Prísť na prelome tisícročia do hocijakej krajiny sveta, kde ešte existujú aj posledné zvyšky prírodných národov, vonkoncom neznamená mať pred sebou jednoduchú cestu. Či už v juhoamerických krajinách alebo na ostrove Nová Guinea – väčšinou tomu bránia prísne obmedzujúce predpisy vlád týchto krajín. Raz im ide o ochranu prírodných kmeňov pred našimi nákazlivými chorobami, inokedy o ochranu pred negatívnym vplyvom turizmu. No na druhej strane často sa nič nerobí proti oveľa zničujúcejšiemu tlaku ťažobných spoločností, dobytkárskych fariem a zlatokopov a následne alkoholizmu.
Niekedy sa tento deštrukčný podiel snažia eliminovať misionári rôznych cirkví, no často je ich hlavný záujem len civilizovať, pokrstiť a priviesť ovečky do košiara. Nemenej vážnym problémom pre cestovateľa sú obrovské finančné náklady. Polhodinový let nad Irianou (časť Novej Guiney) má pre bieleho cenu cez 1 000 dolárov, motorové člny so zásobou paliva na dlhé plavby po pralesných riekach tiež nie sú najlacnejšie. K tomu ešte treba pripočítať peniaze na úplatky skorumpovaným úradníkom a strážcom kontrolných staníc a to všetko silne uberá na ilúzii cesty k „nedotknutým deťom pralesa“.
Keď som sa pred časom stretol na najväčšej slovenskej diašou na petržalských „Cestách“ s dávnym priateľom z horolezeckých čias Michalom Eliášom, neveril som vlastným očiam. Michal prezentoval svoju prednášku z Etiópie s nádhernými zábermi ľudí ako z doby pred mnohými stáročiami – oblečení do koží alebo vôbec do ničoho, no vždy s úžasne farebnou dekoráciou z mušličiek, koráliek a mosadzných náramkov. K tomu nádherné hrdé postavy, pekné tváre a fantastické účesy. Vlasy často spletené do desiatok tenučkých vrkôčikov, inokedy (hlavne u žien, ktoréhosi kmeňa) zašúľané do dredov a prefarbené červenou hlinkou. Zábery, ktoré sa však nielen mne, ale zrejme aj každému divákovi najviac vryli do pamäti, boli úplne nahí muži so samopalmi – bojovníci kmeňa Mursi a ich ženy s obrovskými tanierikmi, natiahnutými v dolnej pere. Červík pokušenia vydať sa za novým dobrodružstvom sa vtedy zaryl do mojej mysle. Michal túto cestu absolvoval zo svojich skromných úspor gymnaziálneho učiteľa. Dosť silný argument prečo neísť pre mňa, neustále zápasiaceho s finančnými problémami. Už v minulosti som však túžil po kontakte s nejakými prírodnými ľuďmi. Pokúšal som sa dostať k amazonským Indiánom v Ekvádore a Venezuele, no vždy sa to skončilo na už spomínaných finančných a byrokratických problémoch.
Michal sa do Etiópie jednoznačne zamiloval a keď vidí môj záujem a vie o mojich predchádzajúcich skúsenostiach, rozhodne sa, že ja som pre neho ten správny partner pre budúcu výpravu.
Po prvom týždni v oblasti, o ktorej sme dúfali , že tam nájdeme menej civilizácie, sme sa po hrkotavých cestách busom a nákladnými autami za dva dni presunuli na kraj sveta – do Mizan-Teferi. Cesta tu končí a to je najlepší predpoklad menšieho vplyvu civilizácie. Lietadlo z hlavného mesta, ktoré tu má medzipristátie, nás pribralo a o 20 minút sme na začiatku nášho desaťdňového dobrodružného sna.
Informácie policajnej stanice príliš nepovzbudzujú, ale nedáme sa vystrašiť. Nie sme tu predsa na to, aby sme to zabalili. Do prvej dediny od letiska sme do večera už nedorazili. Naši 15-roční sprievodcovia nám nesú cez 20-kilové batohy na hlavách, často v strmom kopci a v tme, že im ledva stíhame. Zrazu jeden skamenie. Nechápem, ako mohol čosi spozorovať, ale čelnou lampou som aj ja spozoroval malého hadíka na chodníčku. V hadoch sa vyznám, podarilo sa mi ho celkom rýchlo a bezpečne chytiť. Jedové zúbky nemajú kam zahryznúť. Vystrašení černoškovia nechápu, keď hada odnášam do húštia a púšťam na slobodu. Ráno múdrejšie večera. Rozbaľujem stan, chlapci dostali jeden náš spacák a spia vonku. Etiópia je hornatá krajina a noci sú tu čerstvé. Nasledujúce ráno sme dorazili do jednej z posledných civilizovaných dedín kmeňa Dízy, do Madži. Je trh a z okolitých nížin prichádzajú prírodní kmeňoví domorodci Surmovia. Cez nahé telá majú muži previazanú tkaninu, niečo na spôsob deky. Ženy majú najčastejšie zásteru z kože a na chrbte dieťa. Väčšina vydatých žien má narezanú dolnú peru, za ktorú si vkladajú keramický alebo drevený tanierik, na tento účel špeciálne vyrobený. Vedel som o tomto zvyku z literatúry už dávno, dokonca v Brazílii sú Indiáni Kajapo s rovnakou okrasou. Ale aj tak sa neviem vynadívať. Fotiť ich je dosť problematické, nie sú tomu totiž príliš naklonení. len občas niektorá žena súhlasí za peniaze, či nejaký výmenný tovar. Fotiť „ilegal“ som sa v tento prvý deň ešte dosť obával. Vedel som, že krajina síce divokých, ale krásnych Surmov je stále pred nami. Ich počet nikto presne nepozná, ale odhad je okolo 30 – 40 000. Hoci je trh v plnom prúde až po obede, nečakáme a poberáme sa na ďalšiu cestu, tentoraz už sami. Cesta je jasná – horský hrebeň v blízkosti Madži ešte kultivovaný roľníkmi, neskôr nádherný horský prales. Miestami sú však, žiaľ, už len jeho zbytky. Pahorky či nížiny sú len trávnaté pasienky, vypaľované kvôli dobytku.
K večeru sme sa utáborili mimo chodníka v džungli. Je bezpečnejšie nestáť v ceste podguráženým a prchkým Surmom. Ohník, do hrnca krúpy, šošovica, sójové mäso, cesnak – to je na dlho naša hlavná strava. Uprostred noci nás budí príšerný škrek a praskot vetví blízko nás. Na Michalovi badať, že sa spolieha na moje skúsenosti z pralesných nocí inde v trópoch. Lenže lev žije len v Afrike. Našťastie som si uvedomil, že zvuky v tme prichádzajú z korún stromov a šíria sa ďalej, akoby zo stromu na strom. Mačetu môžem kľudne odložiť, sú to len opice guarézy a dúfame, že ich nič strašné nevyplašilo. Ráno pri balení vidíme cez stenu vegetácie prichádzať desiatky Surmov, vracajúcich sa z trhu. ženy nesú vrecia s obilím a batoľatá. Na trhu predali med, mäso, kože a sušené ryby. Ani jediný muž nejde naľahko. Pušky všetkých kalibrov a ročníkov – samopaly SA 58, kalašnikov, oštepy…. Dobre sa im vyhnúť, ešte nepoznám celkom ten ich „čierny“ folklór.
Večer filtrujeme vodu na zajtrajší ťažký deň pochodu a prepchávame sa ovocím – papayou, mangom a banánmi. Ďalej už nikto nič nepestuje. Nasledujúce dva dni cesta stále klesá do nížin. na jednom mieste nám Demaloš ukazuje miesta, kde bol pred rokom zabitý ich človek od Surmov. Pridávame kamienok na mohylu…
Obdivujeme vytrvalosť našich nosičov. Batohy na hlave, naboso po kamenistých zostupovkách. Sám kráčam len s fotoaparátmi, používam lyžiarske paličky. Michal sa chráni dáždnikom. Teploty cez 40° C. Cestou planinou narážame na stopy byvolov. Tie sú, čo sa smrteľných stretnutí týka, najnebezpečnejšími zvermi. Z diaľky nás pozorujú antilopy a zebry. Tak toto je konečne Afrika ! Uprostred NP Omo je správa parku. Našich Nemcov tam čaká záchrana – auto. Odtiaľto už totiž vedie terénna cesta. Ich výprava tu končí. Naši chlapci s nami už tiež nechcú pokračovať ani tie tri dni, potrebné za rieku Omo. Z knihy návštev sa dozvedáme, koľko turistov navštívilo NP Omo. Za 20 rokov ledva sto. Náčelník parku pán Gemedu nám neodporúča pokračovať sólo. Hyeny, levy, byvoly a bojovníci Mursi za riekou by nás nenechali na pokoji. 132 km do civilizácie – 5 dní pochodu krajinou plnou nebezpečenstiev, nedostatok vody a hlad alebo 5 dní čakania na auto. Čakanie je príjemnejšia alternatíva a tiež nie nezaujímavá. Môžeme aspoň podnikať malé túry za zverou po okolí.
V jedno odpoludnie prechádzame suchým riečiskom rieky. Len občas priehlbiny s vodou, kam chodia piť všetky zvieratá. Zostali sme chvíľu čakať na niečo zaujímavé a dočkali sa – mali sme neuveriteľné šťastie. Ten rapotavý zvuk poznám z prírodopisných filmov. Oproti nám na 80-100 metrov prejde akoby nič dospelá levica. Sledujú ju všetky oči, vrátane našich. Aj malé krokodíly vo vode sa radšej ponorili. Musia počkať ešte dva mesiace, nžš nastanú dažde, ktoré spoja rieku Mui s veľkým Omo. Tam žijú ich veľkí príbuzní, ktorí dorastajú do dĺžky 5 metrov. Našťastie pre nich, domorodci ich nelovia. Prípadná plavba po Omo, o ktorej v budúcnosti premýšľame, by mohla byť veľkým dobrodružstvom. Naša radosť zo stretnutia s levom však mala nočné pokračovanie. Sami dvaja spíme za dedinou pod obrovskými košatými figovníkmi. Po polnoci sa zrazu strhne nečakaný lomoz a prestrašené vresky opíc. lev sa tentoraz prišiel pozrieť k nám. necháva sa počuť. Mrazí to v kostiach a husacia koža mi naskočila na ruke, v ktorej držím mačetu. Michal je už na strome, ja prikladám na všetky tri ohne, čo máme okolo seba. Pri ďalšom zrevaní leva hádžem do ohňa piráta, zarachotí rana a je kľud. Lev sa vrátil až po polhodine. Stihol som zatiaľ nazbierať aspoň viacej dreva. Svetlo vatry ožaruje okolie. Radi by sme ho už aj videli, foťák je prichystaný. nechcem ho už plašiť, radšej idem tiež na veľký strom za Michalom. leva občas počuť zľava, občas sprava. po troch hodinách stratil o nás záujem. Je mi jasné, že medzi ohne nevlezie, a tak dospávam pohodlne na zemi. Michal tvrdí, že on je starý horolezec a do svitania to už doklepe aj na konári. Ráno nás idú skontrolovať ľudia z NP. Ukazujú nám stopy šelmy. Čakali zrejme vystrašené bledé tváre. My ich však vítame s hrdým úsmevom, ako keby sme to mali doma každú druhú noc. Od toho dňa sme v osade stúpli na cene. Raz nás dokonca pozvali na indžaru, čo je národné etiópske jedlo. Náčelník parku nám dovolil ďalšie noci spávať v dedine pod prístreškom. osada je každú noc v ostrahe dvoch strážcov. Voči komu alebo čomu si domýšľame. Niekoľko nocí ešte počujeme v diaľke leva aj hyeny, ale spíme už v kľude. Musíme načerpať veľa síl na ďalšiu cestu.
O dva dni s nami Kelly vyrazil na vzdialený trh v Key Afer. Dve hodiny natlačení v náklaďáku, stojaci na jednej nohe. Ešte teraz cítim bolesť v krížoch. Jednoznačne môj najhorší transport v živote. No trh kmeňov Bana a Tsamai bol úžasná pastva pre oči. Konečne žiadne zbrane (okrem miestnej polície). Zato nesmierne vkusne vyparádení domorodci. Korálkové náhrdelníky, mušličkové perové ozdoby, kožené zástery žien. Mnohé z nich stále hore bez, ako v tradičnej Afrike. Nádoby z tekvice kalabaše, med, obilie, osly, dobytok, železné predmety – to všetko sa tu predáva. Večer sa popíja miestna medovina tač. Po mesiaci odriekania som jej celkom rád podľahol a zaspával som šťastný, že som spoznal takýchto krásnych prírodných ľudí. Asfaltová cesta je dnes odtiaľto už len 300 km a keď o pár rokov dorazí až sem, zrejme to bude znamenať pozvoľný zánik ich tradícií. Obávam sa, že ďsalšie pokolenia ľudí Surma, Bumi, Mursi, Bana, Ari, Karo, Desančo a Tasmaj stratia svoju jedinečnú identitu. Stanú sa závislí na veciach, ako sú plechové hrnce, plastické fľaše, handry a hromada užitočných nezmyslov, ktoré doteraz nepotrebovali. Splynú s 99 % zvyškom Etiópie v jeden zbiedený bezfarebný celok a budúca generácia týchto nádherných ľudí už nespozná.
Peter ONDREJOVIČ
