rokmi. Odvtedy do horných častí kaňonu nikto nevstúpil.

Roky potom som túžil vidieť a zažiť to tam znova. Rezonovalo to vo mne ako pre svoju nádheru a nedostupnosť. Tento obtiažny prechod je šialený a provokačný avšak aj objektívne nebezpečný.  Občas som tam za posledné roky nazrel aj zhora, z lietadla počas preletu ponad Salto Angel, kedy som priplatil pilotovi za extra zálet vyššie hore kaňonom.

Dobrý dôvod pre návrat bolo, to tam poriadne nafotiť. V minulých  dobách pred digitálnych fotoaparátov sme mali veľmi málo dobrých fotiek – utopené filmy, foťáky…  V Barabášovom filme ,, Amazónia vertical “ je mnoho krás a atmosféry, avšak spústa miest skalných veží, červenej rieky a odľahlej divočiny sa doň nezmestila. Roky som nosil myšlienku pre návrat v hlave. Čas dozrel, keď sa mi prihlásili na prechod štyria z tých, ktorí už predtým absolvovali zlanenie Salto Angel. Dnes viem, že pre vysokú mieru rizika to tu  bolo posledný krát. Dokonané.

Prechody tejto rozľahlej stolovej hory smerom k vodopádu Salto Angel som po našom prvozlanení v roku 97 a dlhej pauze 15 rokov absolvoval viaceré (v 2012, 13, 14. tom roku)  – všetky v období dažďov, kedy je Salto nádherne  mohutné. Vždy nám to vyšlo a zážitky zlanenia boli famózne.
Januárová výprava bola naplánovaná tentoraz na dva smery . Česká výprava Roberta Kazíka, zložená inak z pravoverných  vynikajúcich expedičných vodákov, išla si vychutnať vertikálnu dimenziu padajúcej vody. Rozhodli sa urobiť si samostatne zlanenie  Salto Angel. Moja skupinka smerovala po rokoch do Diabolského kaňonu. Mimo iného sa nám do plánov primotali ešte Venezuelci, pretože zlanenie Salto Angel je dnes už v outdoorovom kurze. Prichádzajú skupiny z celého sveta absolvovať prechod a zlanenie okolo kilometrového vodopádu. Teší ma, že línia nášho  prvozlanenia z roku 1997 povedľa vodopádu  Salto Angel  je vyhľadávaná. Sám sa tam rád vraciam.  7 dňový pochod k vodopádu mimo to dáva prácu nosičov, miestnym Indiánom z údolia Kamarata. Nečasto ale predsa  sa sem stále rád budem vracať aj ja.

Náhoda chcela, že  v rovnaký januárový deň štartovala s nami aj skupina venezuelských jogíniek a trekerov.  Idete niekam kam nikto mesiace nechodí a zrazu sme tu dve skupiny. Nakoniec z toho ani problém nebol a my sme sa mohli stretnúť vo výnimočnej prírode so zaujímavými luďmi. Viaceré dievčatá sa venovali yóge. Bolo sa na čo pozerať.

5. deň sme sa pod skalnou bariérou Segundo múro plánovane rozdelili a piati + Indián Mauri napredovali do Kaňonu del Diablo. Užívali som si tú krásu skalných veží a veľa fotili.  Nájsť v labirinte medziposchodia správnu cestu bola tentoraz, vďaka šikovnému Indiánovi  pre mňa vítaná pomoc .  Boli sme jednoducho dvaja, čo to ťahali a hľadali cestu v neprehľadnom teréne roklín, balvanov, vegetácie. Veľmi nám pomohlo  aj suché obdobie, poznačené tento rok fenoménom el Niňo , ktoré je do tohoto kaňonu ideálne. Zápoliť s prúdmi vody v strmom riečisku by bolo iste  ešte náročnejšie.
To čo vidíte  je prezentácia  zkombinovaná z  výberu mojich a snímok našej jedinej dámy- Violky Krupovej, skvelej fotografky. Tiež som sem chronologicky zaradil spústa už historických fotiek, ktoré sú spomienkou na dávnejšie prechody.   Našťastie bolo z čoho vyberať.
Škoda že,  v Kaňone v pralese, posledné 2 dni pre väčšinu z nás najnamáhavejšie, sme takmer nefotili.
Celý čas sme niesli zo sebou, v duchu predošlých ( 3 zo 4 ) výprav do tohto kaňonu aj loď. Je to tá najlepšia akú som kedy mal. Špeciál – Yukon, vyrobený zo   ľahkého materiálu na moje expedície Kazíkovou  firmou Robfin.

Po šťastnom prechode trvajúcom 11 náročných dní sme sa stretli pod vodopádom Salto Angel s českými vodákmi a posádkou motorového člna, ktorá nás sem prišla čakať.  Oslávili sme si stretnutie poslednými hltmi niečoho alkoholického a v ďalšie krásne dni sme ešte zaslúžene relaxovali. Predstavil som im  Deltu Orinoka, Los Llanos , na krištáľovú  Andskú rieku a Karibské obrežie.  Škoda by bolo nezažiť keď to táto parádna krajina ponúka.

https://www.zonerama.com/anakondabecko/Album/1537462 

Upozorňujem, že fotky sa rozbalia na celú plochu a mnohé majú popisky.

Loď sme neskôr v marci ešte použili na inú výpravu s inými kamarátmi v horskom pralese Maigualida, keď mi už skončili sprievodcovské povinnosti vo Venezuele. Tiež parádna rieka a panenský prales. Náročné a úplne všetko iné. ,, Jaká paráda“.  Loď mám nateraz aj vo Venezuele odloženú, stále sú tu nové výzvy. Rodia sa s ňou nové plány zažiť niečo v čistej prírode. Divočina opäť volá.

Peter Ondrejovič zvaný Becko

Venezuela – Cañon Del Diablo from Viola Krupová on Vimeo.

CK Sancho Tour | Boat4u | MANA-Shop | Splav Hrona | Rafting & Canyoning v Slovinsku | Chata Kosodrevina

- mapa stránky -